Blog
štvrtok

My "z regiónov". Zabudnutí a odhodlaní

Nedávne poobedie som vzala do ruky ceruzu a notes a začala som zvoniť na brány domov na našej ulici. Poviem vám, ako tu žijeme. Našu ulicu tvorí 46 domov. A je tam všetko.

Prečo nemáme dosť pracovnej sily? A ako žijeme? Vy, pán premiér ste sa vybrali do regiónov to zisťovať.  Stretli ste sa s gymnazistami v Malackách. Ja som sa dnes stretla s gymnazistami v Levoči. Ale to až po tom, čo som prešla tú našu ulicu. Chcela by som vám porozprávať o tom, čo nevyrieši ani trhanie faktúr za energie.

KDE A AKO?

Keď som sem, na Spiš, pred ôsmimi rokmi išla žiť, mala som pocit, že idem v protismere. Všetci odchádzali. To ste vládli štvrtý rok. Každý sa čudoval, že sa tu vraciam. Dedina pod Tatrami. Krásna je, veľká je. Čo je pekné, a je toho veľa, je pekné vďaka okolitej prírode, pár odvážnym a fondom Európskej únie.

Čiže pekne.

Ale smutno.

46 DOMOV

A aby som vám najlepšie vysvetlila prečo, poviem vám ako žijeme na našej ulici. To bude stačiť. Tvorí ju 46 domov. Nie o každom niečo viem. Ale aj to, čo viem, stačí. Je tam všetko.

Začnem hneď prvým domom. Poloprázdny. Ako väčšina. Mladý pár si opravil podkrovie a potom to vzdal a odišli do Írska. Stará pani dochádza pravidelne na západ Slovenska za prácou. A tak starý pán kúri len v jednej izbe.

V ďalšom dome podkrovie neostalo prázdne. Žije v ňom mladá lekárka s  rodinou. A aj ostane. Nikdy sa asi nezmôžu na vlastné bývanie. Slúži v nemocnici za mzdu nižšiu ako majú sestry. Stále má pokušenie odísť z krajiny, pretože výsledok bezsenných nocí na medicíne si predstavovala inak. Snáď vydrží.

Tomu pokušeniu neodolali ale členovia rodín v ďalších siedmych domoch. Všetci mladí. Dvaja v Írsku, jeden v Anglicku, ďalší v Nemecku, dvaja v Škótsku. (Stále sme na tej jednej ulici.) A jeden neviem kde, len suseda prezradila. A tak rodičia nevidia svoje deti a bratranci už ani nevedia ako vyzerajú ich sesternice.

Potom tu máme 4 ženy, ktoré chodia opatrovať do Rakúska. Dve sú doma, keď zvoním. Ani jedna sa nesťažuje. Zachránilo im to strechu nad hlavou. A práca aj kultivovaná susedná krajina sa im páči. Aj keď chlapov nechávať samých s deťmi, to nie je žiadna sranda. Dve sú staršie, po prepustení z výroby si už miesto nenašli. Dve sú mladé. Aj to skúšali u miestnych podnikateľov, aj vzťahy boli dobré. Ale nedalo sa. Mzda malá, okná bolo treba vymeniť. Viac im bohužiaľ zamestnávatelia nevedeli dať.

Keď už sme pri malom a strednom podnikaní, máme na ulici štyri penzióny. Kedysi boli neustále plné. Turisti z Čiech, Poľska ale aj z celého Slovenska. Jeden ako tak vyťažený, aj keď zlaté časy  má za sebou. Jeden opustený dom a pred dvoma len veľmi zriedka parkuje auto s cudzou ŠPZ. Ktovie aký pocit  má jeho šofér, ktorý sa presúva za prírodnými krásami po cestách ako tankodrom.

Ale vrátim sa k tým mužom bez žien. Sú tu aj dva domy, kde za prácou dochádzajú muži a ženy sú doma samé. Jeden do Čiech a dvaja na západné Slovensko. Tí prišli práve o Regiojet a možnosť slušne a lacno cestovať. Tak ale stále lepšie, ako keď sa dochádzajúcim do Košíc pod výfukom rozpadával most na Ružíne.

