Denník N

Najstarší náhrobný rímsky nápis zo Slovenska

Málokto by asi očakával, že najstarší náhrobný rímsky nápis pochádzajúci zo Slovenska bude zamurovaný v kostole, ktorého história siaha „len“ do 12., prípadne až 11. storočia.

Spomínaný kostol Nanebovzatia Panny Márie je v obci Boldog (okres Senec) necelých 30 km vzdušnou čiarou od vtedajšej hranice Rímskej ríše, ktorú tvoril Dunaj. Iba 10 km severovýchodne od Boldogu v Cíferi-Páci ležala rozľahlá germánska rezidencia zo 4. storočia postavená v súčinnosti s Rimanmi. V blízkosti sa nachádzajú i viaceré germánske pohrebiská (Kostolná pri Dunaji, Sládkovičovo, Abrahám) datované do 1. a 2. storočia. Tejto archeologicky bohatej lokality, v ktorej sa našla rímska stéla, sa navyše dotýkala minimálne jedna z vetiev významnej obchodnej komunikácie – Jantárová cesta.

V roku 1976 sa začal kostol v Boldogu reštaurovať, pričom v prvej fáze prác bola odstránená veľká časť omietky. V strednej exteriérovej časti južnej steny bol objavený pôvodný vstup do románskej časti kostola. Bočné ostenia tohto vstupného portálu tvoria ploché kamenné platne, pričom ľavá z nich obsahuje rímsky nápis. Privolaní pracovníci Archeologického ústavu Slovenského národného múzea v Bratislave nápis jednoznačne zaradili „medzi významné pamiatky monumentálneho charakteru z doby rímskej na našom území“.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Boldogu s vyznačením pôvodného vstupného portálu
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Boldogu s vyznačením pôvodného vstupného portálu

Objavené ostenie pôvodne  slúžilo ako náhrobná stéla vyhotovená z vápencovej dosky. Jej súčasné rozmery sú 175 x 76 x 17 až 18 cm. Ľavá strana profilovaného rámu je odbitá, z čoho vyplýva, že pôvodná šírka stély bola okolo 87 cm. Nemôžeme jednoznačne vylúčiť, že stéla bola pôvodne v hornej časti ukončená trojuholníkovým štítom. Jedenásťriadkový nápis na stéle je dobre čitateľný, to však neznamená, že aj jednoznačne interpretovateľný.

Pôvodný vstup do románskej časti kostola s použitím náhrobnej stély vo funkcii ľavého ostenia
Pôvodný vstup do románskej časti kostola s použitím náhrobnej stély vo funkcii ľavého ostenia

Na začiatok uvediem preklad od P. Valachoviča, ktorý je publikovaný v Prameňoch k dejinám Slovenska a Slovákov I: „Quintus Atilius Primus, Spuriov syn z Veturijskej tribuy, tlmočník XV. légie, jej centúrio a obchodník. Vo veku 80 rokov tu bol uložený. Quintus Atilius Cogitatus, Atilia Fausta, Quintova prepustenkyňa, Primus a Martialis dali ako dedičia radi postaviť.“

Stéla zabudovaná v kostole v Boldogu
Stéla zabudovaná v kostole v Boldogu

Problémové je v podstate iba slovo uvedené v treťom riadku – INTERREX. Jedno slovo a štyri rôzne interpretácie, čo môže znamenať. Najprv len stručne uvediem výklady tohto sporného slova, a potom sa budem zaoberať nápisom ako celkom podrobnejšie.

Titus Kolník v zhode s Pavlom Valachovičom uvádza preklad inter(p)rex – „tlmočník“. Podľa T. Kolníka kamenár za slabikou MVS, ktorá je uvedená na začiatku tretieho riadka, vynechal príliš veľa miesta, a preto v slove interprex vypustil písmeno P, prípadne v písmene R videl aj písmeno P.

