Denník N

Mýtus o vznešenom divochovi

Existuje ľudská spoločnosť, ktorá nepozná vojnu ani násilie? Žili prírodné národy v mieri a vojna je exkluzívnym vynálezom západnej civilizácie? Alebo je zakopaná vojnová sekera len winnetouovský artefakt? Prečo si idealizujeme život primitívnych spoločností?

Zdroj

Vyhnanie z raja

Už aspoň od antických čias je v kultúre mnohých národov prítomný motív raja, predstavy, že človek na počiatku svojej existencie viedol mierumilovný a šťastný život v harmónii s prírodou. Zlatý vek, obdobie hojnosti, prosperity a mieru, bol podľa gréckej mytológie prvotným a pôvodným stavom ľudskej spoločnosti. Za obživou sa nebolo treba naháňať, všade navôkol rástli stromy obťažkané ovocím, človek nepoznal smútok ani hnev, umieral prirodzenou smrťou a do vysokého veku si zachovával mladistvý vzhľad. Všetky nasledujúce obdobia (Strieborný, Bronzový, Heroický a Železný vek) predstavujú už len postupnú degradáciu ľudskej existencie do jej dnešnej, pochmúrnej podoby. Výraz staré zlaté časy má svoj pôvod práve tu. Človek Zlatého veku obýval poetickú Arkádiu, oplývajúcu čarom snivej, rustikálnej krajiny, ktorej esencia spočívala v idylickej jednoduchosti pastierskeho života. Biblický Eden, rajská záhrada, do ktorej Boh stvoril človeka. Opäť hojnosť, bezstarostnosť, ba prostoduchosť, vegetariánstvo. Človek však okúsil zakázané ovocie, jablko zo stromu poznania dobra a zla a z raja bol Bohom vykázaný a odsúdený na život plný mizérie, bolesti a smrti. Adamovým prekliatím sa stala zem, z ktorej ho Boh stvoril: „…nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3, 1-24). Časy nahoty, nevinnosti a sladkej nevedomosti sa pominuli a jediné, čo nám po živote v raji zostalo je nostalgia. Nadnesene tak Adamovo prekliatie a symbolika vyhnania z raja dostávajú aj iný rozmer – trúchlenie za ideálom primitívneho života, ktorého lovecko-zberačský charakter je nahradený neolitickou revolúciou a vznikom civilizácie, ako inak – zdrojom všetkého zla. Tieto sentimentálne mémy (mém, obdoba génu, je jednotka kultúrnej informácie, ktorou sa kultúra prenáša) – predstava idealizujúca život primitívnych ľudí a opätovné hľadanie strateného raja sa stávajú jedným z ústredných motívov umenia, či filozofie a žiaľ i vedy.

Zrod vznešeného divocha

V novovekých dejinách západného myslenia bola anticko-biblická tradícia pretavená do úvah o prirodzenosti človeka. Po uvoľnení tlaku stredovekého kresťanstva a nástupe osvietenstva, filozoficko-náboženským diškurzom tej doby dominovala otázka: aký bol prirodzený stav (state of nature) ľudskej existencie? Inými slovami, ako vyzeral ľudský život predtým, než vznikla civilizácia a s ňou sociálne inštitúcie, či politika? Pre účely blogu postačí, ak si celý problém trocha zjednodušíme a zredukujeme na dva reprezentatívne tábory, a to na Hobbesovo bellum omnium contra omnes, čiže ‚vojna všetkých proti všetkým‘ ako prirodzeného stavu a o približne storočie neskôr Rousseauov osvietenecký romantizmus, ktorý naopak predpokladal, že človek na svet prichádza v akejsi vrodenej nevinnosti, ako tabula rasa a je to až spoločnosť, ktorá na ňom zanecháva svoj nečistý rukopis. I keď sám Rousseau výraz ‚vznešený divoch‘ (bon sauvage) nikdy nepoužil a nebol ani jeho autorom – výraz ‚noble savage‘ sa prvýkrát objavuje v divadelnej hre Dobytie Granady od Johna Drydena zo 17. st. – zásadne prispel k idealizácii života domorodcov tým, že divocha ako človeka v prirodzenom stave umiestnil do centra svojej kritiky civilizovaného sveta.

