Denník N

Násilie medzi stenami kláštora v podaní Jeroena Brouwersa

V posledných desaťročiach prenikli do povedomia širokej verejnosti početné prípady sexuálneho zneužívania mladistvých duchovenstvom, ktoré zasadili morálnemu statusu cirkvi úder o to mocnejší, čim väčšmi boli jej predstavitelia neschopní závažným obvineniam zodpovedne čeliť a zo strachu pred nezmazateľnou poškvrnou svätopeterskej stolice predstierali voči ich obsahu blaženú nevedomosť. Zvrátený paradox inštitucionálneho prehliadania pedofilných praktík v rámci spoločenstva, čo sa honoruje byť vyššou mocou posväteným arbitrom cnosti, nezostal nepovšimnutý ani „enfantom terrible súčasnej nizozemskej literatúry“, Jeroenom Brouwersom. Na stránkach psychologického románu Drevo citlivo dekonštruuje mechanizmus zneužívania moci v uzavretom a výrazne hierarchizovanom spoločenstve, ktoré je neprístupné reguláciám jeho chodu či vonkajšej kontrole, a poskytuje tak čitateľovi na príklade tohto mikrokozmu totality príležitosť pochopiť, ako sa všedný človek vystavený podobným podmienkam stáva ak už nie priamym vykonávateľom zla, tak aspoň jeho mlčanlivým pozorovateľom.

brouwersdrevo

Luciferov efekt medzi kláštornými stenami

Brouwers si zvolil pre čo najväčšiu autenticitu výpovede dôverne mu známe prostredie limburskej elitnej internátnej akadémie pre dospievajúcich chlapcov, vedenej pod záštitou františkánskeho rádu. Každodennými udalosťami, skrytými pred pohľadmi vonkajšieho sveta, nás sprevádza brat Bonaventura, vlastným menom Eldert Haman. Niekdajší laický učiteľ nemčiny, ktorý vstúpil do mníšskeho stavu bez výraznejšej osobnej angažovanosti, vlastne iba z popudu dômyselného nátlaku, podobnému vábeniu zvieraťa do útrob sklápacej pasce, je hrdinom značne atypickým. Sadistické praktiky páchané na žiakoch síce vnútorne odsudzuje, pociťuje voči nim odpor a sám sa ich nedopúšťa, no zároveň sa nedokáže primäť ku konfrontácii moci, čo ich pod zámienkou udržania disciplíny legitimizuje. Strach z trestu je silnejší než intuitívne nahliadaná morálna povinnosť a táto rozpoltenosť uvádza Hamana do stavu bezvôlnej vyprahnutosti; je bezmocným pozorovateľom zla, ktoré ho obklopuje a na ktorom sa benevolentným nezasahovaním podieľa.

V názornom vyobrazení jemných nuáns korupcie moci, vlastnej izolovaným spoločenstvám, spolu s eskaláciou prirodzenej dispozície človeka k činom výnimočnej krutosti je román Drevo prozaickým ekvivalentom psychologického traktátu Luciferov efekt od autora nechválne známeho Stanfordského väzenského experimentu. Philip Zimbardo v nej na príklade uvedeného experimentu i na prípadovej štúdii mučenia irackých väzňov americkými vojakmi v Abu Ghraib osvetľuje mechanizmy, dôsledkom ktorých sú normálni jednotlivci bez výraznejšich deviácií či sklonov k násiliu schopní prejaviť voči inej ľudskej bytosti tie najextrémnejšie formy útlaku či fyzickej brutality. Ideologicky homogénne spoločenstvá, benevolentne odrezané od vplyvu inakosti, sú náchylné k totalitarizmu a strach z cudzieho sprevádzaný skúsenosťou uncanny, ako ich definoval psychoanalytik Otto Fenichel, vedie následne k dehumanizácii, nenávisti voči príslušníkom iných spoločenstiev, považovaných za podriadenú, menejcennú skupinu – untermensch. Pravdepodobnosť násilného prejavu ešte kulminuje, pokiaľ je hierarchizácia principiálnou súčasťou spoločenstva (väzenie, kláštorný internát) a jeho členovia sú vystavení určitej forme strádania, frustrácia z ktorého je podnetom k domnele oprávnenej agresívnej kompenzácii.

