Nad hmlou svieti Slnko…

Martin je v zimnom období známy krásnym inverzným počasím. Kým dole v meste je hmla s viditeľnosťou tak na dva metre, po výstupe na Martinské hole sa zrazu z minúty na minútu ocitnete priamo pod slnečnou modrou oblohou a vidíte ponad tú hmlu snáď až do Tatier. Jediné, čo pre to musíte urobiť, je vyjsť z pohodlia obývačky do tej sychravej hmly a trochu ponamáhať telo ľahšou horskou prechádzkou (pre tých, ktorí majú menej času alebo nevládzu, dá sa to aj autom).

Minule som tu písal o tom, ako v špekulatívnom súdnom spore proti mestu Martin protistrana využíva taktiku zahmlievania na prekrývanie podstaty a pravdy. Dnes, rovnako ako keď som ešte býval v Martine, skúsim vystúpiť nad tú hmlu a pozrieť sa ponad ňu do diaľky (a do budúcnosti). Trochu si v tom pomôžem tromi nedávnymi rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorými ESĽP zásadne spochybnil uplatňovanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom v civilnom súdnom konaní tým spôsobom, akým bolo uplatnené (okrem iných) aj proti mestu Martin v kauze Lyžiarskeho strediska Martinské hole (LSMH). Čitateľa prosím o odpustenie dĺžky tohto textu. Verím, že v tomto prípade je to na prospech jeho čitateľnosti a zrozumiteľnosti.

Dňa 9. septembra 2015 nadobudli právoplatnosť rozsudky ESĽP vo veciach COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike (celý jeho text viď tu), PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike (celý jeho text viď tu) a DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike (celý jeho text viď tu) vydané dňa 9. júna 2015, ktoré majú spoločný právny základ aj záver. ESĽP v nich rozhodol, že zvrátenie právoplatného rozhodnutia vnútroštátnych súdov v civilnom súdnom konaní na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom iba z dôvodu odlišného právneho názoru dovolacieho súdu a bez toho, aby konanie predchádzajúce vydaniu daného právoplatného rozhodnutia vykazovalo podstatné procesné nedostatky odôvodňujúce zásah orgánu verejnej moci do procesných princípov kontradiktórnosti a rovnosti účastníkov konania, je porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povedané inak a jazykom zrozumiteľným aj pre neprávnika, ak vnútroštátne súdy určitý občianskoprávny spor definitívne (právoplatne) uzavreli a neexistuje proti tomu žiaden opravný prostriedok dostupný obidvom účastníkom konania, tak zásah štátu do takto uzavretého sporu podaním mimoriadneho dovolania v prospech jedného z účastníkov konania je možný iba vtedy, ak je to nevyhnutné na odstránenie tých najhrubších procesných chýb, kde verejný záujem na očiste právneho systému ich odstránením musí byť nadradený právnej istote účastníkov spočívajúcej v nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti právoplatného rozhodnutia. Zároveň ESĽP konštatoval, že takouto procesnou chybou nie je sama osebe skutočnosť, že dovolací súd má na posúdenie veci iný právny názor než bol vyslovený v skoršom právoplatnom rozhodnutí o danej veci.

Mimoriadne dovolanie teda nemôže byť „zamaskovaným odvolaním“ (ordinary appeal in disguise). Na preskúmanie právneho posúdenia veci a prípadnú revíziu súdneho rozhodnutia má slúžiť konanie o riadnom odvolaní alebo (v obmedzených prípadoch) o riadnom dovolaní, na ktorých podanie majú za rovnakých podmienok právo obaja účastníci konania (princíp rovnosti zbraní). Ak teda existuje právoplatný rozsudok vydaný v konaní pred nezávislým a nestranným súdom, v ktorom mali obaja účastníci zaručenú rovnakú možnosť uplatňovať svoje procesné práva (napr. právo byť vypočutý, právo predkladať argumenty a dôkazy na podporu svojich tvrdení, právo podať opravný prostriedok), potom takýto rozsudok nie je možné zvrátiť na základe intervencie štátu formou mimoriadneho dovolania.

