Narodila som sa v roku 1372

Fatima sa narodila v treťom najväčšom meste Afganistanu, Herate. Mesto sa nachádza blízko hraníc s Iránom a v preklade jeho názov znamená „mesto Árijcov“. Potom ako sa k moci formálne dostal Taliban, bola Fatima s rodinou z politických dôvodov nútená utiecť z krajiny v roku 1999. „Rôznymi spôsobmi sme sa ku koncu roku 2000 dostali do Českej republiky k nemeckým hraniciam. Prevádzači nám povedali, že musíme doplatiť, ak chceme pokračovať do Nemecka. Keďže sme už nemali peniaze, museli sme ostať v Česku. Nebolo to teda tak, že by sme doma v Herate otvorili atlas a vybrali sme si krajinu. Bolo nám jedno kam, hlavne aby sme sa dostali preč z Afganistanu.“ Nasledoval proces zaradenia sa do spoločnosti, aj keď ako Fatima hovorí, slovo integrácia nemá rada: „Nebolo to tak, že by som si časom hovorila tak a teraz som si osvojila toto a teraz toto. Tento proces bol samozrejme veľmi dlhý a komplikovaný a najdôležitejšie bolo osvojiť si jazyk, čo by som prirovnala k vývinu dieťaťa. Najskôr sa teda človek oboznamuje s vecami, potom sa pýta prečo a nakoniec to začne chápať.“

Po príchode do Česka strávila Fatima s rodinou tri a pol roka v rôznych utečeneckých táboroch, kým dostali trvalý pobyt. V táboroch vtedy prirodzene neboli sami: „Keď sme prišli, boli sme v tábore spolu s ďalšími 18 rodinami z Afganistanu, čo je podstatne viac ako to bolo minulý rok. Je zaujímavé, že vtedy utečenci takmer nikomu nevadili a v táboroch ich bolo oveľa viac ako teraz.“ K príchodu do prvého tábora sa viaže aj pozoruhodná príhoda: „V perzskej kultúre nie je veľmi dôležitý dátum narodenia a napríklad moja babička dodnes nevie kedy sa presne narodila. Okrem toho sa v Afganistane používa perzský kalendár, podľa ktorého je momentálne rok 1395. Podľa neho som sa narodila v roku 1372, a keď sme to uviedli v tábore, nedokázali to správne prepočítať. Na základe odhadu úradníčky o mojom veku ma posunuli do šiestej triedy, aj keď som správne mala ísť do tretej.“ (smiech) Na základnej škole zažila Fatima aj zážitok, ktorý ju ovplyvnil nielen negatívne, ale aj pozitívne: „Niektoré deti mi stále hovorili, že som Rómka. Keďže v Afganistane nič také neexistuje, nevedela som čo to znamená byť Rómkou. Teraz, keď už viem čo to znamená, tak by mi to nevadilo, ale vtedy som to vnímala ako niečo strašné. Konkrétne mi nadávali do špinavých cigánok a ja som to nevedela pochopiť. Som špinavá? Som hnusná? Som hlúpa? Prerastalo to až do šikany a niekoľkokrát si ma chceli fotiť a raz ma jeden chlapec chcel aj napadnúť s tým, že som Cigánka. Síce ma to všetko poznačilo, ale zároveň ma to aj posilnilo, keďže som chcela dokázať, že nie som to, čo o mne hovorili a na konci ôsmej triedy som skončila s vyznamenaním, len dva roky po našom príchode do Česka.“

Fatime v Česku chýbajú viaceré veci, ktorých je na prvom mieste samozrejme rodina: „Veľmi mi chýba rodinná súdržnosť. V Afganistane držia rodiny viac pohromade ako tu. Nedokážem pochopiť ako sa môžu ľudia hádať o dedičstvo. Keby som sa s mojou sestrou mala hádať o peniaze, tak by som jej ich radšej rovno dala.“ Rodina je pre Fatimu to najdôležitejšie: „Najviac mi v živote pomohli moji rodičia. Môj otec stratil všetko čo mal, len aby sme boli v bezpečí. V Afganistane bol učiteľom, tu začínal ako zametač ulíc, ale vždy hovorieval, že nie je dôležité čo robíš, hlavne, že robíš.“ Pre Fatimu sa stali členmi rodiny aj niektorí ľudia, ktorých stretla v Česku: „Do tábora za nami chodila s jednou organizáciou pani, ktorá sa stala našou priateľkou a zoznámila nás aj so svojou rodinou. Keď bola na dovolenke v Grécku, priniesla mi odtiaľ darček, čo bolo pre mňa niečo neuveriteľné, že na mňa myslela a dokonca mi priniesla aj darček. Bol to malý prívesok delfína, ktorý mám doteraz a veľmi si ho cením.“

 Fatima je jednou z prvých živých kníh Amnesty International Česká republika. Na otázku, prečo a ako sa pridala k Amnesty odpovedá s istotou: „Začalo to v roku 2013, keď som sa prvýkrát osobne stretla s ľuďmi z Amnesty. Začala som študovať magisterský stupeň európskych duchovných a kultúrnych dejín na Karlovej univerzite v Prahe. Bakalársky stupeň som strávila v Hradci Králové a povedala som si, že dosť bolo študentského života a začala som hľadať nejaké aktivity popri škole. Amnesty som poznala už predtým a bolo mi blízke jeho bojom za politických väzňov. Potom ako som im napísala, že by som chcela spolupracovať som  bola pozvaná na Summercamp, ktorý sa konal na Slovensku a bolo to stretnutie aktivistov a pracovníkov Amnesty zo Slovenska a Českej republiky. Na tomto stretnutí som sa zoznámila s projektom Živej knižnice. V roku 2013 ešte neboli nálady v spoločnosti také extrémne ako teraz. Spätne občas premýšľam, či by som bola ochotná robiť knižnice keby ma niekto oslovil teraz. Išla by som do tohto projektu aj teraz, ale mala by som obavy, čo sa mi pred tromi rokmi nestalo.“ Ako hovorí Fatima, knižnice často krát vedia premeniť nepríjemný zážitok na pozitívny: „Raz sme robili knižnicu na jednom gymnáziu a hovorila som študentom, že študujem v Prahe. Na to mi jeden študent povedal, že by tam mala byť namiesto mňa nejaká Češka. To ma zarazilo, pretože som im predtým niekoľkokrát zdôrazňovala, že som vyrastala v Česku a cítim sa ako Češka. Spýtala som sa teda kto by tam mal byť namiesto mňa, na čo mi nevedel odpovedať. Na konci knižnice majú študenti možnosti napísať knihám nejaký odkaz a tento chlapec mi napísal odkaz, v ktorom sa mi ospravedlnil, čo beriem ako výhru. Keď príde rad na otázky, tak sa ma deti väčšinou pýtajú či mám niekoho v Afganistane a či sme v kontakte. Na to odpovedám, že áno, pretože aj v Afganistane existuje internet.“ (smiech)

 Fatima má vo svojich plánoch jasno: „Chcela by som dokončiť moje súčasné štúdium a ďalej študovať Iranistiku na Karlovej univerzite. Okrem toho by som veľmi rada pokračovala ako redaktorka pre Deník Referendum, čo je práca, ktorá ma skutočne napĺňa.“

Autor: Martin Sýkora

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten pána Alnera, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky