Denník N

My nezabúdame – Alexander J. Kenji: Boj o štát (long read)

V blogosfére a la Wiesenthal demaskuje fašistov a podobné živly Ján Benčík. V kinách vládne film Únos, ktorý nanovo rozdúchal tému mečiarovských amnestií. A na knižný trh pred pár rokmi vcelku nenápadne vošla knižka od vydavateľstva Koruna, ktorá odvtedy ešte nabrala na aktuálnosti. A to doslova desivým spôsobom…

Zdroj: Bux.sk/Vydavateľstvo Koruna

 

I. Vojna nie je sexy (o knihe a jej myšlienkach)

Keď knižka vyšla, nejak zvlášť som ju neregistroval. Veľakusoviek nám v tom čase chodilo toľko, že som ich ani nevedel spočítať. A keďže thrillery nečítam (áno, preferujem anglický spelling a nie zbastardené slovenské patvary), tak som Boj o štát spoľahlivo prehliadol. Ako to ale býva, život, aj ten virtuálny, vie byť vcelku zábavný. Pri jednej z mnohých debát na Facebooku som zaregistroval zmienku autora, že pracuje v kníhkupectve. Náhodou som zistil, že v tej istej sieti, v akej som vtedy robil ja, a tak začala naša komunikácia, v ktorej nechýbali ani výmeny zážitkov z práce.

Zistil som aj, že jeho názory vychádzajú z obsiahleho prehľadu a faktov, ako aj z toho, že sa nebojí používať ten orgán medzi ušami. A tak som sa rozhodol, že ku krvavým petrošekelom mu prispejem aj ja kúpou knihy. Dokonca som dal sľub, že si ju prečítam, akonáhle dorazím Gemmellovú (The City a The Immortal Throne). Okolnosti a pracovná vyťaženosť spôsobili, že som sa k nej dostal až teraz. So sarkazmom sebe vlastným som ešte dodal: „Tvoja kniha sa dostala prednostne na rad, v ktorom čakajú také brutály ako Erikson – Fall of Light, Esslemont – Dancer’s Lament alebo posledné dva diely Red Queen Trilogy od Marka Lawrencea. Tak si to váž!“

Gemmellovú som konečne dočítal, bola to pecka. Na rad prišla knižka, o ktorej si teraz povieme. Spočiatku ma do tempa hnala túžba sa čo najskôr zakusnúť do Eriksona, na ktorého Fall of Light čakám už nejaký ten rok. Thrillery nepatria do môjho knižného záberu, radšej ich pozerám v telke alebo na PC.

1554619_702470799775793_1641898167_n

Zdroj: astnastn.exblog.jp

Hneď na začiatok by som vypichol, že Boj o štát sa čítalo doslova ako dobre poskladaný akčný film. Taký Black Hawk Down (Čierny jastrab zostrelený) v menšom a odohrávajúci sa z väčšej časti na Slovensku.

Prostredia a logistika deja (teda presuny postáv z hľadiska času, vzdialeností, atď.) dávajú rozhodne zmysel. Premisa sa točí okolo plánovaného ozbrojeného prevratu, za ktorým stojí fašistická strana, chystajúca sa poistiť si takmer isté volebné víťazstvo aj úplným a násilným prevzatím moci nad vśetkými zložkami štátu. Podobnosť s reálnymi ľudmi, zoskupeniami a podobne je síce „čisto náhodná“, ale ak ste si nespláchli mozog do WC, tak vám dojde, z akej chásky vychádza fiktívne NSH (Národno-socialistické hnutie).

Detailov, ktoré by sa tu dali rozoberať, je kvantum, a ich objavovanie nechám na Vás, čitateľoch. Otázka je, prečo by ste si túto knihu mali prečítať aj Vy? Predovšetkým ide o už naznačenú aktuálnosť témy. Fašizmus a jemu pridružené nálady v spoločnosti rastú a čelní predstavitelia tohto zvráteného smeru, ale aj prachobyčajní plebs sa boja čoraz menej otvorene sa prejaviť. Hlavná dejová linka aj jej odbočky ukazujú, aký bordel by to mohlo spôsobiť, ak to necháme zájsť príliš ďaleko.

Zastavím sa ale u jednej komplexnej črty, ktorá má potenciál pritiahnuť nadšencov military aj problematiky tajných služieb (nie, nemyslím na konšpirátorov, ktorí hltajú WikiLeaks a podobne, ale v skutočnosti nemajú ani šajnu a pochopenie pre prácu bezpečnostných zložiek) a na druhej strane odradiť ľudí, ktorí čakajú relatívne neutrálny thriller s krvou a nezaujíma ich technika a rôzne metódy práce armády a spravodajských agentúr. Niektorí recenzenti knihe vyčítajú prílišný dôraz na zbrane, strelivo, armádny vozový park alebo technologické vychytávky na sledovanie či sabotáž. Nezriedka (=takmer vždy) sa dozviete, kto strieľa, z akej zbrane, aký typ munície používa a iné detaily.

Áno, mohli by tam byť len holé konštrukcie typu „namieril na neho pištoľ a vystrelil dva náboje“ a potom nejako odbiť výsledok stretu. Vyznelo by to ale prázdne a nezaujímavo.

10386270_965031443511576_437034968504734914_n

Zdroj: militarity.com

Tým, že sa dozvieme typ zbrane, vieme si lepšie predstaviť danú situáciu. Druh munície či iných vychytávok nám zasa dá indície, aké sú asi šance účastníkov. Nakoniec autor nezabúda ani na také aspekty, ako je vycvičenosť daného vojaka, mentálne nastavenie a iné premenné, ktoré aj v reáli rozhodujú, či niekto prežije alebo sa z neho stane viac či menej po okolí rozstrúsená mŕtvola.

Čo mňa ako nadšenca military dostalo asi najviac, bolo celkové zachytenie atmosféry vojny, ale aj zložitosť volieb niektorých postáv. Isté nadšenie pre problematiku tomu uprieť nemožno, ale vojna tu nie je romantizovaná do nejakých heroických stretov. Vojna tu nie je sexy, tak ako nie je ani v reáli. A človek, ktorý nikdy nečítal knihy o nej, prípadne knihy od jej priamych účastníkov, nikdy nedokáže pochopiť jej niekedy zvrátené zákonitosti. Nejde o to byť cool, byť hrdinom s medailami na každom kúsku uniformy. Ide o holé prežitie. Nenájdete tu glorifikovanú formu bojov. Žiadne umelkovanie.

Budete cítiť striekanie krvi, pach moču, výkalov a ďalších ňuňu vecí.

