Denník N

My sme tu profesionálne matky na osem hodín, alebo ako sa dá skontrolovať detský domov

Viera Tomanová. Foto – TASR
Viera Tomanová. Foto – TASR

Pár rokov v štátnych službách ma naučilo vidieť svet úradníckou optikou a dopredu vedieť ako inštitúcie budú postupovať, keď niekto upozorní na ich prešľap. Keď vybuchla kauza súkromného detského domova PETO, tušila som, čo bude nasledovať. Lucii som povedala: „Stav sa, že prvé čo urobia, keď to praskne, bude, že „opatrovateľky detí“, ktoré ešte pred týždňom hľadali inzerátmi, premenujú na profesionálne matky a budú tvrdiť, že tie s deťmi žijú priamo v tom dome.“

Stalo sa.
Inzeráty zmizli a Lucia natočila tu: http://www.tyzden.sk/spolocnost/29800/co-sa-odohrava-priamo-pod-strechou-viery-tomanovej/?z=3&p=1&t=302aa25&v=3758 pani v uniforme vychovávateliek (biele šlapky, fliska a tepláky), čo hovorí: „.. tie decká sú na nás navyknuté… ako profi mamička tu pracujem, tak. Ja nemám vnúčatká, tak ja si to tu užívam. V robote sme. Normálne osem hodín…“.

Pozerala som na to video a zvieralo mi žalúdok.

Ja totiž viem, čo takéto dobré tety s tými deťmi narobia. Nedá sa to vypovedať, nedá sa to vysvetliť, dá sa to len cítiť – vtedy, keď vidíte, ako sú ležiace bábätká hlboko nešťastné, ako hodiny vyčakávajú na svojho obľúbeného človeka. Alebo vtedy, keď vidíte, ako postupne vzdávajú svoj boj o pozornosť, ako začínajú chápať, že im musí stačiť nakŕmiť, prebaliť, do tepla – a prestanú sa dožadovať čohokoľvek iného. (Vtedy sa o nich hovorí: „Je to také dobručké bábo. Nie sú s ním žiadne problémy.“)

Nie je to chyba zamestnancov, je to chyba v systéme.
A ja som si naivne myslela, že novelou Zákona 305/2005 Z. z. v r. 2008 sa to skončilo.

Že je konečne jasné, že deti nie sú hračky, že život v kolektívnom zariadení nie je veľká rodina a spoločná večera nie je spoločnou, ak pri stole sedia vždy tie isté deti a vždy iná zostava dospelých.

Pozerala som na to video a videla som, že to vôbec jasné nie je.

Obrana detského domova voči sérii podozrení z porušenia zákona 305/2005 Z. z. bola jednoduchá. A funkčná.

„Do akéhokoľvek zariadenia na Slovensku sú deti umiestnené na základe rozhodnutia štátnej inštitúcie či súdu, nie na základe chcenia alebo zbožného želania prevádzkovateľa,“ povedala Petronela Tomanová.

A to je pravda.
A preto škandál detského domova PETO nie je škandálom jedného súkromného detského domova, ale škandálom systému starostlivosti o štátne deti.

Kto ho nepozná, kto v ňom nikdy nebol, ten si (asi) predstavuje, že to funguje tak, že spravodlivé súdy skúmajú, akému zariadeniu dieťa zveria, že si priebežne sledujú, či sú práva tých najmenších dodržané. Aspoň minimálne: ak sú to minimá, či sú v profesionálnych rodinách, ako a kedy sa im hľadá náhradná rodina a či a ako úrad práce pracuje s tou biologickou, ak sú to väčšie deti, tak či náhodou netrávia zbytočný čas v diagnosťákoch, či reedukačkách. Nie. Súd sa zväčša spoľahne, že informácie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sú pravdivé.

Ten systém je postavený na dôvere jedného štátneho úradníka k druhému. Sudcovia, sociálni pracovníci z úradov práce, metodici a koordinátori z ústredia práce: tí všetci, čo majú v rukách osudy štátnych detí, si navzájom veria. Alebo to aspoň predstierajú.

Prax však vyzerá takto: keď sa nájde malé dieťa, o ktoré sa jeho rodičia nemôžu, nevedia alebo nechcú starať a je potrebné ho umiestniť do detského domova, pani č. 1 z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny musí zatelefonovať na ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a nahlásiť, o aké dieťa sa jedná, najmä jeho vek a problém (teda či je to miminko, 15 ročný chuligán z ulice, alebo ťažko zdravotne znevýhodnené dieťa). Tam na ústredí sedí pani č. 2, čo má pred sebou tabuľky s voľnými miestami v detských domovoch, v ktorých presne vidí, kde je koľko voľných profesionálnych rodín, aj miest v skupinách. Tá pani č. 2 v zásade prikáže pani č. 1, ktoré zariadenie má napísať do návrhu na zverenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti. Nestáva sa často, že súd rozhodne inak, než mu sociálka navrhne.

