Na čo poukázala čistá kauza v skutočnosti

Ako z ľudskej bytostí vzniká Nič

Neexistuje forma násilia páchaného na ľudskej bytosti, ktorá by nebola hodná pozornosti. Násilie buď je, alebo nie je. A ak je, zanecháva stopy. To, aké sú hlboké závisí od toho, s akou (ne)toleranciou sa násilie stretne. Môže to začať pochybovaním o vlastných pocitoch, pretože sexuálne aktivity sa prezentujú ako dôkaz lásky alebo vášne, fyzické týranie ako legitímny trest, psychické týranie ako motivácia k väčším výkonom alebo lepšiemu správaniu. Moc ubližujúceho nad obeťou je obrovská, spočíva v deformovaní krehkého sebaobrazu na machuľu márnosti a nehodnosti, až z ľudskej bytosti vzniká Nič. A kto je Nič, nemá predsa nárok klásť odpor, nemá nárok vzoprieť sa. Čím viac je takýto obraz podporovaný vonkajšími vplyvmi (názormi, komentármi, hodnotením), tým je jednoduchšie sa s ním stotožniť – s tým, že to takto musí byť, s tým, že je to tak aj správne. Ak sa s ním niekto stotožní, je obeťou. Opakovanie násilného správania voči obeti nie je zabudovaný magnet na „úchylákov“ a zloduchov.  Je to len situácia, ktorá je pre obeť normálna. Bolestivá, ale normálna a tak ju proste prežíva stále dokola, rutinne. Nie úplne vedome sa považuje za hodnú takého zaobchádzania. Každá obeť násilia cíti bolesť rovnako ako my. Možno však zabúda, že sa to dá inak a že utrpenie nie je prirodzenou súčasťou dňa.

Je to jej vina

Milada sa v noci zobudila na svoj plač. Opäť sa jej snívalo o tom nahom chlapovi. Tento krát drvil nejaké ľudské kosti v plechovom sude. Ten muž mal vždy inú tvár, ale vždy to bol on. Sny sa opakovali skoro každú noc. Poriadne nespávala asi od… vôbec si nepamätá, kedy normálne spala. Teraz len rozmýšľala, či ten chlap existuje a kde je. Chvíľku sa jej to zdalo veľmi skutočné. Srdce jej búšilo. Pri posteli mala nedopitý pohár vína. Exla ho a čakala kým sa dostaví malé otupenie mysle. Kým sa snažila zaspať, vynárali sa jej obrázky z minulosti.

Vyrastala s bratom v domove, nebolo im zle. Niektoré dni boli celkom fajn, no niekedy sa v Milade zrodila taká zúrivosť a taký hnev, že sa nevedela ovládnuť. Nevedela odkiaľ to pochádza. Vždy od zlosti nadávala , zatínala zuby, občas nakopla nejakú skrinku, tresla dverami, často sa ukrývala pod posteľ, často plakala. Zažila všetky možné tresty. Našťastie sa niekto zaoberal aj príčinami a pomocou. Zachránilo jej to život.

Vychošky z domova jej kázali chodiť ku psychologičke, chodila. Psychologička sa vo všetkom zbytočne rýpala, stále sa vypytovala ale jej sa nechcelo hovoriť. Počas rozhovorov sa jej vynárali spomienky. Najskôr to boli len záblesky. Malé výjavy, o ktorých nevedela, či sú skutočnými spomienkami a neskôr čoraz jasnejšie obrazy. Neznášala tú psychologičku, lebo sa starala do toho, čo už bolo pochované.

