Naprieč juhozápadnou Ugandou – perlou Afriky
Boli sme pozvaní na svadbu, rozmýšľali sme asi jednu minútu a potom sme si povedali „že šak prečo nie“. Teda svadby mali byť dve – jedna tradičná, druhá oficiálna, kresťanská. Kúpili sme si letenku, párkrát sme sa zaočkovali, zohnali sme nejaké tie darčeky a odrazu tu bol september a čas nášho odletu. Pre mňa a moju priateľku Lucku to bola prvá cesta do destinácie akou je práve Uganda.
Tipujem že väčšina turistov do Ugandy priletí. To znamená pristáť na medzinárodnom letisku v Entebbe, v meste ktoré je na poloostrove na Viktóriinom jazere. Vystúpili sme z lietadla ako jedni z prvých, postavili sme sa do rady na víza. Vybavení sme boli ako jedni z posledných. Ako je to možné? Domáci ignorujú rady a my sa nevieme presadiť. Ešte len na letisku a už sme mali sklz. Čakala nás totiž asi 7 hodinová cesta cez polovicu štátu až do okresu na západe, ktorý hraničí s Rwandou. Pred letiskom nás už čakal vodič, ktorého nám najali naši známi. Vďaka nášmu meškaniu sme sa ale dostali do dopravnej špičky. Náš šofér bol ale obratný a cez zapchatú hlavnú ulicu išiel miestami asi stovkou. Často to vyzeralo na ceste asi tak, že na kraji cesty je motorkár, ktorého predchádzal druhý motorkár, ktorého predchádzalo auto, ktoré sme predchádzali my. A to isté sa opakovalo na druhej strane cesty. Cesta mala jeden pruh z každej strany a v strede bola dvojitá plná čiara.
Na stránkach MZV sme čítali, že sa neodporúča cestovať v tme. My sme ale nemali inú šancu, len prísť do mestečka Rukungiri na západe krajiny v ten istý deň ako sme prileteli. Na druhý deň mala byť totiž svadba a tú sme zmeškať nemohli. Keď sa zotmelo, pochopil som, prečo nás pred nočnou jazdou vystríhali. Cesta je medzi väčšími mestami na väčšine úsekov asfaltová. Tá menšina úsekov robila problémy, navyše keď začalo silno pršať a oproti nám sa na hlinenej ceste rútili kamióny. Nakoniec sme asi o polnoci prišli do našej destinácie. Tridsať hodín ubehlo odkedy som zamkol dvere na byte v Bratislave. Ubytovaní sme boli v hoteli, ktorý sa nazýval Rukungiri Inn. Bol to jeden z tých lepších v meste. Pod názvom hotela sa všade písalo motto „Serenity at its best“. Takto vyzerala izba:
Aby som hotelu nekrivdil, zažili sme tam asi najúžasnejšiu obsluhu ktorej sa nevyrovnala ani neskôr zažitá obsluha v luxusnom safari rezorte. Tiež tam bol pomerne fajn výhľad na okolie. Všade bolo vidno domčeky, kostoly a banánové plantáže. Zobudili sme sa, naraňajkovali sme sa ozaj výbornej omelety od zdravých sliepok a čakali sme na vodiča, ktorý nás mal mať voziť celý čas. Meškal asi hodinu, no aj tak sme prišli včas na miesto kde sa konala svadba. Bolo to u našich známych doma. Keď som sa spýtal, koľko hostí očakávajú, tak mi povedali že zhruba tisíc. Všetci sa pomestili na dvor, usadení boli na plastových stoličkách. Foťák som pri sebe nemal, myslel som si že to nebude vhodné. Bola to škoda, nebol by som jediný. Mám aspoň zopár rozmazaných a zahmlených fotiek z telefónu, ako napríklad túto:
Svadba trvala až do rána, bola veselá, hlasná, plná farieb a nekonečného tancu. Nepodával sa tam žiaden alkohol, no ľudia sa tam vedia baviť bez alkoholu a chytiť rytmus nie je pre nich problém. Uganďania radi rozprávajú a užívali si, keď mali príhovory. A teda mali ich rovno asi 4 hodiny v kuse. Jeden mi ostal v hlave ešte dlho. Bol od biskupa, váženého a rešpektovaného človeka. Popri tom ako prial všetko najlepšie neveste a ženíchovi nezabudol spomenúť že je nesprávne aby boli spolu muž s mužom, alebo žena so ženou. Lebo podľa jeho slov to je skazené, tí ľudia sú chorí, horší ako šváby a mali by sa smažiť v pekle. Zožal potlesk… Kiežby to radšej hovoril jedným z ich 54 jazykov, ktorým nerozumiem. Majú tam asi vylepšené motto kresťanstva – „Miluj blížneho svojho, len ak nie je buzerant, moslim, žid, alebo neveriaci“. Navyše, homosexualita je v tomto štáte trestná.
V okrese Rukungiri sme si ešte pozreli okolie mesta, ochutnali čerstvo odtrhnuté banány, marakuju alebo avokádo. Môjmu bruchu tá marakuja asi nezapasovala. Bola tak skvelá, že som ich zjedol aspoň sedem. Po tomto občerstvení som začal „chudnúť“. Aby som odbočil k príjemnejším a krajším témam, nedalo nám neodfotiť sa s dvojmesačnou dcérou nevesty. Decká tam majú všetky do jedného veľmi pekné.
Asi 30 kilometrov od nás v hustých lesoch je krásny asi 30 metrový vodopád, ktorý má krvavú minulosť. Ak žena porodila dieťa a nebola v manželskom zväzku, zhodili ju zo skaly nad vodopádom. To sa vraj dialo ešte pred 70 rokmi. Som rád, že aj tam doba už trochu pokročila.
Ak by sa náhodou niekomu moje fotky páčili, tak tu ich nájde viac:
alebo
