Našej babky predbránkový priestor

Našej babky predbránkový priestor funguje od roku 1897. Za ten čas sa ním prehnali Nemci aj Rusi a možno ešte všelikto ďalší, v každom prípade ostatné roky bola situácia pokojnejšia, teraz to má od tyčky po tyčku pevne v rukách naša babka.

Naproti bránke je okno. To ste nečakali, čo?

Na rímse tohto okna leží podlhovastá debnička s nízkym okrajom, kam sa sypávajú semienka pre vtáky. Hovorí sa tomu bufet. V ponuke bývajú prevažne slnečnicové. Okrem vtákov sem chodí ešte komunálna mačka (svina jenna…), tiež len tak niečo zhltnúť. A tak sa tu zavše odohrajú malé drámy, pravé krídlo, ľavé krídlo, pierka lietajú, ohňostroj semienok tryská do všetkých strán.

A minulého leta niektoré takto zrejme zapadli do škár v popukanom betóne, pretože v babkinom predbránkovom priestore zrazu vyhúkli slnečnice. A darilo sa im. Rástli a rástli, až prerástli babku, vystrelili do výšky asi troch metrov a súbežne s tým sa úctyhodne rozkošatili.

Dozvedela som sa o tom od mamy, mierne znepokojená mi poslala fotografiu, aha, naša babka na staré kolená vykazuje známky punku, nechala si rozbiť dvor, v betóne sú krátery a z nich trčia stonky hrubé ako chlapská päsť, keď ideš na záchod, do kadibudky za bránkou, musíš sa predrať slnečnicovou divočinou.

Mňa to ohromne pobavilo, pri najbližšej príležitosti som sa na to išla pozrieť.

„Zasadila si si slnečnice,“ hovorím babke.
„Vtáky si zasadili,“ odvetí ona lakonicky, pohľad zabodnutý niekam za mňa.
„A ty sa im teda o ne staráš.“
„Nie, ja sa im o ne nestarám.“

Boli skutočne obrovské a priťahovali život – okolo hmýrili roje hmyzu, tancovali bucľaté čmeliaky, vírili drobné mušky. Vnorili ste sa do hája a na druhej strane vyšli ako nový človek.

Naša babka nie je dobrotivá starenka ako z rozprávky. Buchty pečie ako nikto na svete, ale nedá sa povedať, že by mala rada ľudí, náhodných pocestných ani hocikoho z dediny. Na okne do ulice má zboku primontované spätné zrkadielko z našej starej škodovky a keď niekto zvoní, ona najprv nazrie cez poodhrnutý záves, očekuje v zrkadielku, gdo sem zas lezé, a väčšinou to vyhodnotí negatívne a skrátka neotvorí.

Okrem toho sa už pripravuje na smrť, ako tak starí ľudia zvyknú. Vianočné darčeky od nás odkladá bokom, lebo aj tak to onedlho zdedíme, potom si to môžeme zase pekne rozbaliť a nechať. A my sa občas pridáme a chvíľu o tom žartujeme, aj keď je nám z toho – ako inak – úzko.

Babka mala ťažký život, zostalo v nej možno veľa nevôle a veľa podozrievavosti, dáva si dodnes pozor, koho pustí do svojho predbránkového priestoru, vlastne tam už sotva pustí niekoho okrem svojich najbližších. Čo si o tom myslí dedina, to má dávno na saláme.

Tento článok nie je o literatúre. Je o živote, o láske a o smrti. Samé veľké veci. Dúfam, že až budem stará, budem takáto – trochu melanchólia, trochu vzdor. A keď sa najväčšmi stiahnem do seba – v tej prázdnote predo mnou niečo nečakane vrazí korene do zeme – a zakvitne.

To nemala byť pointa. Nič nie je pointa, nič nekončí a dúfam, že ešte dlho ani nebude.

Babka s ujom, keď som im pri ostatnej návšteve spomenula svoj článok o zakopanom frazeologickom psovi, prispeli dvomi kusmi, uvádzam v pôvodnom znení:

Chodzíš jak zlé hodziny.

Dobrú, zatát!