Najväčšia vojnová korisť USA

Dr. Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun, ako znie celé meno tohto svetoznámeho vedca, sa narodil 23. marca 1912 v šľachtickej nemeckej rodine. Jeho otec Magnus bol vo vláde Weimarskej republiky ministrom výživy a poľnohospodárstva. Údajne už ako štvorročný dokázal prečítať noviny. Najprv ho zaujala hudba, výborne hral na klavír a dokonca zložil tri klavírne skladby. V škole vynikol najmä vo fyzike a v matematike, hoci ju vraj nenávidel. Učitelia mali strach pred jeho otázkami, na ktoré nedokázali odpovedať.

Chlapča robilo otcovi vrásky na čele

Otec síce mal z talentovaného syna radosť, ale neraz sa zdesil z toho, čo vyparatil. Ako 12-ročný pripevnil na detské autíčko silvestrovské rakety a preháňal sa berlínskymi ulicami. Podarilo sa mu preraziť cez zeleninársky stánok a takmer zrazil k zemi staršiu pani. Nečudo, že sa s ním „pohrala“ polícia, z ktorej si ho odviedol vplyvný otec. Po dvojdennom domácom väzení sa už opäť vybral na svojom raketovom autíčku do ulíc.

Prostredný z troch barónových synov už od detstva hľadel do výšav a inšpirovaný verneovkami sníval o ceste do vesmíru. Táto jeho vášeň sa znásobila, keď mu mama pri odchode do internátnej školy pribalila do kufra ďalekohľad. A keď sa mu dostala do rúk štúdia Hermanna Obertha Die Raketen zu den Planetenräumen, o jeho životnej dráhe bolo rozhodnuté. Zo štúdie sa dozvedel, že ak chce naplniť svoje sny, musí byť výborný v tak nenávidenej matematike. Preto sa do nej zahryzol tak, že mohol doučovať spolužiakov, ba stalo sa, že poradil aj učiteľom. Vtedy si do svojho denníka zapísal: „Keď ľudstvo rozvinie schopnosti letu na obežnú dráhu, rýchlo pre tento technický pokrok nájde uplatnenie.“  Bolo úplne jasné, že nebude tým, čím ho chcel mať otec – teda poľnohospodárom na rodovom majetku.

Pokusy s malými raketami zaujali armádu

Skôr ako prišiel študovať na Technický inštitút v Berlíne, osobne sa zoznámil s Hermannom Oberthom, po jeho boku konštruoval malé rakety a robil s nimi pokusy. Na to však boli treba peniaze. Sponzori sa nehrnuli a tak von Braun neváhal dokonca prosiť o príspevok pred obchodným domom. Mali ho za blázna, keď tvrdil, že potrebuje len 7 000 mariek, aby sa o dva roky dostal v rakete na Mesiac, ale prispeli. „Vtedy som netušil, ako ľahko sa utratí miliarda dolárov a ako málo sa stihne urobiť za jeden rok,“ spomínal neskôr na tie mladícke roky.

Počas štúdií si vymenil niekoľko listov s Albertom Einsteinom, ktorý ho zahrnul hárkami preplnenými vzorcami. V apríli 1932 na raketovú strelnicu, na ktorej sa stretávali rovnakí nadšenci ako Wernher von Braun, prišiel generál a dvaja kapitáni. Aktivita študentov sa im pozdávala a ponúkli im spoluprácu. „Nebol dôvod ponuku odmietnuť,“ spomínal von Braun. „Boli sme v ťažkej finančnej situácii a armáda predstavovala výdatný zdroj peňazí, ktoré boli úplne nevyhnuté pre ďalší vývoj a naše vízie. Nacisti vtedy neboli ešte pri moci a akákoľvek vojna sa zdala byť absurdná.“

Dostali tisíc mariek, no prvý pokus dopadol katastrofálne, keď raketa padla z asi 60-metrovej výšky, vybuchla a zhorela. Von Braun opäť prejavil svoju vytrvalosť. Dal dohromady všetky údaje o havarovanej rakete a spolu s návrhmi na odstránenie chýb s nimi zašiel priamo za plukovníkom Karlom Beckerom, armádnym odborníkom na balistiku a strelivo. Tok peňazí z armády sa pre tím, na ktorého čelo sa postavil von Braun, nezastavil. Na rozdiel od iných krajín, kde pre raketový výskum nevládlo nadšenie, v Nemecku tomu bolo naopak. Dôvod môžeme hľadať v napĺňaní Versaillskej zmluvy. V nej bolo vymenované, čo Nemecko nesmie vyrábať. Rakety v tomto zozname neboli, však v čase podpisu zmluvy ich ani nikto nevyrábal.