Záporáci sa nenechávajú zviesť dnes už preslávenými a zaslúžene parodovanými siahodlhými monológmi hlavných zloduchov, ako ich geniálny plán dotiahnu do konca a všetko dobré skončilo. Nie. Guľka do hlavy a hotovo, bez slov, bez milosti.

Na druhej strane tu nenájdete ani takisto hollywoodsku nepriestreľnosť protagonistov. Ide proti tebe presila, ty máš minimálny výcvik a už len zopár nábojov, a zatiaľ nie sú posily? Áno, pár ich „sejmeš“, ale skôr či neskôr sa ti ujde zásah do nejakého orgánu. A môžeš sa pokladať za človeka s pevnými nervami, ale keď ťa postrelia a zmieša sa stres, panika a ukrutná bolesť, môžeš sa z toho posrať do gatí a to doslova (nenápadný spojler).

Ako som už spomenul, Boj o štát sa čítal ako film. A vo svetle úspešnosti Únosu a aktuálnosti témy by som veru nebol proti, aby na jej základe vznikol film. Bojím sa ale, že kvôli niektorým „trošku“ kontroverzným pasážam by to v súčasnej politickej klíme nebolo možné.

(Nenápadný spojler) Narazíme totiž na opis situácie, kde majú niektoré postavy na výber – buď odovzdajú nepriateľov oficiálnym zložkám, a informácie sa budú dolovať týždne (ak sa vôbec niečo zistí), zatiaľ čo ozbrojený prevrat už prebieha a može viesť ku kolapsu demokracie, alebo pristúpia na nie príliš sexy metódy, ktoré nie sú práve v súlade so Ženevskými konvenciami, získajú informácie hneď a tie im umožnia zasiahnuť tak, aby sa im prevrat podarilo v spolupráci s rôznymi zložkami prekaziť.

Vidím vaše zhrozené tváre. Veď on schvaľuje mučenie väzňov! To nie, nie som jeho fanúšikom, a takisto nim nie je ani autor. Ale kto sa aspoň trochu orientuje vo vojenstve a problematike práce tajných služieb (ktoré sú, čuduj sa svete, tajné, vedia sledovať ľudí a často použijú aj metódy, ktoré nie sú sexy a pre bežného človeka sú nepochopiteľné, neetické či nehumánne), vie, že vojna nie je žiadna hra ani balet.

17619301_1294044173965947_2142528950_n

Zdroj: www.americanspecialops.com

Nejde o to poraziť protivníka pekným, uhladeným spôsobom. Ide o to zadupať nepriateľa do zeme a nenaťahovať tak konflikt, ktorý (z čisto pragmatického hľadiska) stojí strašne veľa peňazí, niči infraštruktúru a ľudské zdroje, ako aj decimuje celkový život krajiny. A nie s každou hrozbou sa dá vysporiadať pekným slovom či dohováraním, alebo šachovým ťahom. Niekedy je nutné strieľať do hlavy (ako dobre vedia aj izraelskí policajti – ak trafíte teroristu do nohy a podobne, stále vie ešte odistiť bombu, ak ho ale strelíte do hlavy, síce sa to nebude vynímať na titulke novín, ale aspoň sa dotyčný neodpáli) alebo použiť nepekné metódy.

Oceňujem aj zakomponovanie princípov Umenia vojny od Sun Tzu do knihy a ich využitia americkými a izraelskými zložkami zastúpenými v knihe (nejde ale o nekritický obdiv, aj z knihy je cítiť zdravú mieru kritiky). Aj cez ne pochopíte, ako sa pri správnom postupe (a občas aj s trochou šťastia) dá uspieť proti presile a kvalitne vybavenému nepriateľovi.

Poteší aj realistický koniec. Žiadne červené koberce, fanfáry, žili šťastne, až kým nepomreli. Ale aspoň čerešnička na torte bola dodaná na výsostnú spokojnosť (masívny nevyslovený spojler) :)

Ako vidíte, slušne som sa rozpísal. O thrilleri, dokonca slovenskom (čítam hlavne v angličtine, navyše na Slovensku Clancy-ovky nepíše nikto, ani Karika, ak ste to chceli nadhodiť). Dobrá kniha sa pozná aj tak, že pošle vaše myšlienky na výlet a často si z neho prinesie aj mnohé zaujímavé podnety. Ale aj tým, do akej miery vás dokáže pohltiť, a to nielen obrazne, teda svojou celkovou kvalitou.

Prvé dni som čítal viacmenej pozvoľna, a potom som si povedal, keď som už v meste, skočím si do Martinusu (nie za účelom reklamy a nemá to nič spoločné ani s p. Meškom), a skúsim doraziť zvyšok. Ten zvyšok mi zabral skoro 7 hodín sústavného čítania. Až som zabudol, že aj fyzické telo má svoje požiadavky. Po takom čase som zrazu zistil, že by som sa mohol aj napiť, niečo zjesť a… aj iné :)

Takže nakoniec to bola kvalitná chuťovka pred Eriksonom. Aj naňho bude recenzia, nebojte sa :)

 

II. All Exkluzív interview s Kenjislavom (honorár: krvavé petrošekely od Sorosa a konzervy s panenskou krvou od Rockefellerovcov)

kenji-5

Zdroj: foto Ondro Bires

Póóózor, vojíne!

Začnime zľahka. Aké sú tvoje spisovateľské vzory, čím Ťa uchvátili a v čom sa nimi snažíš inšpirovať pri vlastnej tvorbe?

Mám dve najhlavnejšie mená. Tom Clancy a Frederick Forsyth. Forsyth a jeho kniha Ikona ma priviedli k čítaniu všeobecne, lebo dovtedy ma to obchádzalo. Bol som skôr filmové dieťa, ale Forsyth mi ukázal, že kniha dokáže byť rovnako (alebo aj viac) akčná a napínavá ako film. Bol to môj vstup do sveta tajných služieb, do obdobia Studenej vojny.

Clancy ma zas viac zatiahol do military. Kedysi bol pre to termín techno-thriller. Znamenalo to, že v knihe nájdete popisy a fungovanie zbraní a techniky, poprípade u Michaela Crichtona lekárske a vedecké postupy.

Fascinovalo ma ako Clancy dokázal rozohrať dve-tri plnohodnotné dejové línie, ktoré by samostatne iným autorom stačili na tri knihy. On to narval do jednej. Keď sa na konci pretli, bolo to dokonalé.

Miešal ponorkové súboje, špionáž, polovojenské operácie, ale aj vyšetrovanie FBI a politické dopady rozhodnutí. Popritom som sa dozvedel ako sa kormidluje loď, obsluhuje sonar na ponorke, alebo ako by sa mohli vyvíjať rôzne scenáre lokálnych či svetových konfliktov.

 

Už pri pohľade na knihu Boj o štát a letmom prelistovaní je jasné, že si „blázon“ do military. Ako sa človek začne zaujímať o tak náročný komplex tém?

