Na čo by som si už na Slovensku ťažko zvykala
Na viacero vecí, ale jedna mi príde mimoriadne dôležitá. Asi by som mala problém ľahnúť si na zaplátanú (a niekedy aj nie) plachtu na nemocničnej posteli, búchať na dvere sestričkám, aby mi dali kľúče od jedinej čistej toalety široko ďaleko, zadúšať sa od tepla a vydýchaného vzduchu na izbe, kde nefunguje klimatizácia, vyvolávať domov, aby mi do nemocnice priniesli nejaké konzumovateľné jedlo a tak podobne. Ešte viac by ma trápilo, keby som nedajbože na takých miestach mala sprevádzať svojich najbližších.
Nie, nie som fajnová, ani rozmaznaná, ani sa nevyvyšujem, len nechápem, ako je to stále možné. Ak mám totiž pri občasných návštevách doma z nejakej oblasti pocit, že sa v nej zastavil čas, je to práve zdravotníctvo. Nie som odborník a nemám priamu skúsenosť, aby som posudzovala, ako sme pokročili v medicínskych postupoch, diagnostike, kvalite operačných zákrokov či v prevencii. Moji priatelia, čo tomu rozumejú, hovoria, že máme aj špičkových lekárov, aj niektoré pracoviská na európskej úrovni aj prístup k najnovším liekom. Zďaleka nie všade, ale máme.
Chcela by som však napísať skôr o veciach, ktoré udrú do očí a zabolia pri srdci. Zo Slovenska mi píšu onkologickí pacienti, či ich príbuzní a situácie popisované v prvom odseku mám od nich. Tiež veľa čítam a sledujem aktivity ľudí, čo chcú žalostný stav v slovenských nemocniciach zmeniť. A mám aj nejakú skúsenosť z pobytov doma, aj z rozprávania ľudí.
Všetky informácie, čo dostávam majú spoločné jedno: nefungovanie vecí, ktoré nie sú ani také finančne ani organizačne náročné, aby sme o ne museli roky zakopávať. Zdá sa mi, že na Slovensku ľudia platia dosť vysoké zdravotné odvody a zaslúžia si viac ako dostávajú. Nie je to nejaká abstraktná kategória. Sú to úplne konkrétne veci. Čisté toalety, príbory, slušnú posteľnú bielizeň, držadlo v sprche, aby sa chorý mohol pridržať, keď sa sprchuje, prostredie, ktoré liečbu urýchľuje a nie komplikuje.
Neviem, čo je za tým, prečo chýbajú základné potreby. Nechce sa mi veriť, že je to len korupcia, zlé zmluvy, byrokracia, nízke platy, trestanie aktívnych a na druhej strane ututlávanie a beztrestnosť za plytvanie a otvorenú zlodejinu, a presvedčenie, že sa treba starať len o seba a svoje deti. Mám taký pocit, že problém je aj v inom.
Napísala som, že by som si na to už zrejme nezvykla. Mnoho ľudí na Slovensku si už zvyklo. Zúfalstvo v nemocniaciach už majú vo svojej mysli v zásuvke so štítkom „na Slovensku je to tak“. Nesúdim ich, rozumiem im. Aj keď je pravdou, že tento prístup je spoluzodpovedný za to, ako to dnes vyzerá.
