Mýty o slovenskom školstve (XII): Žiaci nevedia posúdiť, čo bude pre nich v živote užitočné. Preto by sa v škole mali učiť aj veci, ktoré považujú za zbytočné

Stále pretrváva názor, že deti, vzhľadom na svoje obmedzené vedomosti a skúsenosti, nevedia dostatočne posúdiť, čo je pre ne dobré. To sa odráža nielen v našej výchove, ale aj v našom postoji ku vzdelávaniu. Vo vzdelávaní máme často pocit, že deti si musia niektoré predmety odtrpieť a keď sme to prežili my, prežijú to aj oni. Veď sa im to možno raz v živote zíde alebo ich to aspoň naučí disciplíne.

Až 70,5 % respondentov a respondentiek, ktorí sa zúčastnili nášho prieskumu, súhlasí s názorom, že deti by sa mali v škole učiť aj veci, ktoré považujú za zbytočné, pretože ešte nevedia posúdiť, čo bude pre nich v živote užitočné. S týmto výrokom súhlasili rovnako ženy ako aj muži, ľudia z dedín aj z miest, bez ohľadu na ich vzdelanie či príjem.

Avšak, na základe toho, čo vieme o procesoch učenia (1), musíme s týmto mýtom polemizovať. Najlepšie si totiž osvojíme tie informácie a zručnosti, ktoré nám dávajú zmysel v širšom kontexte, vieme ich prepojiť s už naučeným, a ktoré majú zároveň vzťah k nášmu každodennému životu, cieľom a ašpiráciám. (2) Pokiaľ tieto charakteristiky nie sú naplnené, naše učenie sa novým veciam nie je z dlhodobého hľadiska veľmi efektívne. Pre príklad nemusíme ísť ďaleko. Každý z nás si určite spomína na množstvo čiastkových informácií z jednotlivých predmetov, ktoré bol nútený v škole memorovať a zabudol ich v lepšom prípade v  momente, keď napísal z daného učiva test. Bez ohľadu na prebiehajúce diskusie o potrebe eliminovať množstvo faktografického učiva, je teda veľkou výzvou pre učiteľov a učiteľky, ako odovzdávané poznatky zasadiť do širšieho kontextu. Ako deti naučiť poznatky zmysluplne triediť, kategorizovať, vyhodnocovať a najmä, ako ich prepojiť na reálny život detí a mladých ľudí.

Jedným z prostriedkov, ktorým prebieha odovzdávanie informácií v škole, je komunikácia. Podľa výskumu českého tímu (3) zaberá až 80 % celkového času v triede. Z tohto však v priemere až 75 % času tvorí prehovor učiteľov, žiaci sa na komunikácií podieľajú len s 25 %. Pri prepočítaní na slová je tento pomer veľmi podobný: 76 % ku 24 % v prospech počtu slov, produkovaných na hodine učiteľmi. Aj napriek tomu, že na základe výskumu českých škôl nie je možné vyvodiť jednoznačné závery pre Slovensko, výskum poukazuje na tendencie a súvislosti, platné aj pre našich žiakov. Pasivita, s ktorou sa denne žiaci a žiačky v škole stretávajú, sa odráža aj v tradičnej odpovedi detí na rodičovskú otázku: „Čo ste dnes robili v škole?“. Prostredníctvom vysvetľovania a výkladu učiteľa bez vlastnej činnosti žiakov, bez hľadania súvislostí, experimentovania, polemizovania, overovania kreatívnych návrhov, je naozaj náročné budovať u žiakov schopnosť analyzovať či hľadať prepojenia v izolovaných poznatkoch.

V dnešnej dobe pedagógovia a školy zďaleka nie sú jediným zdrojom informácií. Veľký a stále rastúci význam pre deti a mladých ľudí nadobúdajú sociálne siete, Google, YouTube a blogy. Neexistuje takmer žiadna informácia, ktorú by si deti nedokázali zistiť v priebehu niekoľkých sekúnd či minút. V centre pozornosti učiteľov by preto mali stáť skôr zručnosti kritického myslenia, vyhodnocovania a triedenia faktov. Pre prispôsobenie sa meniacim sa podmienkam nie sú dostatočné snahy o využitie informačných technológií pri aktualizácií tradičného vzdelávania (dokonca rastú kritické hlasy na využívanie niektorých foriem IKT na vyučovaní (4)), je potrebné prehodnotiť základnú konštrukciu, na ktorej je naše vzdelávanie postavené a predefinovať úlohu školy a učiteľa. Inak sa nám zrejme nepodarí zvrátiť trend klesajúcej kvality nášho školstva, ktoré produkuje nemalú časť žiakov, majúcich problém aplikovať základné vedomosti v oblasti čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti (5) a nešťastných v škole, v ktorej trávia podstatnú časť svojho života. (6) 