Brouwers tieto podmienky precízne mapuje na príklade sexuálne frustrovaných mníchov obklopených chlapcami, ktorí sú im za kláštornými hradbami bezvýhradne podriadení. Farbistými vyobrazeniami rafinovaných spôsobov zneužívania, balansujúcich až na pokraji nezriadeného naturalizmu, autor rozhodne nešetrí a nie je ani trochu prekvapujúce, že román vyvolal po svojom vydaní silnú vlnu kontroverzie. Pedofilné násilie presakujúce zo stránok pôsobí tým väčšiu nevoľnosť, čím honosnejším pozlátkom morálnej autority sa jeho aktéri halia a bez ostychu si uväzujú vôkol pása bielu šnúru zakladateľa rádu s tromi uzlami, reprezentujúcimi záväzok chudoby, poslušnosti a zdržanlivosti. Románovým antagonistom par excellence je riaditeľ školy posadnutý vojenskou disciplínou a fyzickými trestami pre tých, čo si opovážia porušiť jej diktát, brat Mansuetus. Jeho príchod do kláštora otvára stavidlá neukojenej túžby dominovať i u ostatných členov rádu, nenápadne sa počína formovať prostredie tichej akceptácie najrozmanitejšieho druhu perverzií. Atmosféra vzájomnej kontroly, potreba neustále dokazovať spoločenskú príslušnosť či poslušnosť moci, šikanovanie a „náprava“ odpadlíkov – to všetko má v čitateľovi prebudiť asociácie s praktikami vo vnútorných kruhoch fašistického Nemecka.

brouwers
Jeroen Brouwers, enfant terrible súčasnej nizozemskej literatúry

Brouwers organicky prepája Hamanovo rozprávanie v prítomnom čase s početnými reminiscenciami na obdobie fašistického teroru, ktorého bol ako chlapec svedkom. Do popredia vystupuje obzvlášť ostrá kritika kolaborácie pontifikátu s nacistickou mocou a znepokojivé paralely medzi výcvikovými tábormi Hitlerjugend a elitnými kláštornými školami. Brouwers koniec koncov nie je prvý, kto poukázal na problematické pomery vládnuce na pôde obdobných inštitúcií. Friedrich Nietzsche, taktiež chovanec elitného internátu (Pforta, od roku 1858), píše: „Čeho německé „vyšší školy“ skutečně dosáhly, to je brutální dril zaměřený na to, aby co nejvíce mladých mužů za co nejkratší dobu bylo použitelných a využitelných ve státní službě.“ Tým mrazivejšie potom pôsobí, že o vyše storočie neskôr vyslovuje Brouwers ústami románového protagonistu postreh významovo takmer totožný: „Vojenským krokom zo školy. S nemeckým drilom. Dajte im pušky a zopár granátov a môže sa to začať odznova. Hitler je len osem rokov po smrti.“

Zmätky brata Bonaventuru

Ostatné dielo Jeroeuna Breuwersa však najväčšmi pripomína prelomovú modernistickú prózu Thomasa Musila, na ktorú v excelentnom doslove ku knihe upozornil aj Adam Bžoch. Drevo je možné označiť za priameho nástupcu Zmätkov chovanca Törlessa, románu sústredenému vôkol protagonistovho pátrania po vlastnej identite v prostredí chlapčenského internátu, kde je šikana, ponižovanie slabších a inštitucionálne násilie voči chovancom i medzi nimi navzájom taktiež odobrované tichým prehliadaním, s tým rozdielom, že Musil sa výraznejšie sústredí na existenciálne aspekty morálneho rozporu vyplývajúceho z uvedených okolností a reakciu nehotovej mysle dieťaťa na násilie, ktorého je svedkom. Brouwersov prístup je priamočiarejší, verný svojmu esejistickému sujetu skôr ukazuje, než vysvetľuje, i keď mu nemožno uprieť určitý presah. Od Musila sa naviac líši tým, že dobro a zlo nerelativizuje, ale kladie medzi ne ostrú demarkačnú líniu. Toto polarizovanie sprevádzané určitou plochosťou postáv však nie je vôbec na škodu, keďže funkčne prispieva k zámeru autora upozorniť na potenciálne dôsledky zneužívania moci a silnejší dôraz na ambivalentné pohnútky skryté za činmi protagonistov by pôsobili v konečnom dôsledku na úkor jednoznačnosti skôr rušivo.