Slovensko-rakúska dvojica odborníkov, Magda Pichlerová a Alfred R. Neumann, nevidí chybu kamenára, ale správny prepis funkcie, interrex – „medzikráľ“. Táto funkcia bola známa v Ríme už v kráľovskom období. Neskôr v období republiky sa tak volal úradník, ktorý mal zabezpečiť riadny priebeh voľby v prípade, keby zomreli obidvaja konzuli a hlavný úrad by tak zostal neobsadený. Takýto úradníci sa vyskytovali taktiež v municípiách (mestách s úplnou alebo čiastočnou samosprávou), takže podľa autorov mohli existovať aj v kanabách (vojenských mestách). Problém je v tom, že prvý rímsky cisár Octavianus Augustus (cisár 27 pred n. l. – 14 n. l.) toto označenie zrušil a nahradil ho funkciou prefekta (praefectus). Z toho dôvodu obaja bádatelia predpokladajú, že sa pôvodné označenie buď udržalo z dôvodu návyku aj po zrušení, alebo bolo opätovne zavedené.

Radislav Hošek číta spornú časť ako skratku inter tr(ecenarios) ex leg(ione) – „vojaci, ktorí patrili medzi vybraných vojakov légie“. Trecenarios bola od čias cisára Nera (cisár 54 – 68) funkcia vykonávaná v Ríme a zodpovedala hodnosti centúria (stotníka) kohorty. Po uplynutí tejto funkcie sa jej nositeľ zvyčajne vrátil k vojenskej jednotke.

Skratku v spomínanom slove číta aj Péter Püspöki Nagy, ktorého interpretácia je uvedená na tabuľke vedľa samotnej stély. Jeho čítanie je inter r(iparios) ex leg(ione) – „vojaci medzi brehmi“, pričom sa tým myslia vojaci strážiaci breh Dunaja medzi hlavným tokom a jeho ramenom Malým Dunajom. Tento názor ale odborníci neprijali.

Po rozličných vysvetleniach problémového miesta v nápise prejdem k jeho obsahu od začiatku až po koniec. Quintus Atilius Primus pochádzal z Voturiovskej, resp. Veturiovskej tribuy, ktorá predstavovala akúsi domovskú príslušnosť. Bol slobodným rímskym občanom pôvodom z Predalpskej Galie (Gallia Cisalpina), ktorá sa nachádzala v severnej Itálii.

V armáde zastával hodnosť centúria, teda stotníka XV. légie, ktorá mala svoje sídlo v Carnunte (dnes katastrálne územie obcí Bad Deutsch-Altenburg a Petronell v Rakúsku), hlavnom meste provincie Panónia. Centúrio bola najnižšia dôstojnícka hodnosť, pričom v jednej légii, ktorá mala v plnom stave 5500 až 6000 vojakov bolo 60 centúriov. V prípade interpretácie inter(p)rex ako tlmočníka nevieme, o akého jazykového tlmočníka išlo. Do úvahy prichádza tlmočník pre Germánov (v blízkosti žili Markomani a Kvádi), Dákov alebo zvyšky keltského obyvateľstva. Vylúčiť nemôžeme ani možnosť viacjazyčného tlmočníka. Interprex však nebol iba jazykový tlmočník, ale tiež poradca pre záležitosti daného barbarského kmeňa či kmeňov. Svoju funkciu mohol vykonávať nielen pre potreby armády, ale aj pre úrad miestodržiteľa provincie.

Značnú časť dlhého života strávil Q. Atilius Primus ako negotiator, pričom tento výraz je potrebné chápať skôr vo význame podnikateľa ako obyčajného obchodníka. Pre túto činnosť mal viacero predpokladov. Ako centúrio mal vyšší žold ako radový vojak, navyše, ak bol tlmočník, tak to pre neho znamenalo nielen dvojitý žold, ale aj dvojité výslužné pri odchode z armády do stavu veterána. Vďaka týmto nadštandardným príjmom získal dobrý finančný základ pre rozbehnutie podnikateľskej činnosti. Ako tlmočník poznal jazyk barbarov a pomery v barbariku, čo mu dávalo značnú výhodu pri podnikaní mimo územia Impéria. Jeho ďalšou výhodou bola poloha ležiaca na trase dvoch významných obchodných ciest. Za svoje sídlo si najskôr zvolil Carnuntum, ktoré ležalo na križovatke Jantárovej cesty vedúcej od Aquileie na sever až k Baltickému moru a Dunajskej cesty vedúcej popri pravom brehu Dunaja od Čierneho mora cez Porýnie až do západnej Európy.

