Denník N

Muzikál Atlantída

Keby som bol mŕtvy Miro Žbirka a videl by som muzikál Atlantída, tak by som sa obracal v hrobe, živý Miro Žbirka je vraj z diela na motívy jeho pesničiek nadšený. Ktovie, či ho aj skutočne videl.

Prvá časť

Prvých asi dvadsať minút venovaných zoznamovaniu hlavných protagonistov pôsobí chaoticky, nesúrodo hlučne, akoby nelogicky, skoro až zbytočne. Ak chodíte na futbal, budete sa tam cítiť ako v strede obrovského kotla. Ak navyše obdivujete Ronalda, budete slintať blahom. Jedna z hlavných hrdiniek totiž hráva futbal, a tak si budete môcť vychutnať krásu skoro nahého Ronaldovho tela. Prečo nie, veď ste na Atlantíde. Toľko k tej inteligentnejšej časti.

Nasledovalo stretnutie hlavných protagonistov na ostrov patriaci jednému z nich a príprava na hľadanie stratenej bájnej krajiny. Príprava spočívala v ťažkom žúre, na ktorom sa koks leje, alkohol sype priamo do žíl a kde sa sex berie ako fyzická príprava na hĺbkový ponor.

Jedenásť- až pätnásťroční by si prišli na svoje v ďalšej časti. Hlboko pod morskou hladinou, niekde v podmorskej jaskyni, niekde v blízkosti akýchsi Herkulových stĺpov, tesne pred rozlúštením atlantídskej záhady sa hlavné hrdinky bavia o tom, koho by pretiahli, či je lepší orál, anál, piss alebo ďalšie zvrhlosti, o akých my počestní chlapi nemáme ani chýru. Zatiaľ čo ostatní s vypätím všetkých síl hľadali hlavný portál do Atlantídy, kočendy si namiesto toho, aby sledovali lokátory, radary a iné elektronické vychytávky fungujúce aj v morskej jaskyni a istili svojich kolegov, predstavovali všetky možné sexuálne polohy, čo bolo na javisku plasticky a úplne realisticky predstavené a zobrazené. Polonahým živým chlapom. Tentoraz to už Ronaldo nebol. Chápem, dej treba nejako premostiť, pieseň treba uviesť. Myslím si však, že sa to dalo aj inteligentnejšie, trošku menej primitívnym spôsobom. Keby som bol Kotleba, tak celé predstavenie určite zruším….

Druhá časť

Druhá časť vyznela celkovo omnoho lepšie a kompaktnejšie. Tvorcovia si zrejme povedali, že keď to nemá hlavu, nech to má aspoň pätičku. Zatiaľ čo v prvej časti ste sa museli zamýšľať nad tým, čo tam vlastne robíte,  druhá časť vyznela myšlienkovo omnoho hlbšie, i keď, povedzme si na rovinu, očakávane a prvoplánovane, takže ste sa mohli zamyslieť aj nad tým, čo je vlastne v živote dôležité. Hlavní hrdinovia sa postavení čelom k realite, keď stratili jedného člena a druhý sa musel obetovať, aby ostatní prežili, začali zamýšľať nad svojím životom a rekapitulovať ho.

Tak ste sa mohli dozvedieť, že nie sú dôležité majetky a to, čo vlastníte, že nie sú dôležití ľudia, ktorí sa okolo vás tmolia pre to, čo vlastníte, ale preto, že si zaslúžite ich úctu svojimi činmi a skutkami. Že láska je skutočne dôležitá, a keď niekoho stratíte, bude vám strašne otupno. Dozviete sa, že mať virtuálnych priateľov nie je to isté, ako mať skutočných priateľov a z hlavnej hrdinky dokonca vyšla múdrosť, že ona, hoci sa to nezdá, nehľadá len sex, ale pre ňu je dôležitý romantický vzťah. Len sa jej zatiaľ v tomto smere nie celkom zadarilo. Ale že určite je vzťah dôležitý. Aké nečakané…

Miro Žbirka funguje na našej hudobnej scéne už tak dlho, že na ňom muselo vyrásť už minimálne šesť generácií. Na jeho hudbe museli vyrastať už hádam aj dnešní šesťdesiatnici, a teda urobiť muzikál z jeho pesničiek čisto pre generáciu dnešných desať- až pätnásťročných detí sa mi zdá tak trochu nešťastné riešenie. Hoci muzikál nepatrí medzi môj obľúbený žáner a Miro nepatrí medzi mojich obľúbených interpretov, vzhľadom na jeho šediny a na to, že je už v podstate legenda slovenskej populárnej hudby, si myslím, že jeho skladby si takýto krutý osud nezaslúžili a mohli byť spracované s oveľa väčším citom. Myšlienka to bola možno dobrá, prevedenie už omnoho horšie. Kto nie je Žbirkov fanúšik, po tomto predstavení sa ním nestane, kto doteraz nebol na muzikály, Atlantída ho určite nepresvedčí, aby tak robil aj naďalej. A možno je to tak trochu škoda. Ja som bol našťastie aj na Kleopatre…

Teraz najčítanejšie