Riaditeľ vývojového tímu v Peenemünde

V roku 1933 sa dostal v Nemecku k moci Hitler a o rok neskôr v nezvyčajne mladom veku, ako 22-ročný, obhájil von Braun doktorandskú prácu, ktorá skončila v tajných sejfoch armády. V strachu pred perzekúciami odišla z Berlína jeho rodina na rodové panstvo v Sliezku a musel sa rozlúčiť aj s mnohými priateľmi, ktorí zvolili život v emigrácii.

Pred Vianocami poslal von Braun svoju raketu do takmer trojkilometrovej výšky. Vtedy sa ozvala Luftwaffe, ktorá mu ponúkla na vývoj lietadla poháňaného raketovým motorom 5 miliónov mariek, pozemné vojsko ešte milión pridalo. To umožnilo von Braunovi a jeho tímu vybudovať novú základňu v Peenemünde na brehu Baltského mora. Miesto mu vraj poradila jeho matka a po prvej prehliadke ním bol nadšený. Dali sa z neho odpaľovať rakety s doletom až 400 km.

Ešte len 25-ročného von Brauna vymenovali za riaditeľa výskumného komplexu, v ktorom mohol pracovať na vývoji rakiet známych ako V-2. On síce sníval o letoch do vesmíru, ale armáda chcela zbrane a nezostávalo mu iné, len sa podriadiť. V tom čase vstúpil do nacistickej strany NSDAP a v roku 1940, ak si chcel udržať svoje postavenie, nemohol odmietnuť Himmlerovu ponuku stať sa dôstojníkom SS.

Na začiatku vojny hitlerovské jednotky postupovali rýchlo s použitím konvenčných zbraní, čo priškrtilo finančný tok do Peenemünde. Von Braun sa však opäť vynašiel – nadviazal spoluprácu s odborníkmi z nemeckých univerzít.

„Zázračná zbraň“ V-2

Prvé dva pokusy s raketou V-2 na jar 1942 dopadli katastrofálne. Prvá explodovala asi v 500-metrovej výške, druhá priamo na odpaľovacej rampe. Šéf výskumu napriek tomu zostal pokojný. „Nuž páni, naspäť za rysovacie dosky,“ povedal. Až tretí pokus 3. októbra 1942 bol úspešný, keď raketa bez problémov vyletela do výšky 80 km.

Prišiel Stalingrad a po ňom ďalšie bitky, v ktorých dostávala nemecká armáda na frak. Karta sa obrátila. Vtedy si nemecké vojenské velenie spomenulo na rakety a sám Hitler začal veriť, že „zázračné zbrane“ zmenia situáciu na frontoch. Požadoval, aby každý mesiac mal k dispozícii tisíc striel V-2. Von Braun vedel, že je to nesplniteľná úloha, hoci bolo v plnom nasadení okolo 30 000 ľudí. Prvú V-2 odpálili 7. septembra 1944. Dopadla na predmestie Paríža. Ďalších viac ako tisíc smerovalo najmä Londýn. Nie všetky rakety však zasiahli cieľ. Chýbala im presnosť a časté boli konštrukčné chyby a sabotáže, keďže do výroby boli nasadení zajatci z koncentračných táborov, ktorých si vraj sám von Braun vyberal. Pred svojím svedomím sa snažil výrobu týchto „zázračných zbraní“ ospravedlniť bombardovaním nemeckých miest anglo-americkým letectvom. Niektoré zdroje mienia, že pri výrobe rakiet zahynulo viac ľudí ako pri samotnom ostreľovaní.

Najväčšia vojnová korisť USA

V zime 1945 sa Červená armáda blížila k Peenemünde. Von Braun pripravil plán, podľa ktorého okolo 5 000 ľudí, všetku dokumentáciu, prístroje aj časti rakiet dopravia vlakmi a autami do pohoria Harz. Vtedy takmer prišiel o život. Jeho auto havarovalo, šofér zahynul, no on vyviazol so zlomenou rukou a jazvou na tvári. Asi mesiac ukladali komponenty a dokumentáciu v banských štôlňach a jaskyniach, kým neprišiel ďalší rozkaz, aby sa asi 500-členný tím presunul do kasární SS v Oberammargau na juhu Bavorska. Von Braun vytušil, že ide do tuhého, že nacistické velenie ich zlikviduje, aby sa nedostali do rúk Američanom. Podarilo sa mu však svoju skupinu zachrániť a prejsť s ňou na americkú stranu.