Nie je prekvapením, že uvedené tri rozsudky ESĽP si všimol aj kolega Kubík, ktorý je podľa svojich vyjadrení (cez svoju spoločnosť PK Faktoring, s.r.o.) majiteľom spornej pohľadávky proti mestu Martin v kauze LSMH. Prozreteľnosť to zariadila tak, že kolega Kubík zhodou okolností zastupuje aj známu cyperskú schránku Lemikon v známom špekulatívnom niekoľkomiliónovom spore proti štátnemu Tiposu. Podľa medializovaných informácií v uvedenom spore dokonca podal ústavnú sťažnosť odôvodnenú tým, že právoplatné rozhodnutie v prospech Lemikonu bolo zvrátené a otočené proti nemu  na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom pre iný právny názor, a preto má byť v rozpore s judikatúrou ESĽP, ktorú citujem vyššie. Povedané inak, kolega na Ústavnom súde podľa medializovaných informácií namieta porušenie práv jeho klienta tým, že sa mu malo stať presne to isté, čo sa stalo mestu Martin v kauze LSMH – existovalo právoplatné rozhodnutie súdu v jeho prospech, a toto bolo zvrátené iba na základe intervencie štátu podaním mimoriadneho dovolania len pre odlišný právny názor. Viac o tejto veci si môžete prečítať napríklad tu.

Sporná pohľadávka, ktorú aktuálne vymáha kolega Kubík od mesta Martin, totiž vznikla presne takým postupom, ktorý ESĽP vo vyššie citovaných rozsudkoch označil za porušenie práva dotknutého účastníka na spravodlivý proces. Pripomeňme si, že na začiatku existoval právoplatný rozsudok v prospech mesta Martin, ktorého záverom bolo, že sporná pohľadávka neexistuje. Až následne bolo podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v neprospech mesta Martin výlučne pre odlišný právny názor (a nie pre hrubé procesné chyby ovplyvňujúce celý právny systém a odôvodňujúce zásah štátu do súkromného sporu), na základe ktorého súdy pochybným spôsobom toto právoplatné rozhodnutie zrušili a otočili v neprospech mesta Martin. Protistrana mesta Martin v kauze LSMH nikdy nenamietala žiadne hrubé procesné chyby odôvodňujúce zásah štátu do súkromného sporu, len iný právny názor. No a mesto Martin odvtedy nerobí nič iné, len sa proti tomuto protiprávne vzniknutému stavu bráni a snaží sa ho dostať naspäť do mantinelov práva. Zatiaľ sa tak deje pomocou prostriedkov dostupných podľa vnútroštátneho právneho poriadku, lebo tie musia byť vyčerpané pred obrátením sa na ESĽP.

Zatiaľ čo v kauze Tipos kolega Kubík argumentuje, že zvrátenie právoplatného rozhodnutia v jeho neprospech na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora výlučne pre odlišný právny názor bolo porušením práv jeho klienta, v kauze LSMH tento istý kolega tvrdí o takej istej právnej skutočnosti presný opak – že to bolo úplne v poriadku. Rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi je (ako čitateľ iste uhádne aj sám) iba v tom, že kým v kauze Tipos bolo právoplatné rozhodnutie mimoriadnym dovolaním zvrátené v neprospech kolegovho klienta a záujmov, v prípade LSMH mal z takéhoto postupu naopak prospech. Ide o učebnicový príklad javu, ktorému sa hovorí „situačný výklad práva“, t.j. prekrúcanie práva podľa toho, ako sa mi to práve hodí. Tento jav pokladám za chorobu, ktorá dlhodobo rozožiera a degeneruje slovenský právny systém a dôveru v právo. Pritom jednou z cností, ktorá odlišuje právnikov od právnych alchymistov a iných špekulantov je principiálna konzistentnosť. To znamená schopnosť a ochota ctiť si a rešpektovať právo aj vtedy, keď sa mi to práve nehodí a nie je mi to príjemné. V celospoločenskom meradle práve prítomnosť tejto cnosti u právnických a spoločenských elít odlišuje právny štát od štátu právnického.