Potom je tu pár domov, kde žijú osamelé vdovy a vdovci. Z toho vás neobviňujem. Starší ľudia zomierajú aj bez pričinenia vlády. Väčšinou...Ale z toho, že väčšina z nich nevidela vnukov a vnúčatá už roky, áno. Jedna babička hovorí o tom, ako mala tri vnučky a jedného vnuka. Decká, behali po ulici celé leto. Všetci mali čisté jednotky. Veľa talentov. Červené diplomy na vyške. Po škole aj chceli ostať, veď krajina ich potrebuje. Ale vzdali to. Dnes sú všetci v zahraničí. Dve lekárky, jedna učiteľka, jeden vedec.

(Pripomínam, stále sme na tej istej ulici, tej najbližšej, po ktorej som siahla, tej mojej,  46 domov.)

A keď už druhý raz hovorím o tých lekároch, u nás v regiónoch je teda lekárov málo. A ich priemerný vek je veľmi vysoký. Moja obvodná lekárka, pri všetkej úcte, bola vďaka pokročilému veku taká nedoslýchavá, že sme všetci v čakárni počuli, kto má aké hlieny a koho kde seklo. Ale to jej aj tak slúži ku cti, lebo ona nechcela na seba nechať kričať, chcela ísť do dôchodku, ale nechcela nás nechať bez zdravotníckej opatery.

Do pár domov som sa nedozvonila, ale susedia hovoria, že tam mladých už tiež mesiace a roky nevideli a že sú niekde vonku. Sú v nejakej krajine imigrantmi. Ale zrejme ich tam nikto neuráža.

A to nie sme hladová dolina. U nás kto ostal, aspoň žije. Aj besedy organizujú. Aj ich obdivujem. Ale taká Nižná Slaná a okolie. Tam sa už len pije.

Keď som so susedmi hovorila, nehovoria ani tak o chudobe, ako o potupe. Niekto im ukradol krajinu a rozdal ju pár vyvoleným. Skutok sa nestal, Pavol Paška a Bašternák  cítia vašu ochranu viac, ako ju cíti obyčajný otec rodiny, alebo krajčírka či lekárka. Za hasičské autá si minister Kaliňák už tiež ľudí nekúpi. Ľudia by chceli pokojne spávať a mať pocit, že neprávosti sú potrestané.

Dnes som bola na svojom gymnáziu - v Levoči. Po 23 rokoch. Vrámci projektu Spoločná krajina. Beseda. Mladí. Múdri. Vyhorení. Frustrovaní. Kde je školstvo, ktoré dá priestor ich ambíciám a kreativite? Kde je budúcnosť? Slušnosť? Bol to jeden z najsilnejších zážitkov. Ja som v tých laviciach zažila prvý dotyk s demokraciou. Tú ste zneužili. ALE..stále si myslím, že je to to najlepšie a najkrajšie, čo máme. Má chyby, ale nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. To isté povedal otec Srholec o cirkvi pre veriacich. Byť odhodlaný neznamená byť rozmaznaný.

NIE TERORISTI A RÓMOVIA

Za najväčší problém veru nikto nevymenoval rómov, ani moslimov a teroristov....ale tých, ktorí tu vládnu. Mladí, ktorí odišli, by sa aj vrátili, ale nechcú sa nechať štátu ďalej ponižovať. Nejde len o to, či im vytvoríte dobré pracovné podmienky. Oni tu nechcú ani vychovávať svoje deti. A keďže vďaka tomu všetkému tu začínajú prevládať sympatie k fašistom, šanca na ich návrat je ešte menšia.

Prečo vám to píšem? Lebo to tu mám veľmi rada. A dnes som videla popri vyhorení ďalších takýchto odhodlaných. Máme to tu radi.   To síce nemôžeme povedať o vás, ale na druhej strane, s najväčšou pravdepodobnosťou tu budete vládnuť ďalšie tri roky. A  tak nejak slepo verím, že v každom človeku je aj čosi dobré. A možno je aspoň v každom aj túžba, aby o ňom aj slušní ľudia raz  aspoň čosi dobré povedali. Preto vám prajem pri vašich výletoch po regiónoch otvorené oči. Aj dušu, ak z nej ešte niečo ostalo.

A vy všetci, ktorí to tu máte radi a chcete slušne žiť, vydržte. Dnes viem, že napriek toľkým odchodom...nie sme sami.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Dobrý anjel, charita, štát, život a kontrasty. Som na kolesarova@dobryanjel.sk

Blogy

|

Už viac ako 91056 z vás dostáva správy e-mailom