Detailnejšej psychológie sa teda čitateľ dočká iba u Elderta Hamana; jeho vzrastajúci nepokoj a počínajúca revolta proti pomerom v internáte, zakorenená v milostnej známosti za múrmi kláštora, ale pôsobí vzhľadom k výrazne kolísajúcej kvalite spracovania jednotlivých aspektov Hamanovho duševného života skôr ako sekundárna línia popisnej časti románu. Vzťahu s ovdovelou predavačkou Patriciou či okolnostiam jeho vzniku je venovaných zbytočne veľa strán, ktoré mohli byť pokojne vypustené bez výraznejšieho dopadu na dej. Mnohé pasáže pôsobia silene alebo balansujú na hranici pravdepodobnosti, často odvádzajú pozornosť od hlavnej línie. Pokiaľ sa ale povznesieme nad tieto nedostatky, dostane sa nám vcelku zaujímavej štúdie osobnosti jednotlivca, ktorý v dobrovoľnom zajatí medzi kláštornými stenami prišiel takmer o všetky prvky jedinečného charakteru a na pozadí narastajúcich sympatií ku zneužívaným žiakom i znovuobjavenej mužnosti opätovne nadobúda stratenú celistvosť plnohodnotného človeka. Hamana čoraz častejšie prepadajú blasfemické myšlienky, znechutenie pokryteckým duchovenstvom, prudká nenávisť voči despotickým praktikám Mansueta i ostatným členom spoločenstva. V ich opovrhovaní svetským spôsobom života nenachádza nič iné, než pokryteckú závisť a frustráciu, v pedantickom dôraze na disciplínu ich vlastnú neistotu a strach. V lone Patrície, uvedomuje si, získava viac, než budú mať kedy oni v pakte s Bohom. Pritakaním potešeniam tela a pozemskému vôbec voľne parafrázuje notoricky známu pasáž rozhovoru s kňazom z Camusovho Cudzinca, ktorý Brouwersovi poslúžil ako ďalši vzor inšpirácie: „Vypadá tak sebejistě a přece se jeho jistota nevyrovná jedinému ženskému vlasu. Není si jist, jestli je naživu, vždyť žije jako mrtvý.“

Brouwers sa opäť raz prejavil ako zručný majster pera, ktorého vycibrenú štylistiku mohol slovenský čitateľ vychutnať už v preklade menšieho, zato však významného diela Popraskaná červeň. Úsečné, na kosť ohlodané popisy kláštorného života a chladne nezaujaté vyobrazenia pedofilných praktík rádových bratov, čo neponechávajú žiaden priestor pre imagináciu a zahlcujú čitateľovu percepciu znepokojivým množstvom detailov, výrazne prispievajú k temnému ladeniu románu. Latinské citáty z Písma sa v Hamanových úvahách lámu do bizarných tvarov plných blasfemického výsmechu pseudomoralite, ktorej sú nosným pilierom. Zvrátený zmysel pre humor Brouwersovi uprieť rozhodne nemožno; v prekrúcaní svätého textu a v dvojzmyselných narážkach so sexuálnym podtónom sa priam vyžíva. Za zmienku určite stojí aj remeselne zvládnutý preklad v podaní Adama Bžocha, ktorému sa podarilo do slovenčiny verne preniesť všetky nuansy autorom užitého jazykového vyjadrenia, od rôznych foriem miestneho dialektu až po lingua francu, spojenú s hojne užívanou teologickou symbolikou. Vydavateľstvo Slovart nás kvalitnými prekladmi výnimočných diel súčasnej svetovej literatúry ostatne už rozmaznalo a edíciou MM vysoké nároky čitateľskej obce ani tentokrát nesklamalo. Dovolíme si však mierne rýpnutie za nepočetné ortografické nedostatky a chybu v anotácii, kde sa uvádza, že Mansuet má nacistickú minulosť – to nie je nikde potvrdené, jedná sa iba o Hamanovu domnienku.

Hrdina medzi nami

Román Drevo sa vlastne ani nemohol dostať na pulty kníhkupectiev v príhodnejší čas, obzvlášť pokiaľ uvážime, že i v našich končinách sa formujú čoraz početnejšie zoskupenia odobrujúce násilné prejavy akousi bližšie nešpecifikovanou frustráciou, čo do veľkej miery pripomínajú vo svojej ideologickej vyhranenosti i uzavretosti pred inakosťou pomery popísané v kláštornom spoločenstve. Je brilantnou metaforou so širokým poľom pôsobnosti, ktorá sa neobmedzuje iba na cirkev. Znovu raz uvádza do pozornosti tému zneužívania moci a inštitucionalizovanej normalizácie zla, ktorých mechanizmy vo svojom diele vyčerpávajúco konceptualizoval Zimbardo. A je až podivuhodné, že obaja autori prichádzajú k identickému riešeniu. Podobne ako Zimbardo v jeho ostatnom projekte, zameranom na podporu každodenných činov hrdinstva (Heroic Imagination Project; viz. tiež Heroism: A conceptual analysis and differentiation between heroic action and altruism), uzatvára Brouwers dej románu katarzickou scénou odmietnutia slepej poslušnosti despotickej moci, zodpovednej za násilie páchaného na žiakoch. A aj keď to je scéna nabitá takmer neznesiteľným pátosom, jej symbolika stojí za nasledovanie.

Teraz najčítanejšie