Denník N

Mýtus o slovenskej nevinnosti v Afrike a na Blízkom východe

Politici na čele s premiérom radi hovoria, že s nestabilitou okolo nás nič nemajú. Výskyt československej vojenskej techniky vo vojnových zónach napovedá niečo iné.

Počas sobotných dialógov sa premiér Robert Fico vyjadril, že on s nestabilitou na Blízkom východe a v severnej Afrike nič nemá. V júli tohto roka taktiež povedal, že SR nenesie žiadnu vinu za stav v Líbyi, Iraku a Sýrii. Spomienka na jeho legendárne stretnutie s líbyjským diktátorom Kaddáfím v roku 2007 v tomto zmysle vyvoláva trošku rozpaky. Aby však neostalo len pri fotkách, dajme čísla. Údaje pochádzajúce z výročných správ Ministerstva hospodárstva SR o obchode s výrobkami obranného priemyslu totiž naznačujú niečo iné, než to, čo tvrdí premiér.

Odkaz minulosti

Na úvod trochu všeobecne. Mnohé krajiny zo strednej a východnej Európy majú s kontrolou obchodu so zbraňami problém. Podľa Humans Rights Watch ide o dedičstvo čias studenej vojny, kedy krajiny Varšavskej zmluvy zásobovali zbraňami rebelov a režimy podporované Sovietskym zväzom. Vo svojej správe z roku 2004 organizácia tvrdí, že Slovensko bolo dlhodobo zdrojom zbraní pre oblasti konfliktov poznačených hrubým porušovaním ľudských práv a pre armády, ktoré sa dopustili vážneho porušenia medzinárodného humanitárneho práva (Angola, Uganda). Naša krajina mala podľa správy taktiež prepojenia na nelegálne obchody so zbraňami, ktoré porušovali medzinárodné embargá (Libéria).

Je pravdou, že Slovensko v tomto smere už prešlo kus cesty. Sme členom medzinárodných režimov kontroly exportu ako Wassenaarské usporiadanie, Austrálskej skupiny, Skupiny jadrových dodávateľov, Konvencie o chemických zbraniach a Dohovoru o zákaze vývoja, výroby, hromadenia použitia chemických zbraní a o ich zničení (rovnako sa uchádzame aj o členstvo v režime kontroly raketových technológií –  MTCR, takže spĺňame aj tieto kritériá).  Napriek tomu však stojí za to pozrieť sa, kam vojenský materiál zo Slovenska v posledných rokoch smeruje.

Nenáročný proces

Vývoz vojenského materiálu je citlivá záležitosť. Podľa súčasnej právnej úpravy je na obchodovanie s vojenským materiálom, ako aj na sprostredkovateľskú činnosť potrebné povolenie ministerstva hospodárstva po vyjadrení Ministerstva obrany SR, Ministerstva zahraničných vecí SR a Ministerstva vnútra SR. Znie to síce zložito, no pravdepodobne sa nejedná o významnú prekážku, keďže od roku 2010 ministerstvo hospodárstva právoplatne nezamietlo ani jednu žiadosť o jeho vydanie.

Človek by si povedal, že po viacnásobnej kritike Spojených štátov amerických, ako aj ľudsko-právnych organizáciíminulosti by bolo vhodné disponovať riadnymi informáciami o tom, čo je predmetom kontraktov, aké boli dôvody udelenia licencii a či sa postupuje v súlade s medzinárodne záväznými normami. Ministerstvo však pri údajoch o exporte zverejňuje len informácie o tom, o akú kategóriu vojenského materiálu ide a dôvody vývozu nás podľa neho zjavne nemusia zaujímať. Riadna verejná kontrola v tomto prípade neexistuje. Ale to tajomno nie je u nás nič neobvyklé.

Screen Shot 2015-09-07 at 08.02.35
Vrtuľníky s vojenskou kamuflážou smerujúce do Sudánu. Letisko Poprad, 2014. (Zdroj: SME)

Kam smerujú zbrane

správach Ministerstva hospodárstva SR sa však dajú nájsť aj veľmi zaujímavé informácie, a to konkrétne o finančnom objeme, čerpaní a počte udelených licencií týkajúcich sa vývozu vojenského materiálu podľa cieľových krajín. Na základe týchto údajov vieme napríklad povedať, že od 2009 patril Egypt s výnimkou jedného roka vždy medzi tri krajiny, do ktorých išli najobjemnejšie zbrojné zákazky. Za 5 rokov tam bol vyvezený materiál v celkovej sume za takmer 28 miliónov eur (išlo pritom napríklad o vojenské obrnené/pozemné vozidlá a zbrane v kategórii VM4 – t. j. bomby, torpéda, riadené strely či rakety). V roku 2013 bol Egypt s celkovou sumou viac ako 7 miliónov eur (43% z celkového objemu) dokonca najväčším príjemcom vojenského materiálu zo Slovenska. Áno, ide presne o ten rok, kedy v Egypte prebiehali krvavé konflikty, armáda zvrhla prezidenta Mursího a ministri zahraničných vecí členských krajín EÚ sa dohodli zastaviť predaj zbraní a vojenských a bezpečnostných zariadení do tejto krajiny.

Slovensko však excelovalo aj rok predtým. V 2012 totiž zbrojný materiál od nás putoval nielen do chaotického a nestabilného Egypta, ale aj do Angoly, kde v danom roku opäť vyhrala MPLA a štátne úrady následne zvýšili represie voči obyvateľstvu, Alžírska s jeho ilegálnymi polovojenskými silami a do Kene. Export do týchto krajín predstavoval približne pätinu celkového objemu vyvezeného materiálu. Asi nikoho neprekvapí, že za tento postup prišla kritika zo strany Amnesty International Slovensko.  Podozrivé prípady sa opakajú pravidelne, ako minuloročný vývoz vojenskej techniky z Popradu smerujúci do Sudánu. Obavu nevyvolávajú samotné prvotné deklarované destináce, ale obava, že následne takmer vôbec netušíme, čo sa s touto technikou deje.

Ako je to s nelegálnymi obchodmi?

Je zrejmé, že už spomínané napojenia Slovenska na ilegálny obchod so zbraňami len tak nezmiznú. Napríklad v roku 2012 SIS získala poznatky, ktoré poukazovali na využívanie slovenských subjektov alebo územia SR na nelegálny obchod s kontrolovanými tovarmi. Stalo sa tak aj v priebehu druhého polroka 2013, kedy SIS dokonca zachytila a vyhodnotila viacero aktivít týkajúcich sa pokusov o export výrobkov obranného priemyslu do krajín Blízkeho východu. Aj na základe uvedeného si nemôžeme byť stopercentne istí, že s krízovými situáciami a vojenskými konfliktami – aj keď nepriamo – nič nemáme.

Za nič nemôžeme

Aby sme to uzavreli, od roku 2009 sa v zozname top 10 krajín prijímajúcich najobjemnejšie zákazky zo Slovenska vždy objavili štáty porušujúce ľudské práva, prípadne krajiny, ktoré svojím konaním veľmi nenapomáhali stabilite afrického regiónu alebo situácii na Blízkom východe. A mimochodom, minulý rok sa medzi touto desiatkou umiestnil aj Irak.

Slovensko s nestabilitou v regióne Blízkeho východu a severnej Afriky, odkiaľ teraz do Európy prúdia tisíce utečencov, má toho dosť. Nie sme v tomto osamotení, takýto text by mohol vzniknúť takmer o každej krajine post-komunistického priestoru. Preto ich vyvinovanie z riešenia súčasnej krízy nie je na mieste.

Napísané spolu s Veronikou Prachárovou.

Teraz najčítanejšie