Asi ako väčšina chlapcov som bol fascinovaný vojakmi a policajtmi a už som z toho nevyrástol. Som ešte zo zlatej VHS generácie, odchovanej na poctivých béčkach s rýchlodabingom a filmami z obdobia 2. svetovej vojny.

Samozrejme to nebolo reálne, ale pamätám si na film Navy Seals z roku 1990 s Charlie Sheenom, kde som si prvýkrát uvedomil, že existujú špeciálne jednotky, ktoré operujú v malých počtoch a dokážu narobiť „veľa muziky“.

V Spojených štátoch vtedy tento film nadchol veľa mládencov pre službu, u mňa prebudil záujem o špeciálne operácie a už nepustil, takže to už bude dobre cez dvadsať rokov.

 

Skús čitateľom stručne priblížiť, ako sa knižka dostala od nápadu do finálnej podoby. Či ide o prechádzku ružovou záhradou :)

Stručne? :)

Na túto tému mám obľúbený citát: Tomu, aby ste sa stali hviezdou cez noc, predchádza 10 rokov tvrdej práce.

Boj o štát začal paradoxne úplne iným rozpísaným príbehom o tom, ako sa Rusko opäť pokúsi získať svoje bývalé satelity, medzi inými aj Slovensko. To bolo niekedy v roku 2002 a námetom boli teroristické útoky na obytné domy v Moskve a následná druhá vojna v Čečensku.

Mal som rozpísaných asi 150 strán knihy, keď mi odišiel ventilátor v počítači a dal som ho opraviť kamarátovi. Ten ho síce vymenil, ale pri inštalácii nejakého nového softwaru sa mu podarilo zavírovať mi počítač a odpáliť harddisk. Samozrejme som si myslel, že mám zálohu, ale nemal som a pretože sa mi to nechcelo písať celé odznovu, vrhol som sa do písania toho, čo malo byť pokračovanie. Preto sa Boj o štát začína rok po odvrátení Ruskej invázie.

(Nebol to problém, pretože v hlave mám štyri – päť príbehov zo série Bellowerse, čo sú príbehy v ktorých hrá hlavnú úlohu operatívec Oliver Bellows. Už teraz viem o čom bude tretí a štvrtý príbeh v línii.)

Veľkým impulzom pre mňa boli fakľové sprievody Slovenskej pospolitosti vo Zvolene v roku 2005. Pristavil som sa, a aj keď som nebol priamo medzi protestujúcimi, tak vidieť v radoch zoradených mladých mužov v uniformách ala Hlinkova garda bolo veľmi znepokojivé.

Okamžite sa mi vtedy vybavili slová mojej starej mamy, ktorá hovorila, ako sa cez vojnu schovávali v pivnici, keď zvolenským námestím pochodovali vojaci so samopalmi. Dievčina z pospolitosti si zas natáčala na kameru tváre dvadsiatky odvážnych, ktorí sa rozhodli proti tomuto pochodu protestovať. Ten moment sa mi vryl do pamäte a zostal tam. To, že si neonacisti robia zoznamy svojich nepriateľov sa prevalilo až o niekoľko rokov neskôr, a neprekvapilo ma to. Lebo ako často hovoria v diskusiách – až príde čas, budeme visieť na kandelábroch.

Vtedy som pochopil, že tu rastie niečo iné. Nie skinheadi, ktorí sa bijú s punkermi na koncerte. Toto bolo iný level.

Tento pocit bol hnacím motorom. Napísal som román, ktorý mal osemsto normostrán a uverejňoval som ho po častiach na stránke MámTalent, kde mohli amatéri uverejňovať svoju tvorbu. Stránku zastrešovalo vydavateľstvo Ikar, takže to nebol len taký obyčajný portál a keď bol človek dobrý, mal reálnu šancu, aby mu v Ikare kniha vyšla.

Tam som ho prihlásil do súťaže, kde sa síce neumiestnil, ale dostal som dosť rozsiahlu spätnú väzbu. Napriek jasne pomenovaným výhradám som nevedel čo s tým, takže som ho nechal tak a napísal som úplne iný príbeh. Medzitým som trochu – neviem či dozrel, ale rozhodne povyrástol. Už mi nevadilo vyhadzovať celé zbytočné pasáže. Zo strany často zostali dve vety. Dve tretiny som kompletne vyhodil a celé to prekopal. Medzitým sa objavili nové informácie, nové námety, vznikali nové postavy, dostávali hĺbku.

Opäť som ho začal zverejňovať na stránke MámTalent, až sa mi ozvala Tina Van der Holland, šéfka vydavateľstva Koruna, či jej nepošlem rukopis. Nebol ešte hotový, no čo bolo sa jej páčilo a podpísali sme zmluvu. Zostávalo už len knihu dopísať, prežiť korektúry a mohlo sa ísť na krst do Martinusu.

Takže od námetu až k vydaniu desať rokov.

kenji2

Zdroj: foto Ondro Bires

Vojna a romantika

Vojenstvo je gigantický komplex tém a problematík. Ktoré oblasti alebo obdobia Ťa priťahujú najviac?

Zo začiatku to bola 2. svetová vojna. SAS v Afrike a OSS ( predchodca CIA ) v Európe. Potom Studená vojna, šedý svet špionáže, až som sa dostal k špeciálnym jednotkám súčasnosti. Ostatných pár rokov je to hlavne boj proti terorizmu, čo je svojím spôsobom kombinácia spravodajských služieb a špeciálnych operácií, pretože sa spravidla jedná o spoločné akcie.

 

Boj o štát dáva ochutnávku americkej a izraelskej vojenskej a špionážnej techniky a metód. Čím sú tieto armády/rozviedky tak zaujímavé, že sa v nich dá vŕtať pomaly donekonečna?

Izrael je špecifický. Po tom, čo si Židia prežili cez 2. svetovú vojnu a vybojovali si pre seba kúsok zasľúbenej zeme, museli v roku 1948 okamžite riešiť existenčnú otázku, pretože okolité arabské krajiny odmietli rezolúciu OSN a Izrael napadli. Prehrali, ale skúšali to ešte niekoľkokrát. Tým, že sú prakticky neustále vo vojne, dennodenne sa potýkajú s terorizmom, sú lídrom nielen vo vývoji vojenskej a špionážnej techniky, ale aj v postupoch a protiopatreniach.

Operácie ktoré za tie roky vykonal Mossad, alebo špeciálne jednotky ako Matkal, alebo Duvdevan sú legendárne. A nebol to len únos Eichmanna či oslobodenie rukojemníkov z Entebbe. Bola kopa ďalších, v ktorých sa prejavila zdravá židovská drzosť urobiť niečo, čo by ostatní považovali za nereálne, ale oni to dokázali.