Keď teda kolega v kauze Tipos tvrdí, že zvrátenie právoplatného rozhodnutia v jeho prospech na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bolo porušením práva jeho klienta na spravodlivý proces, potom by z jeho strany bolo cnostné a poctivé priznať, že v kauze LSMH bol takýto istý postup porušením rovnakého práva mesta Martin. A v nadväznosti na to uznať, že neexistuje ani právny ani morálny dôvod na vymáhanie zaplatenia spornej pohľadávky od mesta. Alebo naopak, ak tvrdí, že takýto postup bol v prípade LSMH v poriadku, potom by bolo cnostné a poctivé priznať, že bol v poriadku aj v prípade Tiposu. Stačí si len vybrať. Ak to posunieme ešte o kúsok ďalej, tak v prípade, že kolega v kauze Tipos na základe týchto argumentov na Ústavnom súde uspeje, potom (aj) na základe rovnakých argumentov musí (malo by) uspieť mesto Martin v kauze LSMH.

Kvôli férovosti je potrebné uviesť, že s kolegom Kubíkom sme obaja advokáti, a pri našej práci sme viazaní v prvom rade pokynmi našich klientov, až potom našimi vlastnými cnosťami. Klient od nás môže chcieť aj to, aby sme v jednom prípade tvrdili niečo, čo v inom prípade máme zase popierať (čo niektorí dokážu a radi robia, zatiaľ čo iní v takej situácii radšej pre dobro vlastného svedomia a reputácie zložia mandát). V tomto prípade však tak pri Tipose ako aj pri LSMH ide o verejnosťou ostro sledované kauzy a je čarom nechceného, že vďaka tomu je sledovaný aj postup právnych zástupcov a hlavná argumentačná línia v oboch veciach. Verejnosť má tak aspoň akú-takú možnosť nahliadnuť do zákulisia špekulatívnej litigácie a svedomia a charakteru jej účastníkov, a na základe toho si urobiť obraz o tom, kde (okrem vína) je pravda.

Keď si dáme tú námahu a vystúpime z inverznej hmly pohlcujúcej kauzu LSMH na kopec, ponad túto hmlu dovidíme z Martinských holí nie iba do Košíc, ale až do Štrasburgu. Vyššie citované rozhodnutia ESĽP sú (bez ohľadu na to, čo si o nich a o ich dopadoch môžeme myslieť) záväzné pre slovenské všeobecné súdy aj pre Ústavný súd, a do budúcnosti musia (mali by) byť nimi aplikované aj v iných obdobných veciach. Áno, aj v prípade LSMH, a bez ohľadu na to, komu sa to práve hodí alebo nehodí. Popri všetkých doteraz známych dôvodoch svedčiacich v kauze LSMH v prospech mesta Martin nám tieto rozhodnutia dávajú ďalšiu nádej, že (aj) na ich základe dôjde k náprave súčasného protiprávneho stavu a ku konečnému rozhodnutiu v prospech mesta Martin. Ak by sa tak nestalo na Najvyššom súde ani na Ústavnom súde, vkladáme nádej do ESĽP. O jeho rozhodnutiach si totiž môžeme myslieť čokoľvek, nemožno mu však uprieť dve zásadné veci, ktoré pred našimi domácimi súdmi nie sú vždy samozrejmé, hoci by takými byť mali. Prvou z nich je snaha rozhodovať v rovnakých veciach rovnako. A tou druhou je skutočnosť, že o jeho rozhodnutiach zatiaľ nie je známe žiadne podozrenie, že by sa dali kúpiť.