Milada si musela vybaviť potlačené spomienky na strýka. Občas si ich brával k sebe na víkendy. Strýko si brával dievča na kolená, vínom napáchnutým dychom ju pusinkoval  a hladil po chrbte a zadku. Robil to vždy, keď si vypil. Nezdalo sa jej na tom nič zlé, bolo to nepríjemné, to áno, ale strýko vždy strčil Milade do rúk pár papierových peniažkov, tak to vydržala. Strýka mali všetci radi a staral sa aj o opustené deti svojho brata. Pracoval v poisťovni a angažoval sa v nejakom náboženskom spolku. Nemohlo byť na tom nič zlé. Veď on nebol zlý. Jedna návšteva však dopadla veľmi zle. Boli na večeri strýkovi známi a pani, Milada si nepamätala jej meno, sa zhrozene prizerala na mojkanie a pusinkovanie. Vzala dieťa za ruku a odvliekla ju veľmi nahnevaná do domova. Vtedy sa hnevalo aj dievča, lebo jej strýko nestihol do rúk vtlačiť bankovky. Už si ich k sebe na víkend nezobral. Milada si dodnes kladie otázku – či strýko potom nemal zle, lebo tá teta bola naštvaná poriadne, Milada ale aj tak potrebovala tie peniaze – veď s bratom skoro nič nemali a nemohli si dovoliť kúpiť peknú vec alebo sladkosti. Chudák strýko, takto mu opláca jeho dobrotu? Keby sa viac snažila, nemuseli tam prestať chodiť a možno by ani nemuseli ostať navždy v domove. Je to jej vina.  

Je to jej vina

Psychologička sa však ani s týmto neuspokojila. Stále sa v tom vŕtala, stále chcela vedieť viac. Spomenula si ešte na jeden zážitok. Nechcela o ňom hovoriť. Iba plakala a kričala:

„Dajte mi s tým už pokoj!“

Ale v hlave sa jej to stále premietalo a ak sa jej to podarilo potlačiť, tak ju to budilo v noci. Tá blbá psychologička! Otvorila Pandorinu skrinku a Milada sa ju márne pokúša opäť zavrieť. Obraz bol silný, vtieravý. Keď prišli s bratom do domova, Milada sa od neho nechcela pohnúť. Mala asi 5 rokov. Brat bol trocha nervózny, lebo si našiel kamarátov a nechcel mať malú sestru stále za zadkom. Nechcel, aby spávala v jeho izbe. Ale ona sa inde bála. Až jeden vychovávateľ, taký vysoký starší pán ju raz večer vylovil spod bratovej postele a všetkým povedal:

„Miladka bude spávať vo vychošskej izbe, kým si nezvykne. Tam sa nemá čoho báť.“

Bratovi sa uľavilo, myslel si, že jeho malá sestra dá už pokoj. Ale ona vždy, keď ju bral ujo na ruky a odnášal z bratovej izby hrozne vrieskala a plakala. Kopala nožičkami. Všetci si mysleli, že sa bojí a iba chce byť s bratom. Milade sa pri pomyslení na tú situáciu zdvihol žalúdok. Srdce jej búšilo. Dávno to pochovala. Ale bolo to tu zas.

Ten ujo jej každú noc hladil celé telíčko, triasla sa. Potom s plačom zaspala. Niekedy sa zobudila ráno s pálivým pocitom v podbrušku. Časom nedokázala zaspať a presne vedela, čo jej robil. Zdalo sa jej že kričala strašne nahlas. Zdalo sa jej, že povedala každému, že nechce spať v tej vychošskej. Zdalo sa jej, že vždy plakala, keď videla toho uja. Zdalo sa jej, že hovorila, že sa bojí. Len si nepamätá odozvu. Vie však, že nemôže prestať myslieť na to, čo by bolo, keby tak neplakala, čo keby nelozila toľko za bratom, čo keby sa správala slušne? Nemuselo sa to vôbec stať, ujo by ju nemusel utišovať a brať do tej vychošskej izby. Je to jej vina.

Ja viem, že to nie je moja vina.  Ale je.

Psychologička jej hovorievala: „Nie je to tvoja vina!“

„Ja viem, že to nie je moja vina. Ale je.“ Odpovedala Milada.