Tá pani č. 2 na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny musela vedieť, že dáva v posledných mesiacoch najmenej 6 malých detí do detského domova, ktorý má podľa akreditácie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny schválenú 1 výchovnú skupinu (t. j. max. 10 detí starších ako 6 rokov v jednom domčeku) a nejaký neurčený počet profesionálnych rodín. Je to verejne prístupná informácia a dá sa nájsť tu: https://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/akreditacie/zoznam-akreditovanych-subjektov/zoznam-akreditovanych-subjektov-detske-domovy.pdf. Detský domov PETO na nahrávke priznal, že na 6 bábätiek má 2 profesionálne rodiny – a jeho riaditeľka tvrdí, že profesionálne matky sú, citujem „ja a kolegynka“. Pani č. 2 z ústredia práce si (ak nie je úplne hlúpa) dokázala ľahko spočítať, že v tomto zariadení sú na 1 ženu 3 bábätká, čo je jednoducho veľa, a teda že kvalita starostlivosti v takto prepachatých profesionálnych rodinách bude nízka. Alebo si musela domyslieť, že tie miminá v profesionálnej rodine nie sú. Nepovedala nič. Naopak – do domova nasunula ďalšie malé deti.

Pani č. 2 je pani, na ktorej plat sa daňoví poplatníci skladajú s vierou, že o takejto banálnej veci rozhodne férovo a s úctou k osudu dieťaťa.

A potom je tu znova pani č. 1 z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny – jej úlohou nie je len strčiť dieťa do domova. Má viesť spis, navrhovať tzv. opatrenia, dodržiavať lehoty a najmä informovať súdy, či je všetko v poriadku, alebo či netreba rýchlo nejakú zmenu. 11 detí, to je 11 súdnych rozhodnutí, 11 spisov. Konkrétni úradníci z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v konkrétnom meste, ktorí tie spisy vedú, museli vedieť, že ak deti nie sú v profesionálnych rodinách, sú porušené ich práva a zákon 305/2005 Z. z. Nikomu nič nepovedali, nenavrhli súdom zmenu, nenapísali na to ústredie, že toto pre deti im zverené nechcú.

Na ich platy sa rovnako zložili daňoví poplatníci. S rovnakou vierou ako na plat pani č. 2.

Mohol to byť v zásade aj pohodový detský domov. Majiteľka do projektu dala vlastnú nehnuteľnosť, nie štátnu vilku, určite aj vlastné finančné prostriedky a čas. Peniaze, čo dostala na chod zariadenia od na r. 2015 a 2016 sú bežné, prerátané presne na počet detí také dostal každý neštátny detský domov na Slovensku. Môžeme síce diskutovať o 14-tisícovej dotácii na zariadenie z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny – ale dostaneme sa (asi) len k tomu, že táto dotácia je v celom netransparentnom podpornom systéme nie neštandardnou.

Mohol, keby.

Keby sa v tom systéme starostlivosti o štátne deti našiel jeden jediný človek, jediná úradníčka, ktorá by riaditeľke detského domova (alebo odbornej garantke) povedala: „Fajn, máte to tu pekné, – a my vám budeme dávať deti, staršie ako 6 rokov. Budú to možno deti, ktoré boli týrané (aj keď takáto špecializovaná skupina v bratislavskom regióne existuje v DD na Učiteľskej ulici) alebo s ťažkým zdravotným postihom (aj keď pre tie sú zasa špecialisti v DD Studienka aj DD Malacky), alebo to môžu byť aj chuligáni, deti čo dlho žili doslova „na ulici“, ale my, štátni úradníci, ich nechceme dať do reedukačiek, lebo potrebujú istotu, bezpečie a otvorených ľudí, na ktorých sa budú môcť spoľahnúť a ktorí z nich dokážu vytiahnuť „to dobré“ a naučiť ich veriť, že môžu žiť lepšie. Veríme vám, že to zvládnete – máte na to skúsený vychovávateľský tím, sociálnych pracovníkov, aj psychológa. Ale kým bude platiť zákon 305/2005 Z. z. žiadne deti do 6 rokov jednoducho nedostanete, kým pre ne nevytvoríte podmienky v profesionálnych rodinách. A ak tvrdíte, že ich máte a žijú v tom istom dome ako skupina, tak chceme vidieť, ako má každá z nich k dispozícii byt, s vlastným sociálnym zariadením a kuchyňou. Aby sme vedeli, že to nie je len taký ofajč.“

To sa ale nestalo.

Namiesto toho štátni úradníci porušili práva maličkých ľudí, len preto aby sa vopchali čo najhlbšie do priazne mocných. Alebo preto, že sa ich báli. Že nechceli mať problémy. Že im to bolo jedno. Žiadny z ich dôvodov nebol v súlade so zákonom o štátnej službe.

Ak banda ustrašených úradníkov, za svoje smiešne ale platené miesta v štátnej službe podpíše čokoľvek – kto im čo nakáže – bez akejkoľvek profesionálnej cti a bez ohľadu na to, že za ich podpisom bude zlý osud niekoho iného, je to rozklad štátu.

Stovky úradníkov sa spoliehajú na svoju bezmennosť, na to, že ich postupy ľudia „zvonka“ nedokážu skontrolovať. Že svinstvá niekto zo systému musí vyniesť a toho „niekoho“ potom stačí vyhodiť, pár dní počkať, kým médiá zabudnú a bude všetko znova „po starom“.

Bude.
Dovtedy, kým pracovnou metódou štátnej služby nebude profesionalita, ale strach.

Teraz najčítanejšie