Bolo nás jedenásť alebo keď už takmer nikto nezostane
Na začiatku tohto roka bolo v našej podpornej skupine 11 ľudí. Presne ako v tej slávnej Filipovej a Lasicovej piesni. A rovnako ako v pesničke, aj z tejto skupiny sa ľudia začali pomaly vytrácať. Osem je už preč. Osem, teda celých sto precent z „odídených“ zomrelo. Abslovovala som niekoľko skupín a ani jedna nemala v časoch, keď onkologická liečba zaznamenáva jeden úspech za druhým, takúto zdrvujúcu štatistiku.
Zostali sme traja a tento týždeň sme si spolu s našou psychoterapeutkou odhlasovali rozpustenie. Možno z poverčivosti, možno preto, že posledné stretnutia sme len mlčali a báli sa tým druhým pozerať do očí, aby sme v nich náhodou neuvideli záblesk smrti. Tá skupina jednoducho stratila zmysel. Zo spolku na podporu živých, živoriacich a preživších sa stalo akési morbídne pohrebné bratstvo.
Najhoršie na tom je, že až do skorého leta sme sa všetci držali. Potom sa to začalo valiť, ako keby nás niekto otrávil. Brutálne rýchle recidívy, metastázy, štvrté štádium, sekundárna rakovina, vážny úraz, jedna nepodarená a na druhý pokus dokonaná samovražda. Osem ľudí v priebehu štyroch mesiacov.
Osem ľudí, o ktorých som vedela viac, ako by som chcela a ako bolo nutné. Osem ľudí, čo k niekomu patrili a on patril k nim. Päť mužov a tri ženy. S výnimkou jedného všetci z mojej generácie, niektorí dokonca aj mladší. Všetkým, okrem toho staršieho 70- ročného pána, stáli pri hrobe svorne ich rodičia a ich deti.
Nie, nedojímam sa, snažím sa opísať to čo najjednoduchšie. Ani neplačem, hoci som si myslela, že mi budú padať slzy na klávesnicu. Tlačím sa do racionality, aby som v tom nevidela nejaké „prekliatie“. Nespolieham sa na štatistiky, lebo v tomto prípade totálne zlyhali. Nerozmýšľam nad tým prečo oni áno a ja nie. To som sa naučila už dávnejšie, hoci ešte nikdy to nebola taká klada. Len žijem. Rovnako ako tí dvaja ostatní, čo zostali.