Nevieme, s čím Q. Atilius Primus obchodoval. U veľkých podnikateľov, akým Quintus najskôr bol, prichádza do úvahy predovšetkým export oleja, vína, „morských“ tovarov, ale aj jemnej italskej keramiky, bronzových a sklenených nádob a podobných výrobkov z Itálie. Na druhej strane zase import poľnohospodárskych plodín (najmä obilia), dobytka, kožušín, vlny, jantáru a možno i otrokov z barbarika do Rímskej ríše.

Keramické nádoby (skyphos a kantharos) vyrobené v severnej Itálii a nájdené v germánskych žiarových hroboch, 1. stor. n. l., Kostolná pri Dunaji a Sládkovičovo
Keramické nádoby (skyphos a kantharos) vyrobené v severnej Itálii a nájdené v germánskych žiarových hroboch, 1. stor. n. l., Kostolná pri Dunaji a Sládkovičovo
Súbor bronzových nádob vyrobený v južnej Itálii, 1. stor. n. l., Vysoká pri Morave a Zohor
Súbor bronzových nádob vyrobený v južnej Itálii, 1. stor. n. l., Vysoká pri Morave a Zohor
Sklenený pohár vyrobený v južnej Itálii, 2. pol. 1. stor. n. l., Vysoká pri Morave
Sklenený pohár vyrobený v južnej Itálii, 2. pol. 1. stor. n. l., Vysoká pri Morave

V závere náhrobného nápisu sa dozvedáme, kto dal stélu 80-ročnému Quintusovi vyhotoviť. Na prvom mieste sa s najväčšou pravdepodobnosťou udáva jeho syn Quintus Atilius Cogitatus. Atilia Fausta uvedená v poradí druhá bola manželkou zosnulého, ktorá mala pred uzavretím sobáša právny stav prepustenkyne, ale po vstupe do manželstva nadobudla postavenie a právny stav svojho manžela, slobodného občana. Medzi dedičmi sú na konci uvedení Privatus a Martialis. Podľa prostého mena azda prepustení otroci, ktorí ale stáli v úzkom vzťahu k nebohému.

Na záver nám ostáva zodpovedať ešte dve otázky. Kedy bola stéla vyhotovená a z akého miesta bola dovezená do Boldogu.

Najdôležitejším záchytným bodom k datovaniu je príslušnosť Q. Atilia Prima k XV. légii. Táto légia bola prevelená do Carnunta v roku 14 n. l. a zotrvala tu do roku 62 n. l. Potom bola nasadená do bojov v Oriente proti Parthom a Židom. Vrátila sa až v roku 71 a v Carnunte zostala do roku 114, najneskôr 118 (119), keď bola natrvalo odvelená a vystriedaná XIV. légiou. Podľa rôznych autorov je stéla datovaná buď do druhej polovice 1. storočia, alebo do prvej polovice 2. storočia. Ani skoršie datovanie ale nič nemení na fakte, že ide o pozoruhodnú a zároveň najstaršiu pamiatku tohto druhu z územia Slovenska.