Zatiaľ čo na Izraeli ma fascinuje ich odhodlanie a spôsob akým sa dokážu vyrovnať s hrozbou, tak Američania majú techniku a prostriedky a aby som im nekrivdil, tak majú aj skvelé špeciálne jednotky ako Delta, Navy SEALs, Special Forces, či menej známe The Activity.

Samostatne, alebo aj v spolupráci so CIA majú za sebou stovky akcií, niektoré prebehli hladko, iné zlyhali na celej čiare. No sú to mnohokrát neuveriteľné príbehy, kde malá skupina profesionálov dokáže zvrátiť priebeh konfliktu a zachrániť množstvo ľudských životov.

Vŕtať sa v nich dá donekonečna, pretože sú na stráži 24/7 a stále niečo robia. Pri bádaní sa dostanem k nejakej operácií a zistím, že vďaka získaným informáciám pokračovala inou, a že sa tam zapojila taká jednotka a už pátram čo je zač, čo má za sebou a či je niečím zaujímavá, a tak sa dostávam neustále k novým a novým veciam, ktorými sa môžem inšpirovať pri mojom písaní.

 

Nechcem to privolávať, ale keby došlo k priamej kolízii americkej a ruskej armády, kto by podľa Teba ťahal za kratší koniec z krátkodobého, ale aj dlhodobého hľadiska a prečo?

Ťažko povedať. Ide o to kde a aké jednotky by proti sebe stáli, a ako veľmi by politici dovolili, aby sa konflikt rozrástol. Či by išlo o skutočný súboj ako v starých časoch, keď proti sebe bojovali označené armády, alebo by išlo o boj “dovolenkárov” v civilnom oblečení s podporou akože ukoristených zbraní.

Konflikt na vode, vo vzduchu, ako ďaleko od domovou. S použitím taktických nukleárnych zbraní, alebo bez nich, alebo len s hrozbou ich použitia, ak jedna strane naberie príliš prevahu?

Ak by sme proti sebe postavili čisto konvenčnú armádu, tak si myslím, že Američania majú momentálne navrch, aj keď Rusi radi neukazujú všetko, čo majú. Obe armády majú rôzne koncepty vedenia konfliktov.

Z dlhodobého hľadiska by som vsadil na Ameriku, pretože jednu vojnu (Studenú) už vyhrali. Všetci tí nostalgici za komunizmom, snívajúci o celoživotnej práci a mlieku za dve koruny, buď nepochopili, alebo si odmietajú priznať, že Sovietsky zväz ten súboj prehral ekonomicky.

Rozpadol sa preto, lebo nestíhal. Viedli sa zástupné vojny, zbrojilo sa, ale ekonomika sa rozpadla. Prácu mal každý, robotu nikto. Tá prezamestnanosť bola daňou, ktorú nakoniec veľký ruský maco nezvládol, opúšťal satelity a nakoniec skončil.

Bolo vtedy lepšie? Niekomu určite. V každom režime je niekomu lepšie. Ja si hlavne spomeniem nato, ako počas peňažnej reformy prišli všetci o svoje úspory, o znárodnené pozemky, buzerovanie ľudí, alebo len kaštiele a meštiacke domy, ktoré sa nechali chátrať a robili sa z nich skládky. Ale to je úplne iná téma.

 

Čo by mali ľudia vedieť o vojne či tajných službách, aby si neutvárali názory len na základe romantických predstáv z filmov a niektorých kníh?

Tiež mám o nich romantickú predstavu z filmov a kníh. (Smiech)

Ale neviem, či sa to dá nazvať romantizmom. To čo obdivujem na týchto ľuďoch je fakt, že nasadzujú život v nepriateľskom prostredí, kde im reálne hrozí smrť, aby sme si mohli my spokojne žiť vlastné životy. Možno to znie pateticky, ale to, že nám tu nevybuchujú delostrelecké granáty, bomby a odstreľovači nepália z okien bytoviek nie je zadarmo.

Nestojí to len peniaze, ale aj životy ľudí, ktorí sú ochotní za to naše pohodlie položiť život a nestoja o pomníky, ani o medaile.

Druhá strana tej mince je, že je to svet plný násilia, bolesti a smrti. Už len obyčajný útok na ulici je neskutočne rýchla a brutálna vec. Útok nožom detto. Väčšina ľudí nie je zvyknutá na fyzické násilie, a preto si to neuvedomí. Vidieť niečo také v telke je jedna vec, zažiť to na vlastnej koži druhá.

Vojna je neustály sled fyzických a psychických útokov. Je o spôsobovaní bolesti iným. Nie je to pekné. Nie je tam miesto pre čestný súboj v štýle – dvaja chlapi s pištoľami na desať krokov – čo však neznamená, že musíme poľaviť v morálke.

V našej kultúre sa vyhýbame zabíjaniu bezbranných. Nezneužívame deti na vojnu, ako sa to často deje v Afrike. Zážitky vojakov, keď opisovali, ako museli zabiť nadrogované jedenásťročné deti s kalašnikovmi v rukách, inak by zabili ich, sú desivé. Sú reálne. Hovorí sa, že na smrti nie je nič hrdinské, hrdinov robia ich činy.

Ľahkosť s akou napríklad Slovenskí branci hovoria o tom, že za Slovensko radi umrú v prvých minútach vojny, mi prídu presne tak romantické.

Moment keď mŕtve telo padne na zem, zmení všetko. Zbytočná smrť nie je hrdinstvo. Zostane zbytočnou smrťou.

kenji-1

Zdroj: foto Ondro Bires

Senzácie a konšpirácie galore

Poďme na trošku kontroverznejšie pole. Palestínsko-izraelský konflikt sa ťahá dlhé roky a väčšinu médií rozdelil na dva tábory, kde jeden „nadržiava“ Palestínčanom a démonizuje Izrael, a druhý robí podobné, ale z opačnej strany. Aký je Tvoj pohľad na tamojšiu situáciu?

V tomto konflikte som rozhodne pro-Izrael. Z mojej strany nejde ani tak o nadržiavanie. Na Izraeli si cením aj to, že keď dôjde k nejakému prešľapu, chybe, tak sa to vyšetruje, vyšetrí, padne aj trest, poprípade sa snažia o finančnú kompenzáciu.

Ten konflikt nie je čiernobiely. Môžeme samozrejme súcitiť s istou skupinou Palestínčanov, žijúcich v biede, v provizórnych chatrčiach, v táboroch, ktoré sa stali mestami. Takisto súcitím s utečencami v Sudáne, Sýrii.