Po odchode z domova sa jej celkom darilo. Našla si zamestnanie. Býva sama v malom prenajatom bytíku. Už je dlho sama. Nevedela to veľmi s chlapmi. Ak sa niekomu páčila, nedokázala to identifikovať. On sa potom zväčša snažil až tak, že sa jej zhnusil, chudáčik, alebo to vzdal. Alebo sa zaľúbila, ale nebolo to ozajstné. Iba v predstavách sa odohrávala intimita a blízkosť. Keď sa niekto priblížil naozaj, ostalo jej zle. Fyzicky. Niektorým mužom dovolila, aby sa jej dotýkali, no nemala z toho potešenie. Cítila sa zahnaná do kúta, cítila známu nevoľnosť, no bolo jej blbé  povedať „dosť!“. Nepatrí sa odporovať, nepatrí sa niekoho sklamať. Mala zopár kamarátov, chodievali na diskotéky, do práce, skrátka normálny život. Raz spoznala muža, bol starší ako ona a veľmi príjemný. Rozprávali sa spolu o tom, čo Miladu zaujímalo, oceňoval jej múdrosť a krásu. Zdal sa jej výnimočný, keď ju pozval sa poprechádzať,  súhlasila. Ani nevie ako, ležala na špinavej zemi a on ju bozkával na krku, hrýzol ju  a veľmi silno zvieral prsia. Bolo jej blbé povedať „dosť!“. Nepodarilo sa mu do nej vniknúť a naštvaný odišiel. „Krava“, opakovala si. A nevedela, čo ju mrzí najviac – to, že on nebol uspokojený, či to, že nevedela povedať nie. Hlavou jej neúnavne vírili všetky myšlienky. Nevedela sa ich zbaviť. Nevedela sa zbaviť spomienok ani vtedy, keď našla konečne niekoho, kto ju mal rád. S kým dokázala vydržať a kto jej ukázal príjemné stránky fyzického kontaktu. Stále  však cítila, že nie je pre neho dosť dobrá. Donekonečna sa uisťovala, či je spokojný, či ju má rád a či ona robí všetko dosť dobre. Bola nešťastná, keď sa jej nedarilo. Napokon mal pocit, že ju nikdy neurobí šťastnou. Vzdal to a ona bola opäť sama. Nedokázala prežiť šťastie, také obyčajné, ktoré jej predpisovali všetci známi, ktoré si údajne zaslúži.

Nie je to moja vina

Neskôr, po pár rokoch Milada dychtivo čítala každú správu v novinách s podobným príbehom, ako zažila ona v domove, aby zistila, ako to dopadne. Akoby hľadala návod, ako sa vysporiadať so svojou minulosťou. Akoby trest pre iného páchateľa  mohol byť morálnym zadosťučinením aj pre ňu, aj pre mnohé iné deti, ženy, obete. Ale nestalo sa tak. Nikdy sa o žiadnom happyende nedočítala. Čítala – „skutok sa nestal“, „nešlo o sexuálne násilie, je to ohrozenie mravnej výchovy“, „bolo to dobrovoľné“.  Vedela každý podrobný detail zo sexuálneho života celých rodín, vedela o ich minulosti skoro všetko. Videla ich tváre, videla ich telá a ich rôzne pády na dno a nezvládnuté situácie. Čítala každú jednu nechutnú konšpiráciu. Vedela, že za pózou skoro dospelého človeka je ukryté pod posteľou malé dievčatko, vedela že silné slová a odvážne adolescentné dobrodružstvá zakrývajú obrovskú opustenosť a temnotu, vedela že vystupovanie na verejnosti v skutočnosti len znamená nebyť sama. Videla koľko neúcty lieta z každej strany, od každého a každému. Milada videla všetko, iba nevidela ich budúcnosť. Nevidela ozajstný záujem o ich bolesť.

Všetko sa cyklicky vracia. Zlé sny, potreba uhasiť hanbu (napríklad vínom), podriadenosť, strach z blízkosti, strach zo samoty, bolesť, zmätok. Potreba získať ocenenie za akúkoľvek cenu, túžba niekam patriť. Opakuje sa hľadanie pomoci a pochopenia.

Po návrate do starostlivosti psychológa a stovkách hodín konzultácií a hľadania úľavy konečne  Milada vedela celkom jasne pomenovať  zdroj bolesti. Strašne sa hanbila za svoj príbeh a nedokázala si predstaviť, že by o tom niekomu hovorila. Nakoniec hovorila.  Pocítila, že to nebola jej vina.

