Denník N

Naša milá krajina

To, čo je teraz nebolo vždy.

Takmer každý z nás má rad staré fotky. Z detstva, zo školy, potom neskôr zo svadby, alebo zachytené prvé kroky detí,… Vypovedajú o našich životoch, zážitkoch, ale aj radostiach, či starostiach. Často pri nich sentimentálne spomíname na „staré dobré časy“.

Staré fotky si rád pozerám aj ja, aj keď, samozrejme, keďže som ročník 1996, tak staroba má u mňa iné parametre. Na fotkách si však nesnažím všímať iba zaoblené líca, prvé zuby, či dobové oblečenie z nadsluhujúcich 90-tych rokov. Všímam si vždy najmä okolie. Starší nábytok, skromnejšie pohostenie, lacné autá, staré prefukujúce okná, či chátrajúce budovy. Na svoje detské roky spomínam, vďaka rodine, rád, no prizma chabej materiálnej úrovne celého okolia sa prehliadnuť nedá.

Práve fotky sú dobrou ilustráciou života našej krajiny. Donedávna sme používali staré aparáty, kde sme odfotili pár fotiek a o dva týždne sme dúfali, že aspoň niečo z tých zopár vyvolaných fotiek bude použiteľné. Aj pohostenie na oslavách bolo také jednoduché, aj to oblečenie sme nosili asi už celý týždeň a všetko bolo také, akési staré. Každým rokom sa to však akoby menilo. Rodičom pomaličky ubúdali vlasy a aj vďaka zlepšujúcej sa technike to bolo čoraz viac vidieť. Dnes nie je problém razom odfotiť aj desiatky fotiek s perfektnými detailmi takmer bez ohľadu na denné svetlo.

Aj rodiny sa menili, „decká“ na základnej si už nevymieňajú zážitky z fabrickej chaty v Podbanskom, ani zo stanovačiek na Domaši, ale z dovoleniek na rivériach, v Amerike, alebo aspoň v tom Chorvátsku. Jeden deň sme doma, ďalší o 500km ďalej. Zrazu už nepozeráme do peňaženiek pri každom nákupe a nevyhľadávame najlacnejšie podniky mimo centra, kde rozlievajú najlacnejšiu Popradskú do skla.

Zrazu študujeme v zahraničí, oblečenie máme značkové a máme ho veľa, zašednuté bytovky hýria farbami, staré preliezky dostali nový šat a rozpadnuté budovy sa menia na nové obchody, či byty. Fotky sídlisk už nepôsobia tak odstrašujúco fádne, ba až strašidelne. Reštaurácie a kaviarne už nie sú len útočišťom pre horných desať, či pätnásťtisíc.

Vždy keď prídem domov, tak si všimnem niečo nové. Tamten má nové auto, tuto je nový obchod, hentam sa zase niečo stavia, tu zas opravuje,…

Keby nám pred 15 rokmi ukázali fotky dnešnej doby, tak by sme určite neverili, že to nebolo vytvorené niekde v sci-fi laboratóriu. Nechápali by sme tomu množstvu áut, ani tomu, čo majú ľudia na sebe oblečené, ani tomu, že cesty v mestách už nie sú taký tankodrom a už vôbec by sme neverili, že to malé prdítko so štyrmi palcami uhlopriečky vie niečo také zachytiť.

Asi nie som ani optimista, ani pesimista, život sa snažím brať reálne a stáť nohami na zemi. Teším sa však z toho, ako Slovensko vyzerá a teším sa na to, ako bude vyzerať o 10 rokov. Na skepsu nie je čas a ani dôvod. Naša krajina sa zmenila. Ten, kto tvrdí, že k horšiemu by sa mal pozrieť na staré fotky, vedia totiž povedať viac, než všetky čísla.

Teraz najčítanejšie