V murive kostola v Boldogu sa okrem stély nachádza viacero kamenných blokov, ktoré pravdepodobne predstavujú druhotne použitý stavebný materiál, pochádzajúci snáď z nejakej rímskej stavby. Nepredpokladá sa, že stéla, prípadne aj ostatný príbuzný stavebný materiál mohli byť na stavbu kostola dovezené zo vzdialeného Carnunta, ale skôr z nejakého bližšieho miesta, napríklad doteraz neobjavenej rímskej lokality. Nie je vylúčené, že Q. Atilius Primus mohol vykonávať povolanie obchodníka i na území dnešného Slovenska, takže mohol byť pochovaný bližšie k Boldogu, ako je samotné Carnuntum. Nezabúdajme, že len 10 km od Boldogu v Cíferi-Páci stál v 4. storočí komplex stavieb vybudovaný rímskymi staviteľmi. Vylúčiť nemôžeme ani to, že materiál na stavbu kostola bol dovezený z tadeto. V tom prípade by ale išlo o terciálne použitie, pričom v Cíferi-Páci by potom prichádzalo do úvahy použitie sekundárne.

Napriek odlišným názorom na interpretáciu nápisu a viacerým nezodpovedaným otázkam patrí stéla z Boldogu k najvýznamnejším epigrafickým pamiatkam nielen na Slovensku, ale v celej oblasti Podujanska.

Poznámka:
Artefakty sú datované podľa: KOLNÍK, Titus. 1979. Skvosty antiky na Slovensku.

 

Použitá literatúra:

HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. 1990. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990. 280 s. ISBN 80-204-0083-4, 80-204-0147-4.

KOLNÍK, Titus. 1977. Rímsky nápis z Boldogu. In Slovenská archeológia. 1977, roč. 25, č. 2, s. 482 – 500.

KOLNÍK, Titus. 1979. Skvosty antiky na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1979. 156 s.

KOLNÍK, Titus. 1980. Novšie archeologické nálezy k pobytu Rimanov na Slovensku. In Laugaricio. Zborník historických štúdií k 1800. výročiu rímskeho nápisu v Trenčíne. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1980. s. 37 – 72.

KOLNÍK, Titus. 2000. Stéla z Boldogu – najstarší náhrobný nápis na Slovensku. In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 20 – 21.

KOLNÍK, Titus. 2000. Cífer-Pác – záhada na pokračovanie. Germánska rezidencia alebo aj rímska vojenská stanica? In Pamiatky a múzeá. ISSN 4335-4353, 2000, roč. 49, č. 3, s. 41 – 44.

KOLNÍK, Titus. Germánske žiarové pohrebisko v Kostolnej pri Dunaji. [online]. [cit. 25. 9. 2016]. Dostupné na internete:
http://www2.rgzm.de/Transformation/Slovakia/KOSTOLNA/Kostolna_Kolnik_SK.htm

NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

PICHLEROVÁ, Magda – NEUMANN, Alfréd. R. 1979. Rímsky náhrobný kameň v Boldogu. (Interrex v canabae légie z Carnunta?). In Zborník Slovenského národného múzea. 1979, roč. 73, História 19, s. 51 – 61.

VALACHOVIČ, Pavol. 2013. Latinská epigrafika na Slovensku. Krakov/Trnava : Spolok Slovákov v Poľsku/Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2013. 82 s. ISBN 978-83-7490-671-5.

Zdroje obrázkov:

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Boldogu:
Boldog [online]. [cit. 25. 9. 2016]. Dostupné na internete:
http://www.apsida.sk/c/6/boldog

Pôvodný vstup do románskej časti kostola s použitím náhrobnej stély:
NOVOTNÝ, Bohuslav. 1995. Slovom a mečom: Slovensko v rímskej dobe. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1995. 152 s. ISBN 80-7090-330-9.

Stéla zabudovaná v kostole v Boldogu:
KOLNÍKOVÁ, Eva – KOLNÍK, Titus – ŠKOVIERA, Daniel – VALACHOVIČ, Pavol. 2011. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2011. 395 s. ISBN 978-80-8119-037-7.

Keramické nádoby (skyphos a kantharos), Súbor bronzových nádob, Sklenený pohár:
KOLNÍK, Titus. 1979. Skvosty antiky na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1979. 156 s.

Teraz najčítanejšie

Richard Miške

Zaujímam sa o históriu, genealógiu, numizmatiku a paradoxne aj o poéziu.