Ako sa s tým dá vysporiadať 

K procesu vysporiadavania sa s násilím patrí hnev, popieranie, snaha o únik, vytesnenie spomienok. Mnohé pocity sú veľmi hlboko zakorenené ako aj neopísateľné pocity viny, hanby a strachu. Hanba, strach a pocit viny však nikdy nesmú žiadnu obeť pohltiť. Nesmie si myslieť, že ich vinou sa ocitne niekto v base alebo bude mať zle, že sa rozpadne rodina, že niekto nebude spokojný ich vinou. Zodpovednosť je na tom, kto ubližuje. Ak do Vás niekto opitý narazí autom a vy si odnesiete zlomeninu, modrinu alebo škrabanec, je Vám ľúto, že on si poškodil auto? Ak pocítime niekedy násilie na vlastnej koži, riešenie nášho problému bude odrazom postoja spoločnosti k násiliu, ktorý teraz formujeme aj my. Budeme sa cítiť opustení a bezmocní, lebo teraz nechávame mnohé obete násilia opustené a bezmocné. V mnohých prejavoch obetí je neúcta k sebe samému, veľa zlosti s klamlivým sebaobrazom. Všetko z toho možno považovať za vypočítavosť, ale cieľom tej vypočítavosti je pomoc.

Epilóg

Nie je v poriadku, ak niekto využíva svoju nadradenosť – spoločenskú, psychickú alebo fyzickú v neprospech dieťaťa. Neprehliadnime, že sebavedomé dospelácke vystupovanie, reči a konanie sú len krehkou maskou. V prírode platí: ak stretneš veľké zviera, aj ty sa urob veľkým, aby si navodil šelme pocit, že ste rovnocenní súperi. Možno potom dá pokoj. Nie je v poriadku, ak sa zo života dieťaťa vytratí nevinnosť, kým je ešte dieťaťom. Nie je v poriadku ak decko, pubertáčka považuje oplzlosti za záujem alebo prejav lásky. Nie je v poriadku, že každý má prístup do súkromia celých rodín, nie je v poriadku, že nedokážeme identifikovať, kto pácha násilie a kto je obeťou, nie je v poriadku, ak sa zneužíva bezmocnosť dieťaťa (pacienta, klienta) na ochranu toho, kto má chrániť jeho. Nie je v poriadku, ak dieťa (klient, pacient) slúži ako billboard a bezplatná reklamná kampaň niekomu, kto má slúžiť nie len jemu, ale celej jeho rodine, lebo sa k tomu zaviazal s rukou na biblii alebo pred nejakou komisiou.

Spoločenská ilúzia nás núti hľadať vinu v okolnostiach a obetiach a odkláňa pozornosť od skutočného bremena viny, ktoré je na páchateľovi. Postoj k násiliu, a k násilnému správaniu môžeme mať bez ohľadu na preukázanú vinu konkrétnej osoby. Ide o postoj k činu, nie k osobe. Každý, kto pracuje s témou násilia na deťoch vie, že deti klamú omnoho menej často ako dospelí.  Deti (aj tie 17 ročné) si veľmi zriedkakedy vymýšľajú a verejne zdieľajú tak intímne a ponižujúce záležitosti ako je nátlak alebo násilie – o sexuálnom násilí, ani nehovoriac. Nízke sebavedomie spravidla nepodporuje chuť podeliť sa o svoje intímne zážitky s ostatnými. Máloktorý dospelý zrelý človek sa dokáže podeliť sa verejne o podobné zážitky.  Ako by sa asi cítil, ak by svoj zážitok zverejnil a okolie by začalo jeho tvrdenia spochybňovať?

Nechávať deti v situáciách, kedy sme my sami vystrašení, nič nerobiť, nie je fér voči dieťaťu.  Zaoberajme sa násilím v našom okolí. Neuspokojme sa s tým že ho slovne zavrhneme. Naberme odvahu a zavrhnime ho v celom našom živote, vzdajme sa hodnotenia obetí, extrahovania ich podielu viny, vzdajme sa morbídnej zvedavosti, lebo tým ubližujeme aj my a potom nie sme o moc lepší ako tí, ktoré násilie páchajú. Keď nevieme vyjadriť podporu a ponúknuť pomoc, nezraňujme.

„Keď ubližujú dobrému človeku, musí to trápiť všetkých dobrých ľudí.“ (Euripides) 

autor: m.v.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas.

Prečítajte si aj ostatné články na špecifické témy detí z detských a iných domovov.