Denník N

Na ruskom fronte nič nové

Na ruskom fronte prvej svetovej vojny videl Samuel Činčurák ešte viac biedy a utrpenia.

Samuel Činčurák z novohradského Ozdína (ale rodák zo srbskej Pivnice – dolnozemský Slovák) sa po bojiskách prvej svetovej vojny trmácal dlhých 51 mesiacov. Zažil srbský, ruský aj taliansky front. Takých vojakov bolo iste viac, Činčurák však bol výnimočný v tom, že si svoje zážitky zapisoval. Ako dôstojnícky sluha videl a vedel o mnohých neprávostiach či o veciach, o ktorých sa bežný vojak nedozvedel. Jeho zápisky sa mi podarilo vypátrať, spolu s Pavlom Mičianikom a Júliusom Lomenčíkom sme ich prepísali, spravili k nim poznámkový aparát a vydali knižne. Zo zápiskov Samuela Činčuráka som už čosi publikoval aj na tomto blogu. Písal som napríklad o jeho zážitkoch zo srbského frontu, ale aj o tom, ako vojaci na fronte riešili potrebu sexu.

Teraz sa zameriam na obdobie, kedy sa zásobovacia jednotka, v ktorej Činčurák slúžil presunula zo srbského na ruský front. Strávili tu dva roky, pričom sa pohybovali na relatívne malom území v okolí mesta Černovice. Ak vojaci dúfali, že po príchode na dnešné ukrajinské územie sa im polepší, skôr opak bol pravdou. Pre vojakov sa nezmenilo absolútne nič: „Vo Worachte našli sme si byt na jednej píle. Tu bolo zrovna vidieť ovocie vojny. Kozáci všetko porozbíjali, orabovali, čo bolo lepšie vzali sebou, medzi vecami, čo nahali, bol aj jeden klavír, to najväčšia radosť pre môjho nadporučíka, bo sa trochu zabavil na klavíri. Vo Worachte sme prenocovali a potom sa obrátili vpravo cez Karpaty cestou, ktorá vedie na Kasovo. Cesta zlá, kone nevládali, jedno slabo sa chovali a druhé v noci, na zime len v prírode o voz uviazané. Kde bolo do brehu, tu z jednej strany zastal feldvébl s palicou, z druhej strany kaprál, a ktoré kone nevládali, bili ich na zabitie, ba dakoľko tak ohlušili, že ich museli potom z revolverky zastreliť. Ešte jednu noc museli sme na ceste nocovať a druhý deň na poludnie stihli sme na miesto, kde sme mali náklad zložiť, ktorý sme v Arači v Banáte naložili. Mali sme ho na vozoch už 25 dní. Tu by sa človek spýtal: ‚Či sa to vyplatilo?‘ 248 koní a 140 ľudí, to všetko chovať, stodvadsiati mali po 3 koruny na deň, dvaja konduktori po 5 korún denne, k tomu kováč a dôstojníci. Bolo toho všetkého málo, čo sme priviezli, bo sa cestou moc zničilo, no ale sme priviezli. Tu sme prenocovali u jedného žida a zajtra deň, že pôjdeme cestou naspäť, odkiaľ sme boli vyhli z hlavnej hradskej. Cestou kone padali a karabínka im ukrátila trápenia.“

Pre civilistov tu bola situácia podstatne horšia ako to Činčurák vídal v Srbsku: „Tu som videl, aká veľká bieda sedí na stole mnohých rodín. Deti zbierali po ceste ovos, zo snehu ho vyberali po zrniečku, ba ešte aj z konského trusu. To sušili, tĺkli a z toho si chlieb robili. … Hľadal som byt pre nadporučíka, ale tu nebolo, boli to domky ako chlievy, vnútri zápach, že sa chcel človek zadusiť. Konečne som našiel trochu lepší dom, bol to „ďak“ zástupca učiteľa. V kuchyni krava ležala a v izbe teľa. Rodina nebola veľká, tak som mal miesto na lavici. Dobre že nadporučík zostal cez noc v Mikulčine. … V tejto dedinke som videl toľko biedy, ako ešte nikdy v mojom živote. Ženy a deti prosili o kúsok chleba a trochu kávy, čo som mohol, to som podal úbohým.“

Typická dedinka v Bukovine. Pred domami sú postavené vojenské stany a zaparkované vojenské vozy.

Čoskoro sa však zhoršila aj situácia vojakov a furmanov slúžiacich pri vojsku: „Neočakávane vypukla katastrofa pre našich furmanov. Bolo prišlo, že od 18 do 50 rokov všetci budú dostávať len ako vojaci 36 halierov. Daktorí sa začali ponosovať, bo boli kriví a na jedno oko slepí, že vraj oni sú neni spôsobní byť vojakmi, no nič neosožilo. Jeden sa náramne protivil, že on vraj šiel preto ku povozom, aby si vyrobil ku požive žene aj deťom, no bezmála, že nebol povesený dve hodiny. Furmanom nastali zlé časy, bo pokiaľ mali 3 koruny denne, si tu i tam kúpili a dalo sa žiť, ale teraz z 36 halierov, ktorí fajčili, nemal na to dosť, bo dohán málokedy fasovali, a ktorý si i rád vypil, musel písať domov, aby mu peniaze poslali. Ja som mal čo jesť, nemal som v ničom núdzu, no predsa som to ťažko niesol, keď som videl tú nespravedlnosť, ktorá sa robila ľuďom. Nielen, že sa utrhalo na tom, čo mali dostať, ale robili ich za bláznov.“

Rakúsko-uhorské bunkre zasypané snehom na ruskom fronte. Boli vybudované na okraji dediny.