Avšak, azda najsilnejším impulzom, ktorý podnietil formovanie konceptu o vznešenom divochovi bol európsky kolonializmus, ktorého expanzívny a často agresívny charakter značne prispel k romantizácii domorodého obyvateľstva. Bola to zmes krutostí plynúcich z obrovskej kultúrnej asymetrie medzi domorodcami a kolonistami a pocitov z objavovania neznámych, šíro-šírych diaľav, ktorá živila predstavivosť rodiacej sa etnografie spod pera misionárov, že kdesi predsa len môže existovať kúsok toho dávno strateného raja a zhubným objatím civilizácie nedotknuté ľudské bytosti, ktorých morálna čistota by uľavila krvavému svedomiu Západu, že naša vlastná prirodzenosť nie je našim prekliatím a že je to iba náš civilizovaný svet, ktorý je tak nenávratne skazený. Fakt, že nekonečné variácie mémov rousseauovskej tradície sa v rôznych sentimentálnych obdobách úspešne šíria aj dnes, naznačuje, že ten stratený raj stále kdesi hľadáme.

Primitivistické kontinuum

Od modernej filozofie, umenia, po pop-kultúru – všade nachádzame rovnaký motív, a síce glorifikácia života domorodých spoločností a súčasne negatívne konotácie s civilizáciou. Anarcho-primitivizmus, respektíve Anarcho-naturalizmus veria, že pred vznikom civilizácie tu boli ležérne časy (je pravda, že priemerný lovec-zberač strávi zaobstarávaním potravy asi len 4 hodiny denne), nedeštruktívny prístup k prírodnému svetu (a kam sa podela megafauna?), absencia organizovaného násilia (uvidíme!), všetci sa milovali a oplývali pevným zdravím (to sotva). Ozajstný anarchistický Eden. Bolo to údajne až prechodom k poľnohospodárstvu, ktoré prinieslo hromadenie majetku, peniaze, hierarchizáciu spoločnosti, sociálne inštitúcie obmedzujúce slobodu jednotlivca, choroby a vojnu. Títo milovníci prírody sa vymedzujú voči modernite, materializmu, pokroku a volajú po prostote a zjednodušení života, po opätovnom zdivočení a prepojení so zemou, nudizme (nepripomína to biblické časy?), voľnej láske apod. Skrátka, po celkovom oprostení sa od pút civilizácie.

V pop-kultúre je pokračovateľom rousseauovskej tradície napríklad Avatar, emocionálne dokonale vyladený kontrast medzi spirituálnymi bytosťami s modrou kožou a technokratickým a expanzívnym ľudstvom alebo kultový Tanec s vlkmi, či Posledný mohykán. No podobný úlet na rovnakú nôtu je aj Paleo výživa – zábavný pokus o stravovanie podľa našich predkov.

Avšak, základným predpokladom prenosu mémov a kultúry vôbec je, že ich prijímame nekriticky, t.j. informáciu automaticky pokladáme za pravdivú. Elementárnou otázkou preto je, do akej miery sú všetky tieto presvedčenia objektívne, teda pravdivé? Bol život domorodých spoločností naozaj taký mierumilovný alebo sme si to celé len vysnívali? Čo nám o živote prírodných národov prezradia odborné pramene?

Zakopaná vojnová sekera – winnetouovský artefakt?

Zdroj

Mnohí z nás podľahli čaru pôvodných američanov – hrdým, majestátnym postavám, pre ktorých česť a odvaha znamenala viac ako vlastný život. Boli to až biele tváre, pachtiace po moci a sláve, ktoré olovom, ohnivou vodou a chorobami priviedli nepoškvrnené bytosti takmer do záhuby. To málo, čo nám po nich zostalo sú romantické predstavy, mokasíny a halena na hrudi každého správneho trampa. No už menej sa dočítame o krutosti a kreativite mäsiarskeho remesla v podobe indiánskych tortúr.

