Denník N

Nadnárodné spoločnosti: noví kolonizátori Zeme

V Kambodži sa to udialo celkom suverénne. Štát predal polia nadnárodnej spoločnosti. Prišli vládni vojaci a podpálili domy, ktoré na predanej pôde stáli. Políčka, ktoré si odovzdávali rodiny z generácie na generáciu, im násilne zabrali. Vysvetlenie? Táto pôda je štátna a oni tam po celé desaťročia žili ilegálne. U seba doma? Áno. Vitajte.

Aj o tomto je Land Grabbing (Ukradnutá zem), dokument, ktorý nájdete na filmovom festivale Jeden svet, ktorý otvára svoje brány už 13. októbra.

Pojem land grabbing sa používa na označenie predaja či prenájmu rozsiahlych pozemkov, ktoré sa udeje nelegálne alebo nespravodlivo. Názov sa spája najmä s rokmi 2007-2008, kedy sa v dôsledku potravinovej krízy zvýšil predaj či prenájom rozľahlých poľnohospodárskych plôch nadnárodným spoločnostiam. Týkalo sa to najmä rozvojových krajín a cieľom malo byť zvýšenie produkcie potravín.

Negatívne ekologické, ekonomické i sociálne dopady na seba nenechali dlho čakať. Obeťami nie sú len obyvatelia rozvojových krajín a medzi páchateľmi nehľadajte iba obludné spoločnosti bez tváre a mena. Vedeli ste napríklad, že k tomuto dianiu nemalou mierou prispieva aj Európska únia? Aj na to poukazuje rakúsky dokument Ukradnutá zem od rakúskeho režiséra Kurta Langbeina.

Cukor je sladký, ale ich srdcia sú trpké,“ hovorí v dokumente stará žena o firme, ktorá v Kambodži pestuje cukor. Rovnako ako mnohí iní, aj ona prišla o svoj kúsok ornej pôdy a strechu nad hlavou. To všetko sa udialo bez akejkoľvek dohody či kompenzácie zo strany spoločnosti či štátu. Do roku 2008 pritom neexistovali v Kambodži žiadne plantáže s cukrovou trstinou. Vznikli na základe iniciatívy Európskej únie s názvom Everything but Arms (EBA), ktorej oficiálnym cieľom bolo pomôcť rozvojovým krajinám integrovať sa do globálneho trhu.

Hlava dvadsaťdva

Podľa viacerých výskumov, vrátane štúdie vydanej neziskovou organizáciou FIAN (Food First Information and Action Network), je však výsledok takýchto iniciatív diametrálne odlišný. Podľa tejto štúdie zameranej na africké poľnohospodárstvo a úlohu Európskej únie v ňom, „zaberanie pôdy priamo zasahuje do práva nakŕmiť samého seba“. Medzinárodné spoločnosti sú totiž zamerané predovšetkým na zisk, a tým pádom najmä na vývoz.

Pestrosť sa nahrádza monokultúrami vyvážaných plodín. To má vážne ekologické a sociálne dôsledky. Štúdia upozorňuje na fakt, že zvýšenie poľnohospodárskej výroby neznamená lepší prístup miestnych k potrave: „V skutočnosti má expanzia monokultúrnych trhových plodín vážny dopad na miestnu dostupnosť potravín, pretože odkláňa výrobné potravinové zdroje a pracovnú silu na trhovú produkciu plodín.“ Dôsledkom je, že miestne komunity sú pre uspokojenie svojich základných potrieb zrazu závislé na trhu a obchode mimo ich región.

Spustošená zem

Či už ide o Kambodžu, Indonéziu či Rumunsko, o ktorých film Ukradnutá zem hovorí, dôsledok zaberania pôdy je rovnaký. Zhoršenie životných podmienok pre miestnych obyvateľov. Hlava dediny Mabansa v Sierra Leone vo filme hovorí: „Po vytýčení hraníc ukázali na mapu. Toto je vaša zem, povedali. Máte toľkoto hektárov pôdy… Ale my sme ani nevedeli, čo to hektár je.“ Namiesto viery, že ich život sa zlepší, tak prišli o pôdu a prakticky aj o vodu. Tá je kontaminovaná v dôsledku postrekov, ktoré zahraničná spoločnosť používa na pestovanie cukrovej trstiny.

Na inom mieste filmu matka šiestich detí, ktorá pracuje pre medzinárodnú firmu pestujúcu zeleninu v Etiópii, hovorí: „Nikdy som nejedla žiadnu z tejto zeleniny. Kontrolujú nás, keď z farmy odchádzame… My kupujeme kukuricu, pretože si nemôžeme dovoliť obilie.“

Na jednej strane množstvo negatívnych dopadov na mieste produkcie, na druhej strane zisk spoločností. Otázka stojí jasne: Čo je viac?

Udržateľné potraviny?

Podľa štúdie FIAN, režim priemyselného poľnohospodárstva v hostiteľských krajinách zameraný na zisk tento model iba prehlbuje. Nepomáha miestnym komunitám. Znemožňuje im stať sa sebestačnými a zvyšuje ich závislosť. Felix Lowenstein, poľnohospodársky inžinier, pre dokument hovorí: „Podľa môjho názoru je to nová fáza kolonializmu. Povedal by som Kolonializmus 2.0. … Zabúda sa na to, že až 70 percent svetovej produkcie potravín nie je vyrobenej týmto spôsobom. Je vyrobená malými farmami, rybármi, mestským poľnohospodárstvom…

Koľko potrebujeme skutočne vyprodukovať, aby sme nasýtili celú Zem? Udržateľnosť potravín sa podľa mnohých, vrátane Felixa, skrýva v sebestačnosti, nie v Kambodži. Udržateľné poľnohospodárstvo neznamená, že sú potraviny zabalené v certifikovanom obale. Kľúčom je naopak podpora lokálnej produkcie surovín.

Mimochodom, vedeli ste, že napríklad firmy s certifikovaným palmovým olejom môžu dažďové lesy rúbať, rovnako ako môžu používať umelé hnojivá a chemikálie…? Ale o tom viac už v dokumente Ukradnutá zem, ktorý si môžete pozrieť na filmovom festivale Jeden svet už od 13.10. Do 18.10.

Autorka: Anna Semberová

Teraz najčítanejšie

Jeden svet

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet prináša slovenské a zahraničné dokumenty o ľudských právach, sociálnych témach, aj o rôznych životných štýloch a environmentálnych otázkach. 19. ročník festivalu Jeden svet nesie tému SHUT UP! a vyzýva k tomu, aby sme neboli ticho. Začína v Bratislave (11. - 16. 10. 2018) a v Košiciach (15. - 18. 10. 2018). Nasledovať budú regionálne festivaly po celom Slovensku. Ak sa chcete tiež zapojiť do premietania, môžete si zapožičať dokumenty v rámci programu Premietaj aj ty. Viac informácií získate na webe www.jedensvet.sk.