Z ruského frontu si Činčurák zapísal aj zážitky, keď sa priplietol do bojovej akcie, čo sa mu, ako vojakovi zásobovacej kolóny, stávalo skôr výnimočne: „8. júna museli sme prejsť z Vrbavice do Jurkovca, bo sem prišla 30. divízia a naša 42. bola v Jurkovci. Keď sme prišli do Jurkovca ku železničnej stanici, tu už bolo moc povozov, sem sa od celej našej divízie povozy zišli. Položili nás na jeden breh, kde nás Rusi mohli vidieť prostým okom a nie na ďalekohľad. To nás iste preto ta postavili, aby videli Rusi, koľkú veľkú silu plachiet máme a až sa naľakajú povozov, zastavia ofenzívu. My sme mali ešte dobrú rezervu na jednom voze 64 nových voskových plachiet, nak nemyslí nepriateľ, že sa ich bojíme! 9. júna fasovali trupy toľko vína, že ho ledva odvozili, chceli si zlých duchov pripraviť, ktorí by slepo napadli nepriateľa. Veľký sklad bol tu s potravinami, pekáreň, veľa chleba napečeného, vojsko húfne prichodilo, aby sa mohla protiofenzíva udržať. Desiateho ráno bili kanónmi Rusi, že až zem horela, ja som ani hľadieť v tú stranu nemohol. Menáž sa uvarila skôr ako o dvanástej. Začali sme jesť a naraz začali padať granáty a šrapnely na stanicu, a keď sa podívame ku frontu, od Okna a Pohorilivky všetko uteká, kanonieri bez kanónov, pechota a trubači, už sme videli, že je zle. Nadporučík skríkol na mňa, aby som sa pohol, vypľul som z úst a na furmana, aby kade blíž, udreli sme krížom cez žito, keď sme prišli na cestu, tá už bola vozmi zatarasená, tak pohni cez priekopu vedľa železničnej cesty čo je. V čas pokoja človek by sa neusúdil cez taký garád, no šrapnely naženú aj na Dunaj, voz vbehol do hlbokého garádu, zaprel som sa a pomohol koňom, sám som sa pozdejšie divil, kde tie kone vzali toľkú silu, inšie nebolo ako pomoc Božia, bo mal som moc toho na voze naložené. Chúdiatka, aj oni vedeli, o čo sa jedná, triasli sa ako osika a len by boli bežali. Keď sme železničnú cestu prešli a dve priekopy, prišli sme na zoranú roľu, ťažko bolo, ale kone len ťahali aj bez biča. Keď sme sa pustili z brehu, hľa, tu veľký močiar a cezeň most celkom dolámaný, čo teraz? Pohni vedľa močiara do Zastavnej. Kamkoľvek človek pozrel, samé vozy s plachtami, bolo nás naozaj veľa a predsa sme (nemohli) udržať ruský útok? Bežal každý kade mohol, potrhali dráty telefonické, ešte aj hlavný drát centrálny. Mnohí sprobávali cez močiar, ale tam uviazli, iba seba a kone ratovali.
‚Tijú!‘ hviždí guľa, krčím sa z ľavého boku voza, no našťastie vrazila do močiara a neexplodovala. ‚Tijú!‘ hviždí druhá, tu vidím, ako v povetrí exploduje, no ruka Božia zachránila, že nikoho nezranilo.
Môj furman začal kričať: ‚Báči Činčurák, čo budeme?!‘
‚Len ticho,‘ krotil som ho. ‚Boh nás zachráni!‘
Keď na kus ku predu, tu pred nami zlámal sa mostík na potoku a muničný voz uviazol.
‚Zle je báči Činčurák!‘ volá môj furman.
‚Neboj sa Ďurko, len sa drž cesty, kade prejdú tí pred nami, prejdeme aj my.‘
‚Tijú!‘ znovu na druhú stranu dediny letela a o chvíľku bolo vidieť dym sa tam dvíhať, iste niečo zapálila.
‚Diho!‘ volajú povozníci na kone, obrátia sa vľavo cez potok, no ale beda, vozy uviazli do blata, poľné kuchyne, muničné vozy, to všetko tu viazne. Náš wachmajster dobehol a vraj aby som mu kasu dal.
‚Nie, to nemôžem ani nesmiem, bo je mne zverená!‘ On sa stratil, utiekol, pred nami ratovali uviazlý voz a my za nimi prešli dosť dobre aj cez zlámaný most. Gule hvižďali znovu a znovu, no ku nám už žiadna nedoletela. Keď sme prišli do Zastavnej, tu všetko bolo zapchaté s vozmi. Tí pred nami s muničným vozom pohli cez záhrady krížom, lámali ploty, a tak si robili cestu. My za nimi a s veľkou ťažkosťou dostali sme sa na hlavnú cestu. Keď sme prišli na druhú stranu Zastavnej, tu sme si trochu vydýchli, že už nedočahujú ku nám šrapnely. Pomaly sme kupredu za vozmi, pár našich vozov nás dohonilo, tak sme sa potom pospolu držali.“

Všetky ukážky a fotografie sú z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Ďalšie informácie a ukážky z knihy nájdete tu. Zápisky existujú aj v unikátnej a exkluzívnej podobe – hľadajte tu alebo tu.

Samuel Činčurák v roku 1912; obálka knihy s jeho zápiskami
Pohľad do faksimile

Teraz najčítanejšie