Palestínčania však nečelia genocíde ani občianskej vojne. V pásme Gazy si po Fatahu zvolili otvorene teroristický Hamás. Jeho hlavnou náplňou práce je útočiť na Izrael. Teroristi nepotrebujú spokojných ľudí, potrebujú bezradných ľudí, ktorým ukážu toho, kto môže za všetko zlé v ich živote. Preto tam ani nikdy raj na zemi mať nebudú.

Keď sa hovorí napríklad o okupovaných územiach Gaza alebo Západný breh ako o niečom, čo Izrael protiprávne zabral, tak sa to posnažím vysvetliť na situácii.

Predstavte si, že nás napadne Maďarsko, my ho porazíme a zaberieme časť územia ako nárazník. Maďarsko začne vykrikovať, že sme mu zabrali protiprávne územie a chce ho späť. Nikomu nevadí, že sa nás predtým Maďarsko pokúsilo obsadiť a ak by sme sa neubránili, tak Slovensko by už nebolo?

Začať vojnu s tým, že keď to nevyjde tak nič, vrátime sa k tomu čo bolo, je nemysliteľné. Veci sa zmenia. Beriem to ako istú formu trestu za to, že ste začali vojnu.

Nakoniec sa však po čase z väčšiny zabratého územia stiahnete a prenecháte Maďarom, nech si vládnu na území sami.

Oni si zvolia stranu, ktorej hlavným programom jej zničenie Slovenska. Nabádajú k teroristickým útokom. Zo samovražedných atentátnikov robia hrdinov a rodinám dávajú finančnú odmenu. Zo zastavaných oblastí začnú na Slovensko strieľať rakety. Desiatky rakiet mesačne. Viete si niečo také predstaviť?

Nebyť toho, že Izrael je top štát v inováciách v čomkoľvek a hlavne v zbraniach, tak vďaka protiraketovému systému Iron Dome, nemajú mesačne stovky civilných obetí. Ako by sme dopadli my?

Izrael nie je dokonalý, ale je to jediná demokracia v regióne. Demokracia ťažko skúšaná zápasom o holé prežitie už skoro 70 rokov. Hovorí sa o checkpointoch, múre, vojakoch v uliciach, ale v záujme minimalizovania civilných obetí je to niečo, s čím sa musia naučiť žiť.

Nehovoriac o tom, že na samotných Palestínčanov sa dívajú ostatné arabské štáty cez prsty a berú ich ako niečo menej.

Tiež sa hovorí, že v momente, ako sa moslimovia prestanú snažiť zničiť Izrael, zavládne na Blízkom východe mier (Golda Meir zas mala slávne vyhlásenie: ““We can forgive the Arabs for killing our children. We cannot forgive them for forcing us to kill their children. We will only have peace with the Arabs when they love their children more than they hate us.” / “Môžeme Arabom odpustiť, že zabíjajú naše deti. Nemôžeme im odpustiť, že nás nútia zabíjať ich deti. Mier s Arabmi budeme mať len vtedy, keď sa oni naučia milovať svoje deti viac, ako nenávidia nás.”, pozn. autora článku).

Momentálne to ale vyzerá, že moslimovia sa dokážu medzi sebou vraždiť aj bez židovského štátu.

1456543_672613596094847_1300549544_n

Zdroj: YouTube

Vieme, ako sa zvrtol konflikt v Sýrii. Ako si vysvetľuješ nečinnosť Izraela vzhľadom na ISIS alebo sýrsku vojnu? Prečo sa nezapojili?

Sýria je bordel. Desiatky skupín spájajúcich sa podľa potrieb, bojujúcich chvíľu spolu, neskôr proti. Do toho Rusi podporujúci Asada. USA podporujú skupinu povstalcov a dúfajú, že sa z nich nestanú ešte väčší bastardi ako ISIS.

Izrael nemá svoju zahraničnú politiku úplne vyhranenú. Im ide o prežitie. Preto nie som nikdy prekvapený, keď čítam, že izraelský premiér rokuje s prezidentom USA a minister zahraničných vecí je na návšteve Ruska.

Preto sa zapájajú veľmi opatrne, aj keď nejaké útoky tam už boli a nepochybujem, že akonáhle sa jednotky IS priblížia k hraniciam, tak ich opäť tvrdo zmetú.

Ľudia, ktorí tvrdia, že poraziť Islamský štát sa dá veľmi ľahko, sa mýlia. Kobercový nálet bombardérov alebo atómová bomba nie je riešenie. Na území ovládanom IS žijú civilisti, ktorí sú buď rukojemníkmi, alebo proste nemajú kam ísť. Ak sa rozhodnete odpísať týchto ľudí, tak sa môžete postaviť do jednej línie k IS a budete na nerozoznanie.

Toľko démonizovaný Izrael pred útokom na nejakú oblasť zhadzuje letáky a informuje civilné obyvateľstvo, aby opustilo svoje domy, pretože tam bude prebiehať útok. To už je extrém, ktorý Izrael robí, aby minimalizoval civilné straty a aby svojim kritikom medzi demokratickými štátmi ukázal, že robí úplne všetko preto, aby zabránil obetiam.

(Z taktického hľadiska to považujem za hlúposť, pretože teroristom oznamujete kam pôjdete a tí sa zatiaľ môžu presunúť.)

Myslím, že jediným spôsobom ako poraziť IS je medzinárodná spolupráca a silná domáca sila, ktorá bude pripravená bojovať o svoj štát. Bojím sa, že takúto silu, ktorú by sme podľa západných kritérií mohli považovať za ako tak prijateľnú, tam proste v dostatočnom počte nenájdeme.

 

Ako vnímaš vojnu na Ukrajine? Prečo sa západné krajiny v podstate odmietajú výraznejšie zaangažovať, napríklad priamou vojenskou pomocou? Myslíš, že sa vodcovia štátov obávajú vypuknutia masívnejšieho konfliktu?

Myslím, že masívny konflikt si na západe nikto neželá a aj kvôli tomuto sa držia späť. Momentálne nie je priechodné, aby vojaci NATO išli bojovať na Ukrajinu, alebo Krym, proti ruskej armáde. Lebo áno, aj keď si to niektorí rusofili stále nepripustili, tak ich cár Putin už priznal, že tam sú. Tej druhej časti to vôbec nevadí samozrejme. Samozrejme Putin si takto pokojne testuje hranice, kam až môže zájsť. V Európe rozpútal hybridnú vojnu a čo sa dezinformácií a ovplyvňovania verejnosti týka, tak vyhráva na plnej čiare.

Je taký starý vtip: “Vieš s kým susedí Rusko? S kým chce.”

