Blog
nedeľa

Na demokraciu musíme čakať 702 rokov, odporúča nám minister vnútra

Najšťastnejšou krajinou sveta je - podľa správy OSN o svetovom šťastí - Švajčiarsko. Atribúty šťastia v "raji na zemi" sú nielen: výška HDP na obyvateľa, sociálne zabezpečenie, nízka kriminalita, kvalita zdravia, ale predovšetkým sloboda rozhodovať o podmienkach svojho života. Takzvaná priama demokracia.

A ako je to so šťastím na Slovensku? Básnik hovorí, že šťastie je bežať za šťastím. Slovensko so svojím umiestnením na 45. mieste nepotvrdzuje ani to, že sa o tento beh snaží.

Ja nechápem občanov, prečo sa im pri všetkých tých škandáloch rozkrádania verejných financií otvárajú nožíky vo vreckách, keď v takom type spoločenského zriadenia, do akého bolo pred vyše 20 rokmi Slovensko nastavené, je to úplne normálne.

A bude to tak dovtedy, dokedy budeme slepo veriť, že prívlastok "zastupiteľská" predstavuje ten správny obsah demokracie. Dovtedy, kým rovnosť práv, sloboda, pluralita názorov, konsenzus a zodpovednosť neprejdú do krvného obehu spoločnosti.

Milí slniečkári, neunúvajte sa už, prosím, iniciovaním ďalších referend, lebo z nižšieuvedených dôvodov budú tak či tak neplatné a v konečnej fáze nezáväzné.

Na Slovensku je totiž referendum zo zákona degradované do pozície prieskumu verejnej mienky bez akejkoľvek právnej sily.

Keď vám ako dôkaz nestačí aktuálny stav, ponúkam etudu na premýšľanie. Všetci vieme, že zastupiteľská demokracia u nás, ako aj v iných krajinách EÚ, prerástla minimálne do pseudodemokracie. A vieme tiež, že najviac priamej demokracie má švajčiarsky politický systém. Porovnaní švajčiarskej demokracie s našou nedemokraciou sa popísalo už dosť. Posledné referendum však dokazuje, že prapríčina všetkých hriechov spoločnosti je stále nepochopená. Intelektuálom, renomovaným právnikom, akademikom a politikom musí byť jasné, že každé referendum typu ľudovej iniciatívy u nás je zo zákona posunuté do roviny predraženého prieskumu verejnej mienky bez právnej váhy. Napriek tomu sa mlčky prizerajú tomuto smutnému divadlu.

Preto ponúkam ešte jedno porovnanie vychádzajúce z vlastnej skúsenosti. Švajčiarsko bolo mojím domovom, dosť dlho, aby som pochopila význam priamej demokracie.

Nedemokracia na Slovensku, demokracia vo Švajčiarsku: Zodpovednou za nedemokraciu na Slovensku považujem kombináciu nerovnosti práv v rozhodovaní o veciach verejných s konkurenčným nekonsenzuálnym systémom vlády typu: "koalícia - opozícia", "štyri roky ja - štyri roky ty".

Vo Švajčiarsku je, práve naopak, rovnosť práv v rozhodovaní o otázkach verejného záujmu a konsenzuálny - teda konkordančný systém vlády, nositeľom zodpovednosti za demokraciu.

                             Rovnosť práv, sloboda:

Názor odporcov rovnosti práva rozhodovať o veciach verejných najlepšie vystihuje výrok ministra vnútra Roberta Kaliňáka k otázke zníženia podmienky väčšinovej účasti voličov k platnosti referenda: "Kvórum 50 percent je logické preto, aby rozhodovala väčšina, a nie menšina o väčšine".

Ministrovi vnútra, rovnako ako našim niektorým zástupcom v parlamente, však pritom vôbec nevadí, že svoj mandát získali vo voľbách platných bez ohľadu na volebnú účasť. Naopak, my ostatní môžeme rozhodovať len s ohľadom na preklenutie 50 percentnej účasti v referende!

A pritom musíme znášať výčitky svedomia za zbytočné zaťažovanie finančného rozpočtu štátu, veď referendum stojí nejaké tie milióny. Je nenormálne smutné, že vyše dvadsaťročná prax z cesty k demokracii priniesla len túto jedinú absolútne negativistickú skúsenosť z uplatňovania najdôležitejšieho nástroja demokracie.

Mne, občanovi tohto štátu, ktorý sa hlási k demokracii, takáto nerovnosť práv vadí.

