Mýty a lži víťazov

Ľudská prirodzenosť je taká, že dav rád verí mýtom, čím veľkolepejším, tým lepšie, lebo vytvárajú pocit spolupatričnosti a zároveň nadradenosti nad ostatnými. Toto vo veľkom využívajú politici, ktorí systematicky budujú a udržujú legendy, zvlášť tie, ktoré im dávajú pečať legitímnych vodcov spoločenstva.

Oslavy konca najväčšej vojny v ľudských dejinách sú na to ideálnou príležitosťou a víťazi, ktorí sa pritom dostali k moci ju od začiatku bohato využívajú na to, aby vytvorili dojem, že práve oni sú tými ktorí majú právo, ba povinnosť tu vládnuť. Vďaka tomu nám dodnes vymývajú mozgy kultovým uctievaním padlých sovietskych hrdinov, ktorí nám priniesli slobodu. Tento kult je založený na 3 hlavných lžiach. Po prvé, že padlí sovietski vojaci boli hrdinovia, ktorým patrí naša hlavná úcta a vďaka, po druhé, že nám priniesli slobodu a po tretie, že Sovietsky zväz bol najväčšou obeťou vojny.

Predovšetkým Sovietsky zväz nebol obeťou vojny ale jej spolustrojcom. V koalícii so svojimi spojencami Nemeckom, Talianskom a Japonskom. Presnejšie, vojnu rozpútali osobné ambície absolútnych vládcov prvých troch krajín a vládnuca elita štvrtej z nich. Obeťami boli občania Sovietskeho zväzu, ale presne takými istými ako občania Nemecka, Československa, Francúzska a ďalších krajín, ktoré boli zatiahnuté do tohto konfliktu.

Nie vďaka morálnemu rozhodnutiu postaviť sa na stranu spravodlivosti, ale len a len vďaka Hitlerovej zrade sa Sovietsky zväz nakoniec dostal na stranu víťazov, ktorí potom diktovali, ako sa majú vykladať dejiny. Túto z núdze cnosť sa však nepatrí oslavovať, zvlášť nie vtedy ak ju vyžili na ovládnutie nás a ďalších krajín, ktoré „oslobodili“. Pretože Stalin sem neposlal svoje vojská s cieľom priniesť nám slobodu, ale podmaniť si nás. Oslobodenie od nacizmu bolo pre sovietskeho diktátora len nevyhnutným vedľajším efektom, aby mohol realizovať svoje mocenské plány. Oslavovať teda Sovietsky zväz ako osloboditeľa je podobné, ako vzdávať úctu Rudolfovi Slánskemu ako obeti komunistického režimu.

Ani oslava hrdinstva padlých Sovietskych vojakov nie je namieste o nič viac ako oslava hrdinstva padlých nacistov. Obe armády predsa pozostávali z násilne naverbovaných mladých mužov, alebo lživou propagandou zmanipulovaných nadšencov z ktorých každý bojoval za svoju vlasť. Každý vojnou zmarený ľudský život je tragédia, ale nezamieňajme si obete s hrdinami, ktorí sa vedome postavili na stranu spravodlivosti.

Ak už máme oslavovať nejakých vojnových hrdinov, tak sú to slovenskí partizáni a vojaci, zvlášť dôstojníci, ktorí sa pridali na stranu Povstania a civili, ktorí ich podporovali.

A keď hovoríme o uctení si obetí, v každom prípade by sme mali pamätať na desaťtisíce Židov, ktorých sme my sami obetovali za našu záchranu. A v prvom rade oslavovať hrdinstvo ľudí, ktorí riskovali životy, svoje i svojich blízkych, aby zachránili tých, čo prežili.

Ako som napísal vyššie, oslavy konca vojny sú ideálnou príležitosťou na podporu spoločných politických cieľov. Preto je odsúdeniahodné, ak sa naši volení zástupcovia asistujú pri tom, keď Stalinov imperiálny nástupca cynicky zneužíva pamiatku obetí svojho predchodcu na legitimizáciu svojej vojenskej agresie. Ak už máme tieto ľudské tragédie využiť na niečo pozitívne, mali by sme predovšetkým zdôrazniť, že hlavný význam týchto obetí je ten, že aj vďaka nim Západný svet lepšie pochopil dôležitosť slobody, demokracie a spravodlivosti, že aj vďaka ním vzniklo NATO a EÚ. Nemali by sme zabudnúť ani na to, že aj vďaka týmto obetiam Nemecko (na rozdiel od Ruského impéria) dokázalo urobiť účinné pokánie a dnes je motorom spoločenstva európskych demokratických štátov, hlavným garantom mierového vývoja a prosperity nášho regiónu a našim kľúčovým spojencom. Aj preto a aj ako vzdor voči nezmyselnému kultu Červenej armády venujem v týchto dňoch špeciálnu modlitbu za padlých vojakov Wehrmachtu.