Denník N

Naozaj môže za nekvalitné školstvo len samotný systém?

V poslednej Večeri s Havranom sa opäť raz riešilo školstvo. Iste, hovorilo sa o reorganizácii ministerstiev, spoločenskom konsenze na tému „čo učiť“ a o akomsi európskom štandarde, ktorý by mal fungovať vo všetkých štátoch jednotne. Áno, je pravdou, že ryba smrdí od hlavy, ale to nie je výhovorka, aby sa neunúvala „utrieť si chvost“.

Bezpochyby je naše školstvo špecifické predovšetkým typom študentov a učiteľov. Najmä tí prví radi nadávajú na kvalitu našich vysokých škôl, pričom sa tvária, že to ich oprávňuje správať sa voči štúdiu tak, ako sa správajú, neuvedomujúc si (alebo im to je jedno), že sami obrovskou mierou prispievajú ku kvalite školstva. Tlak môže prísť práve z ich strany, ale deje sa presný opak, pretože aj učitelia, ktorí sa reálne snažia spraviť niečo s týmto stavom, sú konfrontovaní s absolútnou pasivitou zo strany študentov, po ktorej rezignujú.

Podvádzanie – kauzy vládnych garnitúr

Na začiatku musím priznať, že niektoré predmety a podmienky predmetov sú absolútne zbytočné a nevyužiteľné v akejkoľvek sfére života. Nie som si však celkom istý schopnosťou študentov ich odhaliť a pristúpiť k nim nejakým tým ťahákom. Keď sa to stane v jednom z desiatich predmetov, dobre, zrejme to bola naozaj chyba na strane akreditácie, ale pokiaľ sa to deje takmer pri každom jednom predmete, treba sa zamyslieť, či sa oplatí na danej škole študovať a či to z jeho strany má nejaký zmysel okrem kusu papiera, s ktorým by som sa hanbil odfotiť a zavesiť na jednu z sociálnych sietí.

Neviem, či to je výchovou, ale jednoducho nedokážem pochopiť ako sa niekto ešte oblafnutím učiteľa dokáže aj chváliť. Nielenže dáva najavo, že nie je schopný sa niečo naučiť, ale zároveň sa chváli porušením pravidiel a o päť sekúnd nato vyčíta vláde, že kradne, kde sa dá. Iste, môže nasledovať argument, že študent použitím ťaháku nikoho neokráda. Faktom však je, že v podstate môže ochudobniť niekoho poctivého napríklad o prospechové štipendium. No a v neposlednom rade mohli byť štátne peniaze využité na jeho štúdium zužitkované na niečo úplne iné.

Štyri roky som za čudáka tým, že nepoužívam ťaháky, že nepodvádzam a podobne. Trpím za to prakticky horšími známkami oproti mnohým študentom v ročníku (u väčšiny získane podvodom) a k tomu som im ešte na posmech. Myslím si, že to dokážem zvládať a učím sa poctivo naozaj len pre seba a často sa nepozerám na ostatných, no pochopím aj tých, ktorí to po roku či viac vzdajú a uchyľujú sa k „väčšinovému riešeniu“, ktorému sa zubami-nechtami vzpieram aj keď má táto nespravodlivosť mnohokrát rozhádže. Viem, že nie som sám a dosť ma hnevá, že práve tí so skutočným záujmom musia vzdorovať takýmto tlakom.

Vtipné typy sú študenti, ktorí síce používajú ťaháky, ale tvrdia, že ak by sa snažili, tak by na nich učitelia spomínali ešte po smrti. Na jazyk sa potom derie otázka, prečo to nerobia a ak to teda nepotrebujú, prečo vôbec idú na univerzitu, keď by sa so svojou mozgovou kapacitou a výnimočným talentom bezpochyby uchytili aj bez nej. Predĺžiť si ničnerobenie o päť rokov asi nie je tá správna rola univerzity v spoločnosti.

Smutné je, že ťaháky sú mnohokrát akceptované aj rodičmi, ktorých, ako poznamenali vo Večeri s Havranom, v skutočnosti kvalita vzdelávania vôbec nezaujíma (česť výnimkám) a rôznym podvádzaniam sa len smejú popod fúzik a už sa to pomaly nielen toleruje, ale aj vyžaduje.