Ako však dosiahnuť zmenu tradičného vzdelávania tak, aby žiaci pociťovali prepojenie formálneho vzdelávania s reálnym životom? Základnou zmenou by malo byť odpútanie pozornosti od vyučovania – predmetu k učeniu žiakov. V centre pozornosti by nemalo byť konkrétne učivo a predmet, ale dieťa, resp. žiak. Jednou z ciest, ako dosiahnuť túto zmenu, je posilňovanie komunikácie medzi učiteľmi rozličných predmetov. V praxi by to mohlo znamenať, že sa učiteľom podarí nastaviť ich vlastné školské kurikulum tak, aby sa témy a obsahy z jednotlivých predmetov prepájali, nadväzovali na seba a u žiakov tak rozvíjali pochopenie jednej témy z viacerých zorných uhlov v jednom čase. Komunikácia medzi učiteľmi tiež môže vytvoriť priestor na tzv. tímové učenie (napr. v jednej triede počas vyučovacej jednotky vyučujú minimálne dvaja učitelia rozličné predmety na spoločnú tému). Samozrejme, takáto zmena vyžaduje aj prekonanie viacerých stereotypov najmä v oblasti náhľadu na vyučovaciu hodinu. Je potrebné odpútať pozornosť od povinnosti učiteľa prebrať učivo a preniesť ju na žiaka, teda, čo sa dnes naučí a ako to využije vo svojom každodennom živote (t.j. odpoveď na žiakovu otázku: „Prečo sa to mám učiť?“). V tomto momente z pohľadu učiteľa nastáva zmena. Čo učím je nahrádzané koho a ako učím, aké podnety a situácie vytváram na vlastné učenie sa žiakov. Od faktografických poznatkov sa tak dostávame k rozvoju vyšších kognitívnych funkcií (analýza, syntéza, hodnotenie, tvorivosť), ku schopnostiam a kompetenciám, ktoré budú žiaci vedieť uplatňovať v širšom kontexte nielen v súvislosti s daným vyučovacím predmetom. Tento prístup, samozrejme, nevylučuje vysokú odbornosť u žiakov. Tá je však rozvíjaná vďaka pozitívnemu vzťahu k objavovaniu a prirodzenej zvedavosti.

Pocit, že škola nie je len stratou času, môže pomôcť u žiakov a žiačok prekonať aj zahrnutie systému profesijnej orientácie priamo do vzdelávania. Na základe nedávno publikovanej štúdie OECD (7), účasť na rôznorodých programoch profesijnej orientácie (vo forme pracovného tieňovania, účasti na stážach či veľtrhoch pracovných príležitostí, možnosti absolvovania individuálneho kariérového poradenstva) zvýšila u žiakov pozitívne vnímanie užitočnosti školskej dochádzky. Najvýraznejší vzťah bol preukázaný pri účasti študentov na veľtrhoch pracovných príležitostí a pri osobných rozhovoroch s kariérovým poradcom. (7) Podpora skutočnej dostupnosti a kvality kariérového poradenstva na základných, stredných, ale aj vysokých školách je teda ďalšou veľkou výzvou a zároveň príležitosťou pre slovenské školstvo.

Miroslava Hapalová, analytička projektu To dá rozum
Petra Fridrichová, analytička projektu To dá rozum

Zdroje:

(1) Bližšie napr. v publikácií Guerriero S. (ed) (2017): Pedagogical Knowledge and the Changing Nature of the Teaching Profession. Paris : OECD Publishing. Dostupné na: https://goo.gl/5V6LSf

(2) Nováčková, J. (2015): Mýty ve vzdělávání: O škodlivosti některých zaběhaných představ o učení, škole a výchově a cestách, jak je překonat. Bystřice pod Hostýnem : Pavel Kopřiva.

(3) Šeďová, K., Švaříček, R., Šalamounová, Z. (2012): Komunikace ve školní třídě. Praha : Portál, 2012.

(4) Bližšie napríklad v článku Let’s ban PowerPoint in lectures – it makes students more stupid and professors more boring, dostupnom na: https://goo.gl/9d7UB5

(5) NÚCEM (2016): PISA 2015 – Prvé výsledky výskumu 15-ročných žiakov z pohľadu Slovenska. Dostupné na: https://goo.gl/qrpOko

(6) OECD (2013):  Graph III.1.2.  Percentage of students who report being happy at school, in PISA 2012 Results: Ready to Learn (Volume III), OECD Publishing, Paris. Dostupné na: https://goo.gl/1eLdEC

(7) Mann, A., Kashefpakdel , E. T. (2017): How student attitudes towards the value of education can be shaped by careers education – evidence from the OECD’s PISA study. Dostupné na: https://goo.gl/eqGPb5