Naozaj z nás budú iba slniečkári alebo fašisti?

Keďže máme stále viac ako tri roky do volieb, nejdem hovoriť o portfóliu osobných slobôd z nášho programu (odluka cirkvi od štátu, dekriminalizácia marihuany, registrované partnerstvá, eutanázia). Povenujem sa však téme, ktorá je s osobnými slobodami bytostne spätá.

Pred niekoľkými mesiacmi sa rozhorel mimoriadne vážny spor o tom, aká má byť reakcia Slovenska a Európskej únie na utečeneckú krízu. V tejto debate súperia  dve obavy:

Obava z toho, že hrotenie negatívnych nálad voči utečencom bude viesť k dehumanizácii celých etnických skupín, odkiaľ je už blízko k fašistickým a nacistickým ideológiám.

V tej druhej obave bol strach o bezpečnosť, strach z toho, že integračné kapacity Európy, čo nie je len otázka zdrojov, ale aj trpezlivosti a tolerancie, sú obmedzené a vyčerpajú sa o to rýchlejšie, o čo masívnejší bude príchod utečencov.  Tieto prevládli predovšetkým vo Východnej Európe.

Ktorá z týchto obáv je fikciou a ktorá stojí na racionálnom základe?

Podľa môjho názoru obe. Obe obavy sú racionálne.

Dehumanizácia je historicky overený postup na masové vyvražďovanie. Dehumanizácia, teda akési komplexné vylúčenie určitej skupiny ľudí zo spoločnosti, odstraňuje prirodzené zábrany a kliesni cestu k násiliu.

Tí, ktorí sa zamerali v utečeneckej kríze na tento aspekt, zdvihli varovný prst a práve my v strane Sloboda a Solidarita ho musíme vidieť. Dôstojnosť človeka a jeho sloboda sa stali osou modernej západnej spoločnosti po dlhom a bolestivom procese.

Dehumanizácia na základe odlišného náboženstva, odlišnej kultúry, alebo inej inakosti ide proti tomuto západnému konceptu ľudských práv a je ako ten džin, ktorý bol v Európe vypustený z fľaše po boľševickej revolúcii v Rusku a pred II. svetovou vojnou. Majme veľké pochopenie pre tieto obavy.

Lenže: ak sa obraciame na zdravý rozum, musíme vidieť aj celkom prostú vec, že ak do akéhokoľvek systému zanesieme nadmerné množstvo cudzorodých prvkov, tak tento systém skolabuje alebo sa v tom lepšom prípade zmení.

Utečenci z Ázie a Afriky z pohľadu našich západných noriem predstavujú takéto cudzorodé prvky.  Nik dnes nepochybuje, že tvár Európy by bola odlišná, ak by do nej prišli naraz desiatky miliónov ľudí inej kultúry a s inými pracovnými návykmi a životným štýlom.

Nebude to znieť ako sci-fi, keď poviem, že z hľadiska ohrozenia na živote, či už vojnami, sektárskym násilím, chudobou či živelnými pohromami sa v blízkosti hraníc Európskej únie nachádzajú desiatky miliónov ľudí, ktorí by chceli požiadať o azyl. Pritom s liberálnou demokraciou a západnými hodnotmi majú slabú alebo žiadnu empirickú skúsenosť.

Utečenecká kríza ukázala, že do Európskej únie môžu vhupnúť milióny utečencov. Logistika prevádzačov je na dostatočnej úrovni. Preto obavy o bezpečnosť, obavy z rozvratu systému nestoja na nejakej virtuálnej predikcii príchodu utečencov, ale majú racionálny základ.

A teraz k hlavnému paradoxu.

Obavy z dehumanizácie sú obavami o rozvrat nášho sveta, ktorý si zapríčiníme my sami tým, že opustíme humanistické tradície Európy. Obavy z utečencov sú obavami, kde je náš svet rozvracaný zvonka – inváziou cudzincov z iných civilizačných okruhov.

Poviem, z čoho mám obavu ja. Mám obavu z toho, že sa bude vyostrovať konflikt medzi humanizmom a bezpečnosťou. Obdobne ako sa právo na súkromie dostalo do rozporu s odkrývaním teroristických sietí, dostane sa do ostrého konfliktu náš morálny imperatív pomáhať strádajúcim so strachom z deštrukcie. Akurát to bude konflikt v oveľa hrozivejšej podobe.

Mám obavu, že o chvíľu bude vyzametané a budú existovať len „slniečkári“ a „fašisti“ a medzi nimi vysoký múr. Obávam sa, dámy a páni, že to nakoniec bude múr nárekov.

Vychádza mi z toho, že riešenie utečeneckej krízy nesmie viesť k dehumanizácii utečencov a k popretiu európskej humanistickej tradície. Ale zároveň musí byť účinné pri ochrane hraníc a oslabení pocitov úzkosti, ktoré nechránená hranica u ľudí v Európe vyvoláva.

Preto s istým prejavom úľavy prijímame správy z Nemecka, kde sa debatuje o zriadení utečeneckých táborov v bezpečných štátoch severnej Afriky. Je to myšlienka, ktorú v SaS razíme od samého začiatku utečeneckej krízy. Preto pri všetkej nedokonalosti a rizikách vítame pomoc Európskej únie Turecku a ďalším štátom, ktoré prichýlili utečencov zo Sýrie. Samozrejme, najviac by sme privítali ukončenie občianskej vojny v Sýrii, porážku Islamského štátu a svetový mier. Lenže zdravý rozum nás zráža z oblakov.

Tak sa, dámy a páni, držme aspoň slobody a solidarity.

Ďakujem za pozornosť.