Začala sa nová etapa v živote Wernhera von Brauna. Po jednaní s Američanmi sa mu podarilo dostať do USA 118 najkvalitnejších odborníkov z Peenemünde a s nimi aj poskrývanú dokumentáciu a komponenty. Bola to asi najväčšia vojnová korisť USA, ktorú priviezli na texaskú základňu Fort Bliss. V nej prvý rok držali vedcov ako zajatcov. Ich jedinou úlohou bolo kompletizovanie striel V-2. Až v roku 1947 mohol von Braun vystúpiť v Rotary klube v El Pase a predstaviť svoje vízie o mierovom využití V-2 pri budovaní vesmírnych satelitov, ba i pri lete na Mesiac.

Asi tretina zo 70 pokusne odpálených V-2 sa skončila nezdarom. Jedna z rakiet uletela do Mexika, kde ju miestni podnikavci rozobrali a predávali ako nevšedný suvenír. Keď sa k nim dostal tím z Fort Bliss, zhabal trikrát viac „suvenírov“ ako vážila sama raketa.

Fľaša šampanského za úprimnosť

V roku 1949 sa situácia vyhrotila. Studená vojna v Európe i horúca na Kórejskom polostrove kládla na raketových výskumníkov zvýšené nároky. Z Texasu sa presťahovali do Huntsvillu v Alabame. V roku 1953 odpálili z floridského mysu Canaveral prvú z rakiet Redstone. Rozpadla sa v neveľkej výške. Chybu priznal jeden z technikov. Pri montovaní jedného spoja nechtiac zavadil o iný prístroj. Na počudovanie všetkých ho von Braun nevyhodil, ale jeho úprimnosť odmenil fľašou šampanského.

Američania boli skalopevne presvedčení, že v raketovej technike majú pred Sovietmi veľký náskok. Von Braun sa ich snažil vyviesť z tohto omylu a o pár rokov neskôr sa ukázalo, že mal pravdu. Jeho vývojový tím slávil veľký úspech v roku 1956, keď raketa Jupiter – C sa dostala do rekordnej výšky 965 km a rovnako rekordný bol aj dolet 5 311 km. Vtedy vraj von Braun jasal a v pozorovacom bunkri si zatancoval „indiánsky“ tanec, no jeho nadšenie schladil rozkaz, že pri budúcich pokusoch môže raketa doletieť maximálne do 320 km.

Úspechy Sovietov dali zelenú von Braunovmu tímu

4. októbra 1957 vyslali Sovieti prvú umelú družicu Zeme. Sputnik 1 Američanov šokoval. Von Braun sa vtedy nechal počuť, že keby armáda vrátane čerstvého ministra obrany jeho tímu nezväzovali ruky, mohli byť prvými Američania. Zároveň prehlásil, že je schopný do dvoch mesiacov vyslať do vesmíru americký satelit. Prednosť však dostal nosič Vanguard, ktorý mal 6. decembra 1957 vyniesť do vesmíru prvý americký satelit. Diváci mohli sledovať štart v priamom prenose a videli dokonalé fiasko – z rakety sa stal jeden veľký ohňostroj. Nad Zemou už predtým (3. novembra) zakrúžil Sputnik 2 s Lajkou na palube. Až vtedy dostal tím von Brauna zelenú. 31. január 1958 sa stal ďalším medzníkom v jeho živote. Ním skonštruovaný Jupiter vyniesol na obežnú dráhu prvý americký satelit, ktorý vtedajší prezident Eisenhower nazval Explorer 1.

29. júla 1958 vznikol Národný úrad pre aeronautiku a vesmírny priestor NASA. V roku 1960 prešiel do jeho služieb aj von Braun ako šéf Marshallovho centra vesmírnych letov (MSFC) a začal si konečne napĺňať svoj detský sen. Rozbehol výskum novej nosnej rakety Saturn. Už 19. decembra urobili prvý pokus. A úspešný. Rovnako dopadli aj lety s opičími pasažiermi. Vo februári 1961 bolo MSFC pripravené vyslať do kozmu prvého astronauta. Opäť sa však Sovieti ukázali ako rýchlejší a 12. apríla obletel zemeguľu na palube kozmickej lode Jurij Gagarin. Američan Allan Sheppard sa oneskoril o 23 dní.

Prvé kroky človeka po Mesiaci sledoval so slzami v očiach

Vieru v americký kozmický program vyjadril prezident Kennedy vyhlásením, že do konca desaťročia vstúpi noha Američana na povrch Mesiaca. Vďaka von Braunovým schopnostiam a vytrvalosti mohli tentoraz Američania oslavovať. V júni 1968 splnil sen miliónov Neil Armstrong. Von Braun sledoval jeho prvé kroky v mesačnom prachu so slzami šťastia v očiach.

Neprestal však snívať. Rád by sa bol aj on podíval na Zem z diaľav vesmíru. Na to už však nemal ani vek, ani zdravie. Významný konštruktér rakiet Wernher von Braun zomrel pred 40 rokmi, 16. júna 1977.

Foto: Wikipédia