Rovnosť práv platí vo Švajčiarsku, kde referendum neobmedzuje žiadne kvórum, lebo právo nemožno zrovnávať s povinnosťou. Lebo demokracia je o rešpektovaní slobodnej voľby.

Uplatňovanie slobody jedných - tých, ktorí sa rozhodli nerozhodovať, nemôže predsa potierať slobodu druhých - tých, ktorí sa rozhodli rozhodovať. Hlas tých občanov, ktorí sa dobrovoľne vzdajú svojho práva, nemôže byť predsa múrom zabraňujúcim hlas tých, ktorí svoje legitímne právo uplatniť chcú.

Trochu sémantiky: Platnosť referenda nemožno zrovnávať s jeho výsledkom. Platnosť referenda v demokracii nemôže byť podmienená ničím.

Referendum sa vo Švajčiarsku chápe ako dôsledné zabezpečenie priameho uplatňovania moci v podmienkach slobodnej voľby a tie spočívajú v rovnosti práva - teda v poskytnutí rovnakej šance obidvom súťažiacim názorom "za" a "proti" - bez akéhokoľvek obmedzovania. Sloboda nie je len o slobodnom pohybe osôb, o slobodnom obchodovaní, o slobodnom prístupe k informáciám, k vzdelaniu..., ale aj o slobodnom prístupe k rozhodovaniu o podmienkach svojho života.

Ja, občan tohto štátu, chcem, aby moje právo rozhodovať priamo, bolo chápané ako právo, a nie ako povinnosť, a bolo realizovateľné aj v praxi.

Ja, občan tohto štátu, nemôžem súhlasiť s tým, aby moje právo uplatňovania moci priamo - v zmysle článku 2(1) ústavy, bolo ďalšími článkami tejto ústavy anulované.

Konkrétne: článkami 98(1), 95(1), 72, 98(2).

Dopad článku 98(1) Ústavy SR v praxi:

Článok 98(1) podmieňuje platnosť referenda účasťou nadpolovičnej väčšiny opávnených voličov. V čase od vzniku SR po dnešok sa u nás uskutočnilo 8 referend. Okrem jedného, o vstupe do EÚ, bolo šesť neplatných a jedno zmarené.  Vo všetkých šiestich neplatných referendách bola účasť oprávnených voličov menšia ako 50 percent.

V tom istom čase sa v najšťastnejšej krajine sveta uskutočnilo 195 referend (zdroj Wikipedia: Liste der eidgenossischen Volksabstimmungen). Všetky boli platné, lebo Švajčiari žiadne obmedzujúce kvórum nepoznajú.

Lebo Švajčiari poznajú rovnosť práv a slobodu. Lebo Švajčiari poznajú zásadný rozdiel medzi "musím" a "môžem".

Je pravdepodobné, že keby ústavou stanovené kvórum ani u nás nebolo také vysoké, alebo keby nebolo žiadne, politický, hospodársky a sociálny vývoj Slovenska by sa uberal progresívnejším smerom. Otázky neplatných referend sa týkali privatizácie strategických podnikov, vstupu do NATO, predčasných volieb...

Dopad článku 95(1) Ústavy SR v praxi:

Tento článok hovorí o tom, že referendum vyhlasuje prezident, ak o petíciu požiada aspoň 350 000 oprávnených voličov.

V histórii SR sa doteraz konali referendá, ktoré boli navrhnuté občianskymi iniciatívami.

V tom istom čase sa vo Švajčiarsku uskutočnilo 92 referend typu ľudovej iniciatívy, k vypísaniu ktorých bolo potrebné zozbierať 100000 podpisov. Všetky boli samozrejme platné. Len zopár tém k ilustrácii: Reforma dedičskej dane, Zachráňme švajčiarske zlato, Proti hluku v turistických oblastiach, Áno pre komplementárnu medicínu, Za povinné poistenie v nezamestnanosti...

Dopad článku 72 a 98(2) Ústavy SR v praxi:

Článok 72 ustavy predpisuje, že jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom je Národná rada SR.

Aby to ale navonok nebudilo dojem, že sa tu hráme na partokraciu, tak to nie je úplne jednoznačné. A keďže na Slovnesku nič nie je jasné ako Punkt, tak ústava zároveň hovorí, že čo nie je zakázané, je dovolené.    V našom prípade to treba chápať tak, že ľudu je láskavo dovolené navrhnúť zákon, zmeniť zákon, nedajbože ústavu, ak sa mu podarí vyzbierať 350 000 podpisov a zabezpečiť účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov v referende.

Teoreticky to možné je.

