Národný park kráľovnej Alžbety a cesta do Fort Portal
Nepotreboval som budík, zobudil som sa rýchlo a veľmi skoro. Bol som uprostred savany s výhľadom na napájadlo divej Africkej zveri. Navyše, malo začať vychádzať slnko. Vyšiel som s foťákom pred apartmán, takmer ešte v pyžame. Stretol som sa hneď s človekom, ktorý mal okolo krku tiež zavesený fotoaparát. Stále bolo v pozadí počuť divú sviňu. Alebo hrocha. Neviem.
Pozrel som sa pred dvere, zem bola rozrytá a všade bolo nakadené. Potom som sa pozrel na oblohu, no väčšina z nej bola zamračená. Slnko predsa len vykúkalo, ale len na sekundy.
Raňajkovali sme spolu s množstvom vtákov, ktoré boli asi všade. Jeden sedel na stoličke na dosah mojej ruky. Pozoroval každý náš pohyb. Keď sme skončili a postavili sa, začvirikal a v momente priletela letka ostatných vtákov žltých a začali zobať zvyšky raňajok. Takto dopadol vedľajší stôl:
Raňajky ani neskončili a už tu bol obed, ktorý bolo ťažké zjesť. Po obede na nás čakal program – plavba loďkou po prírodnom kanáli Kazinga. Veľká škoda bola, že už z rezortu bolo vidno, že v deň našej plavby bude pri kanáli oveľa menej zvierat ako bolo predošlý deň. Hotelový vodič nás teda odviezol až k prístavu. Tam sme nasadli na malú loďku a so sprievodcom so smiešnym a ťažko zrozumiteľným prízvukom sme sa vydali na plavbu. Najviac zvierat predstavovali bociany, hrochy a vodné byvoly. Vodných byvolov bolo ale pomenej. Väčšina z nich pri vode už len čakala na smrť. Ich stádo ich deň predtým vydedilo.
Z času na čas bolo vidno aj krokodíly. Niektoré boli kardinálne kusy. Klasicky ako ich poznáme zo ZOO, väčšina sa ani nepohla. Až na jedného, najväčšieho, ktorý keď nás uvidel, prudkým pohybom sa otočil a zamieril si to k našej loďke. Odhadujem ho tak na 4 metre. Ale v odhadoch som zlý, možno mal viac. Na rozdiel od tých v ZOO bol plný života, svalnatý a poriadne mohutný.
Vo vode bolo plno hrochov. No zážitok bol vidieť nejakého si zívnuť. Okrem hrochov bolo vidno ešte plno vtákov.
Za „zákrutou“ sa objavila malá rybárska loď. Kúsok za ňou bola celá rybárska osada. Vraj sú asi tri v národnom parku. Ľudia tam žijú v bezprostrednej blízkosti hrochov, levov alebo krokodílov. Lovia ryby len pre seba. Navyše sú podľa nášho sprievodcu financovaní z každého vstupného 30 percentami. Som sa zamyslel, že kde sa stala chyba. Keď si uvedomím, že aké obrovské sumy sa vyberú za vstupné denne (jedna osoba na jeden deň je za 40 dolárov), nerozumiem ako tie osady a ich loďky môžu vyzerať takto:
Pri opúšťaní národného parku sme ešte videli nejakú tú „vysokú“. Samozrejme bolo potrebné sa pri nej pristaviť a zdokumentovať ju.
Po národnom parku kráľovnej Alžbety sme sa vydali do mesta Fort Portal. Opustili sme savanu, krajina sa začala meniť a v priebehu pár kilometrov sme sa dostali na svahy hôr Rwenzori. Neoficiálne sa volajú „mesačné hory“ – Mountains of the Moon. Najvyšší vrch je vysoký až 5 kilometrov a hore je stály sneh. Boli celý čas v oblakoch, takmer sme ich nevideli. Ak si chce človek predstaviť ako vyzerá mesto v Ugande, je to asi takto:
Po pravej strane sú nejaké budovy. Niektoré ledva stoja, väčšinou sa topia v odpadkoch. Každá je inej farby. Na niektorých je nápis „restaurant“, na iných „shopping mall“, niekde sme dokonca videli „solar panels here“, alebo „photo atelier“. Niektoré boli nazvané aj „hotel“, alebo „free wi-fi“. Všetky vyzerali rovnako a určite nie ako čokoľvek čo mali napísané nad dverami. A tak vyzerala celá Uganda okolo hlavnej asfaltovej cesty. Mimochodom, jazdí všetko čo dokáže jazdiť. Technická a emisná kontrola sú fikcia.