To, čoho sa ako občan krajiny Strednej Európy na skok od Ukrajiny bojím je, že raz prestane byť politická vôľa na ochranu Pobaltských štátov. Bojím sa aj za nich. A hovorím o horizonte desať-dvadsať rokov. Pretože aj keď sa o NATO hovorí, že to je vojenská organizácia, tak bez politikov, ktorí rozhodnú, koľko vojakov a kam pôjde, to nebude fungovať. Preto vždy spozorniem pri Trumpových rečiach o tom, že EU musí posilniť obranu a Američania už za nás nebudú umierať.

Na jednej strane je to samozrejme pravda a výdavky na armádu, ktoré sa neutopia vo vreckách kšeftárov, potrebujeme ako soľ, ale bez sily Ameriky na to v horizonte najbližších dvadsiatich rokov nemáme.

To nehovorím o sile Číny, ktorá rastie, a aj keď máme teraz pred očami len radikálnych moslimov, tak za dvadsať rokov bude dopyt po ľuďoch, ktorí vedia po čínsky a niečo o Číne, tak, ako bol zrazu koncom 90-tych dopyt po arabistoch.

Myslím, že Čína si nakoniec trúfne rozohrať niečo veľké, pokojne aj proti Rusku. Už teraz si testujú svoje zbrane v rôznych konfliktoch a aj keď sú kvalitou pozadu, tak to doháňajú kvantitou.

 

Snowden/Greenwald, Manning, či nedávne úniky informácií ohľadom techník CIA. Prišlo Ti rozhorčenie novinárov a verejnosti ako opodstatnené?

Vždy ma zaujímalo, čo si myslia ľudia, ktorých prekvapilo, že bezpečnostné služby odpočúvajú a sledujú ľudí. Čo si myslia, že tie služby majú v náplni práce? Vypátrať teroristov, zabrániť útokom. Ako? Ako to zistia?

Problém nevidím v tom, že sa sleduje, preveruje, odpočúva. Problém vidím vtedy, keď sa tie informácie zneužijú na niečo, čo s bezpečnosťou nesúvisí.

Mne je jedno, či tajná služba vie nick na PornHube a aké praktiky má kto najradšej. Problém vidím vtedy, keď sa táto informácia dostane k niekomu, kto jedného dňa pošle pár výpisov senátorovi, majiteľovi malého obchodu, alebo zamestnancovi mimovládky a začne ho vydierať s tým, že ak pre neho niečo neurobí, alebo nedostanú zaplatené, tak ich voliči, manželky, alebo kolegovia dostanú na podnose, že si radi pozrú BDSM s trpaslíkmi.

Okrem toho nerozumiem tomu zdeseniu, alebo ukazovaniu prstom na USA. To si ostatní myslia, že nikto ostatní to nerobia?

Keď sa prevalilo, že USA odpočúva Merkelovú, tak z toho bol poprask. Ale veď Nemci robia v rámci svojich možností to isté. Myslieť si, že svojich spojencov nesledujeme je veľmi naivné a nerobiť to by bolo hlúpe.

Snowden je kapitola sama o sebe. Veľký bojovník proti nelegálnemu sledovaniu nakoniec skončí v Rusku ako Putinov kamarát. To už ani nie je ani irónia, to je výsmech.

 

Prečo myslíš, že úniky WikiLeaks si vždy získajú takú pozornosť?

WikiLeaks považujem za zlyhanie bezpečnostných zložiek, ale nie v tom, čo priniesli, ale už len to, že dopustili, aby bolo zverejnených také množstvo dokumentov, ktoré narušili bezpečnosť štátov, ľudí a osôb.

Keď odhalíte práve prebiehajúce operácie, zverejníte mená ľudí, ktorí nasadzujú krk, robia pre nás (nás – to je pre mňa západný svet, takže aj my) v nepriateľskom prostredí, tak to pre mňa nie je hrdinstvo. Je to hazardovanie s ľudskými životami. Od stola sa pekne máva lajstrami a ukazujú sa videjká. To, že na druhej strane tej rovnice sú ľudia, ktorým ide o život, im asi uniká.

 

Tajné služby sú tajné. Pracujú v teréne aj v kanceláriách, zbierajú a vyhodnocujú informácie. A nakoniec nejako konajú. Vieme si domyslieť, že nie vždy sa ich metódy zhodujú so všeobecným morálnym kompasom či dokonca so Ženevskými konvenciami. Aký máš postoj voči praktikám, ktoré verejnosť bežne (a niekedy zjednodušujúco) nazýva mučenie?

Získavanie informácií mučením je svojím spôsobom veda. Najjednoduchší spôsob je, keď mučením len hrozíte, ale k skutočnému mučeniu sa nedostanete. Skupina ľudí, na ktorú zaberie už toto, väčšinou neklame.

Zrejme by to ani neobstálo pred súdom, ale spravodajské služby často vôbec nepotrebujú, aby tam konkrétne osoby skončili. Potrebujú len informácie, rozkrývajú siete spolupracovníkov, sledujú, až neskôr prichádza k zatýkaniu.

Už som spomínal, že skutočné mučenie je veda. Pri rešeršovaní som strávil dni sledovaním dokumentov o vypočúvaní väzňov v Gitme, čítal som si stovky strán manuálov US Army o vypočúvaní zajatcov, o spôsobe, akým pracuje CIA.

Nebudeme si klamať, je to špinavá práca. Hodiny, dni, mesiace. Skladanie čriepkov informácií a ich následné overovanie. Zlomí sa každý. Nakoniec ide o to, či vám povie pravdu, alebo vám narozpráva hocičo, len aby to (mučenie) prestalo.

Pamätám si na prípad únosu dieťaťa pred rokmi, neviem či to bolo Rakúsko, alebo Nemecko. Únoscovia požadovali peniaze, rodina spolupracovala s políciou a únoscov sa podarilo zadržať. Nechceli prezradiť, kde je dieťa. Pretože bolo malé, obávali sa, že bez starostlivosti by neprežilo.

Policajti vtedy na únoscov zatlačili. Psychicky a aj fyzicky. V novinách sa objavil termín mučenie. Nakoniec únoscovia prezradili, že dieťa zomrelo krátko po únose. Krajina riešila, či policajtov obviniť, aj keď by sa zrejme nenašiel človek, ktorý by ich za to odsúdil.

Mučenie je hrozná vec, ale sú prípady, keď je nevyhnutné. Mučenie pre mučenie je šialenosť. Pre získanie informácií, ktoré môžu zachrániť životy, je to často nutnosť. Dôležité je, aby mučenie schválili ľudia, ktorí to ešte dokážu rozlíšiť.

 

Svet si zažil už dosť menších aj veľkých vojen. Rinčanie zbraní nahradili buď kybernetické taktiky (propaganda, hybridná vojna) alebo diplomacia ako snaha o mierové riešenie konfliktov. Kde je podľa Teba hranica, kedy je ešte treba sa pokúsiť o zmier a kedy sa treba pripraviť na ozbrojený stret/intervenciu?