Keby sa všetky tieto polená pod nohy aj nejakým zázrakom podarilo preskákať, tak tvorcovia ústavy pripravili poslednú prekážku v ceste k demokracii - v podobe obrovského otáznika, ako naložiť s výsledkom referenda. Žiaden článok ústavy nehovorí, že výsledok referenda je záväzný.  Článok 98(2) ústavy síce predpisuje povinnosť parlamentu preniesť výsledok referenda do prísluśnej právnej formy, žiaden zákon však nevznikne automaticky. Ani ústavnému súdu nie je jasné, kto sa má chytiť iniciatívy a v akom termíne.

A z ústavy nemožno vyvodiť povinnosť poslanca NR SR hlasovať v prospech prijatia výsledka referenda. 

Akým právom zdegradovali tvorcovia ústavy referendum do pozície poriadne predraženého prieskumu verejnej mienky?

Akým pávom stanovili tvorcovia ústavy právo veta parlamentu?

No predsa právom zastupiteľskej demokracie. Čo sa teda sťažujeme?

Hľadala som, hľadala..., a našla som: "Legislatívne pravidlá tvorby zákonov". Tie stanovujú, že každý zákon musí byť jednotný a jasný. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre viackrát pripomenul, že každý zákon krajiny, ktorá sa hlási k demokracii, musí byť aj vykonateľný v praxi.

Keď je zákon o referende nejednotný, nejasný a nevykonateľný v praxi,  tak ho treba zrušiť, a zároveň čestne vydeklarovať, že nie sme demokratický štát. Avšak v prípade, že sa budeme ďalej hlásiť k demokracii, treba vykonať zmenu. Ale ako ju vykonať, keď zástupcom starý netransparentný formát vyhovuje, a ľud tú zmenu môže iniciovať len prostredníctvom staroformátového referenda?

No, začarovaný kruh na slovenský spôsob...

V najšťastnejšej krajine sveta môže, naopak, ústavu zmeniť alebo doplniť - len ľud - prostredníctvom povinného, takzvaného obligatórneho referenda. Občania využívajú svoje právo ústavodarnej iniciatívy tak, že v priebehu 18 mesiacov vyzbierajú 100 000 podpisov a predložia svoj návrh buď v hotovej legislatívnej podobe alebo vo forme vyšpecifikovaných zásad, ktoré musí parlament prepracovať do právnej podoby, pričom má zároveň odporúčaciu povinnosť schválenia návrhu alebo jeho odmietnutia. V prípade, že parlament odporučí návrh odmietnuť, je ďalej povinný predložiť vlastný protinávrh a v referende sa potom hlasuje o obidvoch návrhoch.

V čase od vzniku SR do júla 2015 sa v najšťastnejšej krajine sveta uskutočnilo 40 takýchto povinných referend. Okrem toho sa tam v tom istom čase konalo 63 nepovinných, takzvaných fakultatívnych referend, v ktorých Švajčiari rozhodovali o zmene zákonov. Iniciatívu vyzbierania 50 000 podpisov preberajú na seba politické strany, zvyčajne tie, ktorým záleží na pozitívnom výsledku hlasovania.

Politika na slovenský spôsob však nedovoľuje kopírovanie úspešných. Referendum na slovenský spôsob odráža všeobecný úzkoprsý názor, že právnym vedomím nepodkutý ľud nemôže rozhodovať o zákonoch.

Nedajbože o zmene ústavy!

Veľmi chybný názor!

Nečudo, veď občania sú vyše dvadsať rokov tak masívne presvedčovaní o tom, že nie sú kvalifikovaní rozhodovať o podmienkach svojho žitia, že nakoniec aj sami si to o sebe myslia. A keď nie o sebe, tak určite o susedovi.

Protiargument:

Keď je občan povinný konať v medziach zákonov, má právo aj na spoluvytváranie a spolurozhodovanie o pravidlách tejto hry. Predsa demokracia nie je diktatúra!

Vyváženosť plurality názorov:

Ak v krajine, ktorá sa snaží o demokraciu, chýba rovnováha plurality názorov, tento krehký systém sa ocitne na nebezpečne tenkom ľade a demokracia môže ľahko skĺznuť do diktátu skupín. Preto v najšťastnejšej krajine sveta ani referendum nefunguje ako súťaž nerovných strán, kde vyhráva ten, kto má viac prostriedkov k ovplyvneniu verejnej mienky.

