Ako sa dá zistiť, kde je hranica oddanej lásky? Stačí zostať náhle, sami

Slávna moreplavkyňa a navigátorka okrem toho píše aj knihy a istým spôsobom sa stala predobrazom hlavných hrdinov jej najnovšieho románu s názvom Náhle, sami. Luise a Lodovic sú tiež tridsiatnici, mladý pár túžiaci po dobrodružstve, ktoré by ich vytrhlo z pracovného kolobehu. Sú to presne tie prototypy tridsiatnikov, ktorí majú pocit, že ešte toho v živote stihli málo, hoci skúseností majú v porovnaní s väčšinou na rozdávanie.

Sú však akoby hnaní aj strachom zo smrti. Všetko je nutné vyskúšať, žiaduce je čo najviac toho prežiť a navštíviť aj miesta, ktoré nie sú určené pre bežných turistov, resp. kam ľudská noha vstupuje len výnimočne. Motivuje ich motto: Žime naplno, kým nás to zastihne!

Preto opustia malátnosť parížskych kancelárií a vydajú sa na cestu okolo zemegule. Na polceste sa zastavia na okraji sveta, za 50. stupňom južnej zemepisnej šírky. Zakotvia pri nádhernom ostrove medzi Patagóniou a Hornským mysom.

Ostrov je pustý a chladný. Vlastne je to prírodná rezervácia, do ktorej nemali vôbec vstupovať. Pokušenie však bolo silnejšie ako rozum. Nerozvážnosť zvykne privolávať trest. Stane sa to aj milencom na dobrodružnej ceste.

Počasie sa rapídne zhorší a po veternej smršti sa stratí aj ich slabo ukotvená loď. Obdivuhodná divoká príroda, zasnežené vrcholky hôr a ľadovcové krátery sa v okamihu zmenia na nočnú moru. Muž a žena, náhle a sami proti prírode.

Nadšenie nahrádza rozrušenie zo stratenia sa vo svete, kde sa síce tulene pokojne vyvaľujú a zívajú od rozkoše, no človek musí zvádzať boj o holý život. Nikto z nich nemá chuť situáciu komentovať, pretože vedia, že by riskovali hádku. Sú ako jin a jang, ona opatrná, on prudký a nerozvážny. Napriek tomu udržujú rovnováhu a v záujme prežitia aj spojeneckú jednotu.

Studené leto sa prehupne do ešte mrazivejšej zimy. V týchto extrémnych podmienkach sa zrazu útulný byt a nudná práca na 4. poschodí daňového parížskeho úradu javí ako navždy stratený raj. Človek prosto túži vždy po tom, čo nemá.

Daňová kontrolórka a PR manažér sa musia zmeniť na lovcov a zálesákov. Sú nútení zabíjať živé bytosti, cicavcov, teda skoro príbuzných, a to kvôli mäsu, tuku a kožušine. Romantická predstava z dobrodružných kníh sa skoro vôbec nezhoduje so skutočnosťou.

Pamätáte si, že by knižný dobrodruh trpel hladom, hoci bol obklopený bohatou faunou?

Možno tak pár dní, kým sa vysporiadal s vlastným hnevom. Každý stroskotaný Európan sa dokázal pretransformovať na kultúrneho divocha, disponujúc znalosťami zo všetkých vedných odborov a aj receptami na prežitie.

Novodobých Robinsonov však zápas s divou prírodou uberá o väčšiu časť životnej energie. Všetky tie veci, čo si osvojili vo svojej kultúre sa zrazu zdajú byť zbytočné. Autorka nám vlastne kladie zásadnú otázku:  O aký druh znalostí prišli ľudia od čias, keď núdza o potravu prestala byť aktuálna?

Paradoxne s legendárnym Robinsonom hlavných hrdinov spája práve to lipnutie na kultúre. Pestovanie civilizačných spomienok, v tej záplave činností zabezpečujúcich prežitie, im napomáha nepodľahnúť úplnému zúfalstvu, naopak pomáha im zostať príslušníkmi ľudského spoločenstva, ktoré im tak chýba.

Svojou surovosťou a drsnou poetikou mi táto próza pripomenula aj poviedky Jacka Londona. Napríklad tú s názvom Láska k životu alebo Rozložiť oheň. Tiež v nich defiluje človek na hranici svojich biologických schopností, v hraničnej existenciálnej situácii.

Román Náhle, sami má však ešte o niekoľko rozmerov viac. Je to vlastne aj rozprávanie o láske, spolupatričnosti a aj ťaživej zodpovednosti. Romantický príbeh, ktorý má v sebe až antickú tragickosť. V závere okrem toho autorka otvorila aj niekoľko ďalších znepokojivých otázok.

Sú väčšinou v rozpore so spoločenským morálnym imperatívom, no v kontexte s biologickým egoizmom. Dotýkajú sa však aj zodpovednosti ľudského konania a tiež etickými otázkami, ktoré si musia klásť najmä žurnalisti a média.

K tejto vrstve príbehu sa však musí čitateľ prepracovať sám, pretože akékoľvek priblíženie k danej téme, by vlastne prezrádzalo rozuzlenie deja.

Preto stáčam kormidlo k príznačnejším dilematickým otázkam. Kde je hranica oddanej lásky alebo spolupatričnosti? Kde je vlastne prah citlivosti, keď sa altruizmus odtrhne od morálky a empatie, a rozum začne presadzovať najmä biologické lipnutie na vlastnom živote?

Alebo, obetuje sa nejaké zviera pre iné? Čo je silnejšie? Primitívny živočíšny egoizmus alebo altruizmus? Nie je krokom späť myslieť v krajnej núdzi najskôr na seba? A nie je altruizmus iba pre bohaté spoločnosti? Viem, priveľa otázok, no autorka to asi takto chcela.

 

Isabelle Autissier: Náhle, sami, Vydavateľstvo: Inaque.sk, 2017, Preklad: Mária Michalková