Prví európski osadníci amerického kontinentu dorazili do mesta Jamestown vo Virgínii v roku 1607. Dôsledky enormnej kultúrnej bariéry – na jednej strane civilizovaní a zbožní farmári a na druhej negramotní divosi – na seba nenechali dlho čakať; prvý väčší konflikt, ktorý možno označiť za vojnu sa medzi bielymi osadníkmi a červenokožcami rozpútal v roku 1622. Intenzita konfliktu miestami dosahovala rozmery genocídy a to na oboch frontoch bez výnimky. Popri indiánmi obľúbenom odrezávaní mužských genitálií a podrezávaní brušiek tehotným ženám, sťahovaniu z kože, či pomalom niekoľkohodinovom smažení zaživa sa znásilňovanie a skalpovanie zdá nudné. Počas 268 rokov bolo medzi bielymi a indiánmi zaznamenaných viac ako 16 000 rôznych zverstiev. Bezpochyby, expozícia takémuto tlaku po generácie transformuje každú ľudskú spoločnosť – konflikt sa zakladal predovšetkým na rasových rozdieloch a odlesky rasovej segregácie je možné badať ešte aj v prvej polovici 20. storočia (Ku-Klux), či súčasnej USA.

Odchýlka alebo všeobecný model?

Zdroj

Keď v druhej polovici minulého storočia americký antropológ Napoleon A. Chagnon predstavil svoje zistenia z výskumu Amazonských prírodných národov, predovšetkým etnika Yanomamö, čelil za svoj sociobiologický prístup (evolučné/biologické príčiny správania) k človeku ostrej kritike zo strany vtedajšej antropologickej verejnosti (pochopiteľne, antropológia väčšinu 20. storočia tápala v oblakoch postmoderny, symbolizmu a nevedeckého relativizmu). Žiadny vznešený divoch, žijúci v mieri a v súlade s prírodou sa totiž nekonal. Namiesto toho Chagnon objavil výrazne násilnícku spoločnosť se vším všudy – vraždami, domácim násilím a infanticídou (zabíjanie detí) ako bežnou súčasťou pralesnej idylky. Išlo azda o nejaký omyl alebo výnimku? V skutočnosti, Yanomamö s necelými 20% predstavujú len slabý priemer v miere násilných úmrtí v rámci neštátnych spoločností. Pozrime sa na graf:

Zdroj

Prvú priečku obsadili ekvádorskí Waorani s mierou násilných úmrtí takmer 60% (z toho 54% pripadá na mužov a 39% na ženy). Skupina waoranských nájazdníkov sa v noci vkradne do znepriatelenej osady a podrezáva toľko mužov, žien a detí, koľko je možné. Zakrátko sa opäť vytratí do tmy a v očakávaní odplaty presťahuje tábor o niekoľko kilometrov hlbšie do pralesa. Waorani dobre poznajú auto-katalytický účinok násilia. Príčiny medzi skupinových nájazdov bývajú typicky triviálne – krvná pomsta, či sobášne nezhody – no dôsledky sú často brutálne. Hoci sa v priebehu posledných dekád situácia stabilizovala, Waorani jednoznačne patria k najnásilnejšej ľudskej spoločnosti vôbec.

Papua Nová Guinea je fenomén sám o sebe. Na jednej strane, izolácia vďaka členitému reliéfu síce vytvára úžasnú kultúrnu rozmanitosť (viac ako 900 jazykov, 13% celosvetovo), no na druhej, má za následok permanentnú hostilitu medzi etnikami. Miera násilných úmrtí mužov Huli z novo guinejskej vysočiny je 19,5%, pre mužov etnika Mae Enga je to 25% a až 28,5% mužov umiera násilnou smrťou z Dugum Dani. Vojna je bezpochyby hlavnou príčinou mortality papuánskych mužov. Na porovnanie, počet padlých Nemcov a Rusov vo vojnách počas 20. storočia tvorí iba šestinu strát, ktoré za rovnakú dobu vzájomnými vojnami utrpeli niektoré etniká na Papui Novej Guiney. Zdá sa teda, že u súčasných, neštátnych spoločností vojna nie je ani zďaleka neznámym pojmom.

