Na besede s autorkou knihy Mengeleho dievča
Vo svojom prvom blogu som tvrdil, že návšteva koncentračného tábora problematiku extrémizmu nevyrieši. Po besede, na ktorú som pozval autorku najúspešnejšej slovenskej knihy sa mi toto tvrdenie potvrdilo. „Obyčajná“ beseda priviedla mojich spolužiakov a rovesníkov do hrobového ticha. Diskusia, ktorá sa okrem knihy Mengeleho dievča týkala aj súčasných spoločenských nálad, ako napríklad extrémizmus zaujala oveľa viac než návšteva koncentračného tábora.
Na besedu prišla spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, spolu s našim bývalým študentom Arpádom Soltészom. Skvelé rozprávanie o knihe dopĺňal spomínaný redaktor televízie JOJ, ktorý sa nám snažil toto svedectvo preniesť aj do dnešnej doby. Darilo sa mu to skvele, keďže sa pri rozprávaní držal tvrdenia, že škola má byť apolitická. Približne tridsať detí, ktoré väčšinou nezaujíma akákoľvek závažnejšia problematika, boli počas prednášky ticho. Keď došlo na otázky, boli bez slov. Naši hostia prejavili obavu, že neboli dosť dobrí a preto sa nedočkali žiadneho diskusného príspevku. Ozvala sa však jedna zo zúčastnených učiteliek, ktorá prehovorila za každého so slovami, že tieto strašidelné informácie stále vstrebávame.
Po ukončení besedy sa však našlo pár zvedavcov a hostia s radosťou odpovedali na každú otázku. Čo však zaujalo mňa? Je raritou, keď s takouto náročnou témou zaujmete moju generáciu. Mal som možnosť zúčastniť sa viacerých školských besied. Táto bola však asi prvá, na ktorej som mal pocit, že sa niekomu podarilo zaujať každého v miestnosti. Splnilo to aj môj účel, v ktorý som tajne dúfal. Spojiť túto hrôzostrašnú minulosť so súčasnosťou. Nevnucovať nikomu žiaden politický názor, ale vytvoriť zdravé zmýšľanie študentov nad podobnými témami.
Čo to má ale spoločné s mojím prvým blogom? Počas diskusie nám spisovateľka spomínala, že sa s jedným pánom, ktorý prežil koncentračný tábor vrátila na miesto, kde trpel. Po návšteve miesta smrti povedal, že sa tam už nechce nikdy vrátiť. Prečo? Dôvodom nie sú extrémne zlé spomienky, ale prirovnanie dnešného múzea ku pionierskému táboru. Keď sa vrátil po mnohých rokoch na toto desivé miesto nespoznával ho. Aj napriek tomu ako to tam pôsobí dnes, si podľa neho nikto nevie predstaviť akú hrôzostrašnú atmosféru mal koncentračný tábor počas vojny. Môj názor je, že aj vďaka tomu si veľa ľudí nevie predstaviť aké udalosti prebiehali v akejkoľvek „továrni smrti“. Už vôbec si to nevie spojiť s aktuálnymi témami, keď v spoločnosti narastá opäť rasistická, alebo homofóbna nálada.
Týmto samozrejme nechcem odsudzovať návštevy takýchto miest, pretože je dôležité spoznávať históriu. Opäť však musím opakovať, že tému extrémizmu návštevami koncentračných táborov nevyriešime. Teraz však dúfam prichádzam aj s riešením ako dopomôcť riešiť túto problematiku. Nenudiť na pridanej hodine Dejepisu žiakov rokmi, ktoré si väčšina po chvíli nepamätá. Cestou je podľa mňa diskusia. Dobrým príkladom je beseda s dvoma osobnosťami, ktorú sa mi podarilo usporiadať. Úplne však stačí, ak pedagógovia upustia od učenia nudných faktov a nezmyselných osnov (niektorí to robia). Dôležité je priblížiť túto problematiku žiakom trochu inak. Zaujať ich, ukázať im, že Dejepis nie je nudný a spojiť im minulosť s aktuálnymi problémami spoločnosti. Je to správna cesta? To neviem. Dúfam však, že mojim názorom rozpútam ďalšiu diskusiu a donútim nad tým premýšľať aj niekoho iného, kto by to mohol posunúť na vyšší level.