V čom sa teda ťaháky a skutočné rôznorodé typy podvádzania líšia od káuz vládnych garnitúr? Podľa mňa ničím, vláda na tom zarába len väčšou mierou, lebo má väčšie možnosti. Je načase si určiť pravidlá, ktoré konečne nebudú na papieri len na to, aby sme sa im vysmievali (Napríklad etický kódex študenta, ktorý jasne tvrdí, že len čo študenta vyučujúci prichytí pri podvádzaní, musí letieť. Možno to mnohých prekvapí, ale neudáva sa tam nutnosť sa len pousmiať alebo zavrieť oči.).

Faktor rodičia

Rodičia ešte stále žijú v predstave, že ich synáčikovia a dcérenky budú zarábať s vysokoškolským titulom viac a navyše ho majú aj susedia od Hanky, tak sa nesmieme nechať zahanbiť. Toto celoplošné presvedčenie však spôsobuje presný opak. Mnohí študenti by ani nešli na univerzitu nebyť ich rodičov, ktorí sa ich za každú cenu snažia dotlačiť k niečomu, čo vlastne ani nechcú a v konečnom dôsledku by boli v zamestnaní hneď po strednej aj šťastnejší. Navyše sa v svojom obore aj tak neuplatnia a niektorí potom odmietajú aj údajne „podradné“ práce, pretože veď majú titul.

Je to azda utopistická predstava, že na univerzitu by sa nemalo hlásiť kvôli vidine vyššieho platu, ale naozaj kvôli akejsi túžbe niečo vedieť.

Absolútna apatia

Zo štúdia na vysokej škole sa stala povinnosť, otrava, odsedenie si seminárov a odrobenie si svojich povinností. Akákoľvek snaha o niečo navyše je považovaná za bulgakovskú absurditu, ktorá robí všetkým zúčastneným len napriek. Hodnotenia učiteľov študentmi sú fraška, ktorá sa založí na spodok šuplíka a zapadne prachom, a tak sa k nej aj pristupuje. Päť rokov študenti strávia cez deň na posteliach v spoločnosti sociálnych sietí a seriálov a večer sa vydávajú „žiť“ do prehlučnených preľudnených ovracaných priestorov so zvetraným pivom a s pachom moču, lebo sa im do hlavy už od detstva vtĺka, že to je tá práva, najrýdzejšia forma zábavy. Na oddychu nie je nič zlé, ak by ten oddych bola prestávka medzi tým, na čo by tam mali prísť a nie naopak.

Treba však poznamenať, že sú aj typy študentov, ktoré oproti svojim snaživým spolužiakom nemusia vynaložiť takmer žiadne úsilie a aj tak dopadnú lepšie ako niekto, kto nad tým strávi kvantum hodín. Toto považujem za úplne v poriadku.

Študentov vôbec nemáme nešikovných, práve naopak. Problém však je, že sa zmierili so všeobecným tvrdením, že školstvo na Slovensku je nanič, takže nemá zmysel sa o niečo pokúšať . Prioritou pre študentov by v súčasnosti malo byť odísť z univerzity s tým, že nielen oni dostali papier, ale aj univerzita niečo získala od nich (okrem financií za študenta). Keď sa však budeme naďalej chechtať a živiť súčasný stav, ktorý nám asi všetkým napokon vyhovuje, tak sa môžeme obzerať po fínskych, francúzskych systémoch školstva koľko len chceme a diskutovať o tom hoc aj na večeri pod lampou.

Učitelia sú zase často tlačení a nútení pustiť takmer všetkých študentov do ďalšieho ročníka a mnohí študenti si to aj uvedomujú a pokiaľ nemajú niečo vštiepené z domu, tak to jednoducho zneužívajú.

Systém a študenti sa totiž navzájom utláčajú v stave, ktorý sa nezmení, pokiaľ to nebudú chcieť obe strany. Zatiaľ však dostatočnú snahu nevidím ani na jednej a občasné výkriky sú utlmené apatiou väčšiny.

Teraz najčítanejšie