Myslíte si, že zvládnete všetko. Potom sa zrútite z ponožky
Časom sa naučíte nesťažovať sa. Zvyknite si na to, že aj ľudia si už zvykli a zdá sa im normálne, že napriek všetkému, zvládate. Po čase sa už ani neopýtajú, ako by vám to mohli uľahčiť. Je to pre nich pohodlnejšie. Držíte hrdinskú tvár a ste takzvane hrdá.
Zvládnete aj prehnane aktívnu matku z triedneho výboru. So slzami v očiach jej niekoľkokrát zopakujete. že ale fakt nemôžete sprevádzať deti na výlete, lebo máte už tri týždne zvýšenú teplotu a potrebujete byť blízko toalety, čo sa v lese celkom nedá. Zvládnete jej tuposť aj to, že vám na oznámenie, že ste onkologický pacient, pripomenie, že však vás videla minule na káve v kaviarni. Nevie, že ste tam mali schôdzku s lekárom, lebo vám už šibe z nemocničného pachu a tú kávu ste aj tak dlho v sebe neudržali.
Zvládnete aj nenormálne papierovačky, na ktoré by ste si už mohli najať aj sekretárku, keby ste si to mohli dovoliť.
Držíte sa, hoci so zacvaknutými zubami, aby vám z hrdla nevyšiel vzlyk, keď vám vaše dieťa s dôverou a naivitou, akú máte, keď máte osem rokov, zahlási, že Boh má s vami ešte veľa plánov.
Vydržíte falošný súcit, nevhodné povzbudzovanie, neprimerané nároky aj totálne podceňovanie.
Dni, týždne, mesiace, roky. Potom jedného dňa vo vypranej bielej bielizni nájdete čiernu ponožku. Nejak medzi to biele zablúdila. Ani nenarobila žiadne škody, len tam tak od veci trónila. Zrazu vám začnú padať slzy. Možno ste kameň, ale zvetraný.
Cítite sa ako trúba. Pri tom všetkom, čo sa vám deje, vás predsa nemôže rozhádzať jedna blbá ponožka. Verte môže.