Keď sme prišli do Fort Portal, všimli sme si že toto mesto nie je ako všetky ostatné ktoré sme videli dovtedy. Bolo čisté a zelené. Je totiž vraj pomerne nové a žije tam veľa zahraničných ľudí. Navigovali sme nášho vodiča do hotela, ktorý sme dostali odporučený. Volá sa Ruwenzori view. Výhľad na kopce odtiaľ ale nebol. Ineke je postaršia Holanďanka, ktorá prevádzkuje ten hotel už viac ako 20 rokov. Jej hotel mal krásnu záhradu, z ktorej vyžaroval kľud a pohoda. Keď sme sedeli na terase a užívali si večer, Ineke zakričala na nás a pár hostí, ktorí tam boli s nami, že je večera. Všetci sme teda išli dovnútra. Bol prestretý len jeden veľký stôl, kde si všetci sadli. Tí, ktorí dlho váhali kde si sadnúť dostali od Ineke rozkaz a tá ich usadila. So svojím pomocníkom začala nosiť jedlo. Bola to kombinácia európskej a africkej kuchyne. Večera mala asi päť chodov. A veľmi chutných. To že sme sedeli všetci pri jednom stole spravilo skvelú atmosféru. Prinútilo nás to rozprávať sa medzi sebou. Vedľa mňa sedel bývalý pilot British Airways, ktorý teraz riadi projekt školy v horách pri meste. Pri Lucke sedel nemecký študent, ktorý sa sám vybral na roadtrip po Ugande. Sám nevedel, kde skončí na druhý večer a cestoval len s jedným batohom malým. Premiestňoval sa stopovaním. Ešte tam bol škótsky novinár, ktorý nás každého spovedal ako pri nahrávanom rozhovore a nejakí generickí hostia, ktorí toho veľmi nepovedali. Večera trvala asi tri hodiny. Tak si predstavujem večere!
Tu sme sa prvýkrát prešli po uliciach mesta. Nemali sme obavy že sa nám niečo stane a navyše to tam vyzeralo pekne! Každý nás zdravil, každý sa na nás usmieval. Motorkári sa pristavovali a pýtali sa či sa chceme zviezť. Navštívili sme botanickú záhradu. Zaplatili sme, pobudli asi 10 minút a odišli, lebo vyzerala ako obyčajný les. Neboli tam ani kvety, len stromy.
Náš vodič pre nás prišiel opäť v iný čas ako sme sa dohodli, ale bolo nám to jedno. Z Fort Portal sme mali ísť po dobrej ceste asi 4 hodiny, tak sme mali čas. Náš cieľ bolo hlavné mesto – Kampala. Chceli sme čo najviac vyťažiť z pekného okolia mesta a nechali sme si poradiť, aby sme si pozreli jedno z mnohých kráterových jazier v okolí. Jazero sa volá Kyaninga. Leží asi 4 kilometre od hlavnej cesty, no kým sme k nemu prišli, trvalo to asi 40 minút. Terén bol ozaj namáhavý a náš šofér ktorý sa s nami nebavil mal nervy kadiaľ ho nútim ísť. Cítil som sa dobre keď si oškrel podvozok na kameni. Nenapadlo mi ani že ak sa pokazí auto, ostaneme s ním dlho trčať niekde v zadku mimo civilizácie. Keď sme prišli k jazeru, boli sme očarení krásou. Na najvyššej skale nad jazerom bol luxusný hotel a výhľad z neho bol viac než skvelý. Okolo jazera vedú cestičky, ktoré sú vhodné na pozorovanie primátov, najmä šimpanzov.
Z hotela bol aj pekný výhľad na mesto Fort Portal.
Ak by sa náhodou niekomu moje fotky páčili, tak tu ich nájde viac:
alebo