Je taký otrepaný citát rímskeho spisovateľa Vegetia – Si vis Pacem, para bellum. (Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu.)

Mimochodom, robiť svetového policajta je pekne nevďačná úloha. Začne občianska vojna kdekoľvek. Vraždenie civilistov naberá na obrátkach. Vznikne humanitárna kríza.

Západní novinári sa začínajú pýtať svojich vlád, prečo nezasiahnete? Západný svet zasiahne. Vojna nie je videohra. Trpia a umierajú pri nej nevinní. Novinári prinášajú titulky s fotkami mŕtvych.

Západní novinári kritizujú svoje vlády, že išli do konfliktu a že zomierajú civilisti aj vojaci, ktorí tam išli a že by sme sa odtiaľ mali stiahnuť.

Nezasiahneš zle, zasiahneš zle. Nakoniec ich tak či tak obvinia, že sú tam len kvôli rope. A keďže verejná mienka v dnešnej dobe vyhráva vojny, tak robiť čokoľvek správne bude čím ďalej ťažšie.

kenji-3

Zdroj: foto Ondro Bires

V zázemí

Aké skupiny vojenskej techniky Ťa najviac fascinujú? Sú nejaké, ktoré by si si možno rád vyskúšal na vlastnej koži?

Hlavne ručné strelné zbrane. Karabíny a pištole. Ak to chceme hnať do detailu pre fainšmekerov, tak Galil, MicroTavor X-95, Gilboa, HK416 alebo HK P30 a SIG Sauer P320.

Z techniky sú to helikoptéry. Moja láska je prieskumno-útočná OH-58D Kiowa a UH-60 Blackhawk. V Blackhawku som sedel, ale neletel a či sa mi niekedy podarí dostať do Kiowy, tak to ešte uvidím.

A odkedy vybehol seriál Last ship, tak som si obľúbil torpédoborce triedy Arleigh Burke. Malé, ale zastanú kopec roboty.

 

Knižného trhu sme sa dotkli už v úvode rozhovoru. Povedz, aké knihy, filmy či hry s vojenskou tematikou sú u Teba najväčšie stálice?

Kníh je strašne veľa. Mám zvyk – keď sa mi niečo páči od autora, prečítať si od neho všetky knihy, takže moja knižnica sa už nezmestí do bytu a minimálne polovicu kníh už mám len v elektronickej podobe.

A tie mená. Tom Clancy, Frederick Forsyth, Vince Flynn, Lee Child, Scott McEwen, Stephen Hunter, ale aj Tolkien, Stephen King, Michael Crichton a mnohí ďalší.

Ďalej sú to faktografie, takže knihy ako Americký sniper, Neľahký deň, Elita zabijákú, Mosad, či Bratrství válečníku sú u mňa povinná četba. Plus desiatky ďalších.

Som filmový a seriálový maniak. Pozerám snímky od tých Oscarových až po tie s hodnotením odpad. Sú veci ktoré u žiadneho military maniaka nesmú chýbať. Zachráňte vojaka Ryana, Čierny jastrab zostrelený, Lone Survivor, Act of Valor, 13 Hodín: Benghazi, Band of Brothers, Slzy slnka, ale aj klasiky ako Kam orly nelietajú, alebo Tucet špinavcov.

Seriál, ktorý sa rozhodne oplatí vidieť, je Strike Back. Je kombináciou špionáže, prvotriednej akcie a parádnych hlášok. Okrem toho dostali herci poriadny tréning ako so zbraňami narábať a je to vidieť.

Mimo tohto žánru dokážem pozerať dookola Hviezdnu bránu, Priateľov, Pohotovosť, alebo 24.

Kedysi som hrával viac, teraz už len občas Call of Duty, kvôli relaxu. Čo môže byť lepšie na prečistenie hlavy po mizernej šichte, ako sadnúť v najľahšej obtiažnosti a kosiť náckov po desiatkach? (Smiech.)

Ale nezabudnuteľné, na ktoré stále nedám dopustiť sú Vietcong, Mafia, Call of Duty, Medal of Honor, Fallout, Simcity, Football manager, This war of mine, a to som väčšinu určite zabudol.

 

V knihe spomínaš aj izraelské umenie sebaobrany Krav Maga. Trénuješ ho aj Ty?

Krav Maga (KM) sledujem už dlhšie, ale zatiaľ som sa neodhodlal do toho ísť. Je to jeden z najlepších systémov sebaobrany, kladie dôraz na jednoduchosť a prežitie. Okrem toho sa teraz teší veľkej obľube, ale vďaka kontaktu s českým inštruktorom Josefom Tomanom už viem, že nie je KM ako KM. Nájdu sa lepší aj horší inštruktori. Internet je plný inštruktážnych videí, ktoré vyzerajú efektne, ale v reále a pre obyčajného človeka sú v podstate nepoužiteľné.

V poslednej dobe ma zaujal systém Kalah, ktorý založil Idan Abolnik a v Čechách ho učí Pavel Strouhal. Zjednodušene sa dá povedať, že vychádza z KM, ale účelnosť, jednoduchosť a jeho použitie za stresových podmienok vyšperkoval do dokonalosti.

Ak by som žil v Prahe, tak by som chodil na hodiny k týmto dvom pánom.

 

Situácia v globále sa vyhrocuje. Populisti aj celkom neskrytí fašisti sa dostávajú do popredia. Nemáš z toho celého tak trocha obavy?

Mám. A aj keď tuším, že situácia sa v dlhodobom horizonte bude skôr zhoršovať, tak dúfam, že k vzájomnému vyhladeniu nepríde skôr ako v roku 2100. (sarkazmujem :)

kenji4

Zdroj: foto Ondro Bires

Mier, bratmm :)

Po ťažkých témach odľahčíme. Robíš v kníhkupectve. Aké zábavné či menej príjemné zážitky sa Ti udiali v spojitosti s tým, že predávaš aj svoj vlastný výtvor?

Ja sa tvárim, že to napísal niekto iný, ale občas ma kolegyňa natrie a väčšinou to skončí veľkým prekvapením kupujúcich,a knihu im na mieste pri pokladni podpíšem.

 

Zdieľa Tvoju vášeň pre military a históriu aj okolie?

Presnejší termín je toleruje… občas. ( Úsmev )

 

Ak by predsalen niekedy spoločenská klíma dovolila, aby sa z Boja o štát stal film, akých hercov a herečky by si si vedel predstaviť v rolách aspoň tých najdôležitejších postáv?

Otázka je skôr, či bude mať Ridley Scott alebo Michael Bay čas režírovať a Hans Zimmer skladať hudbu.

A herci slovenskí, alebo rúbeme do zahraničia?

 

Aj, aj. Kto by sa Ti tam hodil.

Olivera Bellowsa by pokojne mohol hrať John Krasinski s výzorom, aký mal vo filme 13 Hours: The Secret soldiers of Benghazi. Poprípade Kirk Newmann, ktorý si túto rolu strihol v mojom trailery na knihu.

Pilotka helikoptéry Beatrice Bee Delgado, tak tú som si vždy predstavoval ako Zenu Grey, nie veľmi známa herečka, ale keď ju hodíte do Googlu, tak uznanlivo prikývnete. Ak by to mala byť Slovenka, tak jednoznačne Táňa Pauhofová.

Agentka Mossadu Sarah Harel bola prvotne moderátorka MTV Eden, ale ak by prijala Inbar Lavi, ktorá si zahrala parádnu úlohu vojačky IDF v druhej sezóne seriálu The Last Ship, tak by som to bral. No a keď si ju predstavíte ako Gal Gadot (najnovšia inkarnácia Wonder Woman, pozn. autora článku), tak sa tiež nenahnevám.

Jakuba Kollár by mohol byť Vojta Kotek, od Snowborďákov urazil kus cesty a je to vcelku štramák.

Navy Seal Eddie Thor Isaksson je úloha šitá na Chrisa Hemswortha.

 

Na záver by som Ťa ešte poprosil o posolstvo svetu a keď chceš, môžeš niečo priamo odkázať aj Martinovi Jakubcovi alebo Rostasovi alias Fejk Džízsovi. Možno sa ti ujde vlastná dvojstránka v Zem a Vek :)

Majte sa radi a nerobte blbosti. Skromne.

To v podstate platí aj pre tých dvoch menovaných pánov.

Zatiaľ čo maestro Jakubec sa dá brať s humorom, kým si neuvedomíte, že on to berie vážne, potom to prestáva byť sranda. Zvlášť keď okrem akože hudby pre oddelenie geriatrie sa pokúša votrieť aj do politiky a biznisu s motivačnými kravinami. Trochu sa obávam, aby neskončil v politike – aby bola aspoň sranda.

Známy to konšpirátor a ezoterický guru a jeho plátok Zem a Vek, tak to je úplne iná liga.

Nech si predstavíte akúkoľvek situáciu, tak si môžete byť istý, že redakcia tohto časopisu bude mať presne opačný, absurdný názor, nad ktorým vám zastane rozum. Problém je, že veľa ľudí tomu verí. Dokonca aj ľudia, niektorí vaši priatelia, do ktorých by ste to nepovedali.

Základný kameň tohto časopisu je zlé USA a Židia. Dobré Rusko. Zlé farmafirmy, dobrá alternatívna medicína. Od liečenia rakoviny vlastnými slinami až po čistenie vody šutrami za stovky eur. Očkovanie je samozrejme zlé. Zrejme už zabudli, že pravé kiahne, alebo čierny kašeľ nemali aj vďaka nemu.

Sledovanie diskusií a mentálnej výbavy čitateľov tohto časopisu je kombinácia zdesenia a úžasu. Jedna z mnohých facepalmových teórií.

Kedysi v tom mali náckovia jasno, nenávideli Rusov. Lenže odkedy je Putin, tak Rusko je zrazu dobré. Ako to vysvetliť? Jednoducho. Nemci vlastne bojovali proti Židom, ktorí sa pokúšali vyhladiť Slovanov v Rusku a aj Nemcov v Ríši. Koncentračné tábory sú buď výmysel, alebo tam nezomrelo toľko ľudí, alebo to vymysleli Židia, aby mohli vydierať svet.

Čitatelia v jednej vete obvinia Izrael, že potláča ľudské práva Paletínčanov a v druhej vyzývajú na potápanie lodí s utečencami.

Tu by som rád vyzdvihol prácu, ktorú robí bloger Ján Benčík. Prechádza sociálne siete a odhaľuje extrémistov, ktorí v komentároch neváhajú posielať ostatných do plynu, alebo vešať na kandelábre.

Tí, ktorí ho obviňujú zo špicľovania sú ako obvykle mimo. Neuvedomujú si, že keď napíšu svoj komentár na verejnom profile, alebo fóre, kde si ho môže prečítať úplne každý, tak je to ekvivalent kričania na námestí plnom ľudí. Nikto sa nevotrel do ichdomu a neukradol im ich zápisky v denníku.

Preto, keď chcete šíriť svoje bludy verejne, tak buďte pripravení, že sa o nich budú ľudia rozprávať alebo, že si dokonca vykoledujete predvolanie na políciu, ak nimi porušujete zákon.

Neviem, či je to chyba časopisu, alebo ľudí. Lebo istá skupina konšpiračných bláznov existovala vždy, ale teraz, keď vidia, že ich pomätené názory zdieľa viac ľudí, že nie sú sami, tak vyliezajú so svojich anonymných kútov a šíria svoju nenávisť, strach a beznádej.

Lebo ukázať na niekoho, že môže za ich mizerné životy je vždy jednoduchšie ako hľadať vinu v sebe. Časopis Zem a Vek a jeho články im v tom výdatne pomáhajú.

Ja nemôžem nikomu prikazovať čo má čítať, ale môžem poprosiť ľudí, aby nezabudli používať mozog a neverili automaticky každej blbosti, ktorá sa objaví na internete.

caracal-battalion5

Zdroj: www.sasapost.com

A ja ďakujem Kenjimu za v dobrom zmysle slova vyčerpávajúce odpovede.

Hlas rozumu zaznieva v médiách len málokedy. Senzácie alebo vyhranené názory sú viac sexy. Ľudia vidia fotku dieťaťa s kameňom v ruke proti monštróznemu tanku a automatická reakcia je rozhorčenie, a v dnešnej dobe aj zdieľanie príslušného hoaxu. Už menej ľudí si vyhľadá neupravenú fotografiu, video, alebo dodatočné informácie, ktoré môžu napríklad odhaliť, že to “nevinné dieťa” bolo sfanatizované a nahúckané rodičmi/výchovou tak, že hádzalo kamene mieriac na hlavu a z druhej strany ako odpoveď prišla guľka.

Lepšie sa vyníma na titulke, ako WikiLeaks zasa niečo odhalili, niečo škandalózne. Menej blýskavo vyznie, keď niekto napíše, že isté veci sú v náplni práce bezpečnostných zložiek.

Preto ďakujem aj Vám, že ste si našli čas a prečítali si celý článok až do konca s otvorenou mysľou.

P.S.: Význam prvej časti titulku pochopíte, keď si prečítate Boj o štát od začiatku až do konca, inej cesty niet :)

 

Teraz najčítanejšie