No tak, ako v prípade Chagnona alebo primatologičky Jane Goodall, ktorej šokujúce pozorovania medzi skupinového násilia u šimpanzov boli spochybnené námietkou, že prirodzené správanie zvierat bolo ovplyvnené prikrmovaním (odhalenie medzi skupinového násilia aj u tlúp, ktoré prikrmované neboli však situáciu zásadne zmenilo), aj na dokumentáciu násilia u súčasných domorodých populácií sa vzniesla silná vlna kritiky, argumentujúc, že násilie u prírodných etník je dôsledkom kontaktu so západnou civilizáciou. Ak je argument pravdivý, v archeologickom zázname z prehistorických dôb (pred vznikom civilizácie ako takej) alebo spred kolumbovskej éry by mali známky násilných úmrtí logicky absentovať. Opäť sa pozrime na graf:

Zdroj

S mierou 60% násilných úmrtí sa na prvé miesto dostáva masaker v Crow Creek (~1325 n.l.). Stopy na kostiach vypovedajú o skalpovaní, zohavovaní, či disartikulácii končatín. Je však potrebné zdôrazniť, že čísla sa týkajú konkrétnych archeologických lokalít a nezachytávajú trend v priebehu času, ale jednorazové udalosti. Hodnota 60% násilných úmrtí sa vzťahuje k odhadovanému počtu približne 800 obyvateľov, takmer dve tretiny miestnej populácie. Niekto by tak mohol namietať, že masaker v Crow Creek reprezentuje skôr výnimku, extrémnu udalosť, ktorá tak skresľuje reálny obraz života prírodných populácií. Niektoré lebky ale vykazujú známky predošlých zranení (skalpovanie), ktoré jednotlivec utrpel a z ktorých sa liečil. Čo vôbec neprekvapuje – v masovom hrobe sa nenašli pozostatky mladých žien (gentlemani, však?). Navyše, Crow Creek nie je jediným svojho druhu, ale spolu s ďalšími nálezmi dokumentuje, že ani v prehistórii nebolo násilie žiadnou neznámou. Niekoľko ďalších príkladov: Nataruk, západný breh jazera Turkana v Keni, okolo 10 000 rokov p.n.l. – masový hrob, pozostatky najmenej 27 jednotlivcov, z ktorých aspoň desať preukázateľne zahynulo násilnou smrťou. Schöneck-Kilianstädten, neolitické nálezisko v Nemecku – opäť masový hrob, najmenej 26 tiel vrátane detí, kostrové pozostatky vykazujú známky mrzačenia a mučenia, hrob je opäť nápadný absenciou ženských tiel.

Zdroj

Ak sa pozrieme na druhý graf v prvom obrázku (sľubujem, že posledný krát), zistíme, že miera násilných úmrtí v neštátnych spoločnostiach je omnoho vyššia ako v tých štátnych, ktorá v prípade starobylého Mexika dosahuje ledva päť percent. USA a Európa medzi rokmi 1900-1960 sa nešplhá ani na dve percentá. Globálna miera násilných úmrtí z roku 2007 je už úplne irelevantná. Aj napriek tomu mnohí považujeme západnú civilizáciu za zdroj všetkého zla, ktorá všade po svete rozsieva násilie v podobe ozbrojených konfliktov a vojen. Nemali by sme niečo prehodnotiť?

Záverom, až 90-95% známych prírodných spoločností (väčšinou v zmysle etno-lingvistických skupín) bolo alebo je angažovaných v ozbrojenom konflikte, či vojne, v ktorej príslušníci jednej skupiny systematicky a/alebo oportunisticky zabíjajú príslušníkov inej skupiny. Tou výnimkou v ľudských dejinách sú práve mierumilovné národy; ak nejaké existovali, s najväčšou pravdepodobnosťou boli vyhladené menej tolerantnými konkurentami. Vznešený divoch žijúci v harmónii s okolitým svetom je mýtus vysnívaný západnou mysľou. Svet vznešeného divocha sa naopak v mnohom nelíši od toho nášho, jeho myseľ cíti rovnaké emócie – hnev, lásku, žiarlivosť – čelí rovnakým problémom – nevera, boj o moc a prestíž – a ktoré aj obdobne rieši – násilím, vojnou, pomstou, či politikou. Čo sa líši je snáď len technologická úroveň, ktorá v tomto prípade nehrá rolu. Čo to pre nás znamená? Znamená to, že víziu lepšieho sveta nemáme hľadať v romantických únikoch do primitívnej minulosti, ale v prítomnosti, ktorá spočíva v pochopení našej vlastnej prirodzenosti.

Blog vznikol za podpory projektu KEGA: 001PU-4/2017.

Teraz najčítanejšie