Denník N

Na pohovor po štyroch (a promile v tom nebolo)

Skúsenosť je neprenosná, alebo aké to je neustále myslieť 3 kroky vpred.

Super, po motivačnom liste, mini dotazníku prišla pozvánka na pohovor. Keby som mohla skákať, tak si od radosti podskočím, lebo to prišlo v správny čas a vo forme, ktorú som si pred mesiacom pri rozmýšľaní, ako žiť život aký naozaj chcem, predstavovala. :)

Prečo neskáčem?

Lebo už pár týždňov razím heslo, že Crutches are new black a tak namiesto 2 nôh, mám štyri. Ale veru rýchlejšie nechodím. No nie o tom som chcela. Keď som pred 2 mesiacmi opúšťala reklamné vody, vedela som, že v obdobnom prostredí budem chcieť pôsobiť aj naďalej. Kto raz okúsi slobodnejšiu firemnú kultúru, kolegovcov v telách šialených kreatívcov (v tom najlepšom zmysle), ktorým nie je žiaden nápad nemožný, už sa s formálnejším či korporátnejším svetom neuspokojí. Avšak bola tu aj veľmi silná potreba realizácie vlastných nápadov, ktoré tu boli naozaj dlho. Ako to však dať dokopy? Vystúpiť zo zóny full-timového komfortu a výhovoriek pre samu seba, že raz tie nápady zrealizujem, len nie teraz a porozhliadnuť sa po možnostiach, mi ukázalo jasné alternatívy. S vyloženou nohou v pokojovom režime, hlavou fokusovanou na prepracovávanie dozrievajúcich nápadov prišla do cesty ponuka, na ktorú som nemohla nereagovať. Malo to to, čo bolo treba, kreatívne prostredie, zužitkovanie skúseností aj vedomostí a časovo part-time.

Milujem to, keď život zariadi, že veci prichádzajú v pravý čas

Pri písaní motivačného listu (to je asi moja špecialita, ktorou sa dostanem všade, veď pochváliť sa treba O:)), čo bolo radosťou v malom, keďže som sa mohla kreatívne vyhrať, sa mi však hneď vynorila aj zneisťujúca otázka. Prežijú to, že momentálne nie som fit a nemožno so mnou rátať v horizonte tak obľúbeného slovíčka asap, nevyradí ma to z výberka? Ale veď skúsim. Záložný plán B som mala, takže chmáry s možným zamietavým stanoviskom som razom zmietla zo stola a pokračovala v písaní. Naozaj som si dokázala predstaviť, že by som pre nich vedela byť užitočná, využila svoj potenciál a aj sa niečo nové naučila. Dokonca to aj vyzeralo, že sme na jednej vlnovej dĺžke a ako bonus poznali význam spoločenskej zodpovednosti. Ach. :)) Nejak sme si asi zapasovali, lebo prišla odpoveď a dotazník, ktorým sa asi utvrdili v tom, že sa teda uvidíme aj naživo. Prišla pozvánka. Že o týždeň. Super, teším sa. A majú aj výťah, takže sa k nim dostanem. Už len prežiť ,,bezbariérovú“ MHD, alebo viete čo, asi to o týždeň nerisknem a nechám sa odviezť.

Ako to dopadlo?

Tak, že takmer 3hodinový výlet do Starého mesta bol nakoniec príjemným zážitkom. Uberisti boli nesmierne nápomocní pri nastupovaní do auta, z pohovoru sa vykľul príjemný rozhovor a ešte sa mi podarilo zdolať 2 schody v Koune bez ujmy na zdraví. Takže nad očakávania. :) Ale mal byť tento blog len akýmsi zápiskom do Nkového denníčka? Nie.

A tak sa zamýšľam

Je nás kopec takých, ktorí sme svojou šikovnosťou či nehodou momentálne ,,vytuningovaní“ a nejakým spôsobom obmedzení. Okolie si z toho robí srandičky, v zamestnaní človek využije home office, ale všetci vedia, že jedného dňa sa všetko vráti do normálu a zase raz sa rozšíria rady ,,behajúcich srniek“. Na myseľ mi však prichádza veľká skupina ľudí, možno aj zdanlivo na prvý pohľad bez evidentného problému, ktorým život uľahčujú bezbariérové vychytávky a to nielen raz za čas. Ale potrebujú ich stále. Je nesmierne smutné obmedzovať bezbariérovú úpravu životného priestoru len na toalety, lebo práve aj ten jeden schodík môže znemožniť prístup kamkoľvek. Trasu Petržalka-Staré Mesto som si naplánovala za pár minút, nič ďalšie som v tento deň nemala na pláne a tak som nepociťovala ani časový tlak, že z centra sa musím niekam letieť. Ale čo tí ostatní, pre ktorých je chôdza nie úplne najjednoduchšia? Aj tie mačacie hlavy človek vníma oveľa intenzívnejšie, keď nemá stabilitu pod nohami. A čo MHDčka? Pýšime sa naoko bezbariérovým vozovým parkom, ale načo sú nízkopodlažné autobusy, keď autobus zastane pol metra od obrubníka? Nielen mamičky a seniori by o tom mohli rozprávať. A čo keď už človek má prispôsobené auto na svoje potreby, ale nemá kde zaparkovať, lebo vyhradené parkovacie miesto je práve obsadené? Kde je ďalšie? Kto vie? Ach, no toto by bola téma asi na ďalší blog.

Aby som to zhrnula

Som vďačná za skúsenosť na vlastnej koži, ako naozaj náročné je prezentovať, že niečo v hlávke máte, keď telo úplne nespolupracuje, resp. ako bariéry môžu mať dopad na všetko, čo robíte. Neprestávam veriť, že jedného dňa bude plánovanie budov, MHD či verejného priestranstva prirodzene prispôsobené pre všetkých. Som vďačná za všetky organizácie, ktoré sa snažia búrať bariéry a nielen tie v hlave. A aby tej vďaky nebolo málo, som vďačná, že aj naše go-ok sa snaží byť užitočnou kvapkou v mori ,,21.storočie a bezbariérovosť na Slovensku.“ Práve hľadáme programátora, ktorý by nám pomohol s našimi aktivitami, tak ak by ste o niekom vedeli, potešíme sa. :)

Nech každý má príležitosť robiť, čo ho baví a nech prekážkou nie je ten pomyselný jeden schodík, si želám.

Teraz najčítanejšie

Katarína Žilák

Neprestajne veriaca v silu a schopnosť človeka meniť veci k lepšiemu, s papierom zo psychológie, s láskou k dobrovoľníctvu a neustálemu vzdelávaniu, s takmer nekonečným bucketlistom a bez hanby, že niekedy emócie naozaj nejdú udržať na uzde.