Áno, referendum je súťaž, ale nie bez mantinelov. Tie zabezpečujú: rovnosť práv a ku konsenzu smerujúca pluralita názorov. Každému referendu zo zákona predchádza rozsiahla a časovo dostatočná celospoločenská verejná diskusia, v ktorej občan dostane rovnaké množstvo kvalifikovaných a vecných informácií od obidvoch strán reprezentujúcich názor "za" a názor "proti". Verejnú diskusiu zabezpečujú zo zákona, samozrejme, verejnoprávne médiá.

Občan pred hlasovaním v referende nájde vo svojej poštovej schránke nielen letáky o akciovom masle, ale aj referendovú brožúru so zhrnutím argumentov obidvoch strán v takom rozsahu, aby sa vedel kvalifikovane a zodpovedne rozhodnúť.

Aby nevznikol chaos informácií, žiadne referendum neobsahuje viac otázok. To však neznamená, že v jeden deň nie sú viaceré referendá, zvyčajne sa referendová sobota týka troch až štyroch rôznych referend, ale každého zvlášť s jednou otázkou.

Zneužitie referenda:

Je jasné, že aj v najšťastnejšej krajine sveta sa nájdu úplne podobné extrémistické skupiny, ako u nás. Po našom zmýšľajúci odporcovia priamej demokracie by tento fakt pravdepodobne využili ako argument možného zneužitia inštitútu referenda. A ihneď by poukázali na notoricky známe referendum o zákaze výstavby mešít.

Protiargument:

Žiadna referendová otázka nesmie smerovať k zníženiu úrovne ochrany ľudských práv a základných slobôd stanovených ústavou. Referendová otázka o zákaze výstavby mešít nepotierala slobodu vierovyznania obyvateľstva s islamským náboženstvom na území Švajčiarska, lebo každú referendovú otázku treba posudzovať z hľadiska širších súvislostí. Toto referendum treba posudzovať z hľadiska súvislostí s takmer tridsať percentným podielom prisťahovalcov v celkovom počte obyvateľstva a v súvislosti s pragmatickým lipnutím Švajčiarov na zachovaní tradičného, turisticky atraktívneho rázu švajčiarskej krajiny v podobe živého skanzenu, ktorý by prípadné mešity mohli postupne zdegradovať . Treba pripomenúť, že turistický ruch prináša jednu tretinu z celkových príjmov Švajčiarov.  Kritici tohto referenda patria k tým, ktorí okrem kritiky neposkytli ani zďaleka toľko pomoci utečencom ako Švajčiari.

Nielen preto, ale určite aj preto, žijú Švajčiari v najšťastnejšej krajine sveta.

A ako je to so šťastím na Slovensku?

Nepoznám človeka, ktorý by sám seba považoval za menejcenného a neschopného rozhodovať o svojom živote. Nepoznám človeka, ktorý rád žije v nešťastnej krajine, ktorý má rád nešťastie.

No dobre, jedného poznám. Ale ten sa dopuje psychiatrickými liekmi.

Tému som, samozrejme, nevyčerpala. Okrem celoštátneho referenda je tu ešte otázka obecného referenda a porovnanie nášho konkurenčného systému vlády so švajčiarskym konkordančným systémom. Do jedného blogu je to veľa, tak o tom možno nabudúce.

Návod, ako bežať za šťastím:

Milí slniečkári, neunúvajte sa už, prosím, navrhovaním ďalšieho referenda, lebo z vyššieuvedených dôvodov bude neplatné, a keby sa náhodou stal zázrak a bolo by platné, tak v konečnom dôsledku bude nezáväzné.

Radšej si sadnite k okrúhlemu stolu, ešte lepšie k indiánskej vatre a spojte sily k príprave zásadného referenda s jedinou otázkou - o zmene jej nedemokratickej podoby na demokratickú. Počítajte pritom s odporom parlamentu schváliť výsledok referenda a preniesť ho do právnej podoby. Keď sa ale nevzdáte a neoblomne ho zopakujete, pridajú sa k vám nielen tí poslanci, ktorí to už teraz chápu, ale aj tí, ktorí to pochopia až potom, že s priamou demokraciou sa aj im bude žiť a pracovať ľahšie, a že koniec zastupiteľskej demokracie bez demokracie priamej, sa blíži.

Máte ešte aj druhú možnosť. Nasledovať odporúčanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý na argument opozičného poslanca z OĽaNO Miroslava Kadúca, že Švajčiarsko referendové kvórum nepozná, pripomenul, že Švajčiarsko vzniklo v roku 1291.

A čakať 702 rokov.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Naivná hipisáčka.

Blogy

|

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom