Naši

Pavol zbehne dolu schodmi, konečne padla. Aj tak sa zdržal v práci podstatne dlhšie ako bežne, pred koncom pracovnej doby ho k sebe zavolal vedúci oddelenia, vraj príkazy riaditeľa. Na stole vedľa svojej pravice mal kôpku materiálov, ktoré sa hlavnému nepozdávali, s niektorými pohli, iné nechali na zajtra.

Pri bráne sa skoro zrazil s kolegyňou. Vyzerala veľmi dobre naladená, podľa všetkého mala chuť na dlhší rozhovor. „Ponáhľam,“ opätoval úsmev a z diaľky otvoril auto. Ešte vymotať sa z bočných uličiek na hlavnú, no teda, také rýchle to nebude, zápcha je väčšia ako predpokladal. Autá stoja v dvoch pruhoch takmer bez pohybu, je to dielo dopravnej nehody, alebo si za to môže sám, už by mohol vedieť, že zápcha v dopravnej špičke rastie s každou minútou. Nervózne klepká prstami po volante, do rúk berie mobil, do kelu, čas poriadne pokročil. Sláva, najkritickejší úsek má za sebou, len keby to nešlo tak pomaličky. Kto sa chce dostať, musí porušiť aj pravidlo zipsovania, bez milosti sa natlačil dopredu, na znak ospravedlnenia zodvihol ruku. Len čo si to uvedomil, rozhliadol sa okolo seba, policajtov by tu teraz naozaj nepotreboval.

U nich na sídlisku je to o kúsok lepšie, ešte zvládnuť ten kopcovitý terén a je doma. Aspoň s parkovaním nemal problémy, mohol si vyberať z niekoľkých miest. Rýchlo zabuchol vchodové dvere, zhodil zo seba topánky, nohavice a zasadol na sedačku. Pohodlne sa uvelebil, nohy si položil na vyvýšené miesto a pozeral na obrazovku, z prvej tretiny hokejového zápasu mu ušlo len niekoľko minút.

Začala sa druhá tretina a z predsiene bolo počuť hluk, zrejme Monika. Napínavá situácia mu nedovolí privítať ju. „Ahoj, zlatko, komu fandíš?“ usmieva sa od dverí manželka. „Našim.“ Po tejto strohej odpovedi trochu nechápe, zapne jej až pri pohľade na obrazovku, hrajú Česi s Kanadou.