Násilie mi už nemôže ublížiť

Tri príbehy.

I.

Nevie, či to bola tráva, čokoládový puding, alebo nejaké drogy. Cápal sa na ňu. Je chlap a chlapi majú sexuálne potreby. Nebola však pripravená. Zariadil to tak, aby si ani nemohla dať antidepresíva. Išli do iného, nejakého cudzieho bytu. Boli tam viacerí. Predtým ju vláčili po baroch. Chcela odísť, ale oni sa jej len smiali, že kazí zábavu. Vlastne nemala akoby kam odísť, ani nevedela, čo tam robí a prečo tam je. Nemala komu a hlavne ako zavolať. Stále ju ktosi strážil. Pila alkohol. Cítila v sebe kŕče.

Pamätá si, ako sedela v sprchovom kúte. Udialo sa niečo tam? Sprchovali ju oni, aby sa prebrala? Alebo po tom všetkom, čo s ňou stvárali? Možno mala aj dosť síl na to, aby odišla, ale nedokázala to. Pod chvíľou omdlievala a ani sama nevedela z čoho. Predtým nemala žiadneho priateľa. Nezažila ani objatie, ani pusu. Teraz v noci precitla na to, ako ju sprchujú.

II.

Priateľ bol na ňu strašne zlý. Aj ju bil. Nevie, prečo s ním bola. Ale dlho sa s ním nechcela rozísť. Asi preto, že sa bojí samoty. Vie, že za to všetko môžu traumy z detstva. Ťažko sa o tom rozpráva. Keď pozerá porno, takmer vždycky si zvolí kategóriu, kde to robí otec s dcérou. Alebo niečo podobné.

Celé týždne prežíva, ako by bola mimo svojho tela. Ako by to ani nebola ona.

III.

Keď mala štrnásť rokov, znásilnil ju bratranec. Bola sama doma a bola chorá. Nikdy to nikomu nepovedala. Odvtedy kontrolovala každú vec, ktorú si mala obliecť, niekedy aj štvrťhodinu, či tam náhodou nie sú mravce. Doma totiž mali veľa mravcov. Neskôr sa začali problémy s umývaním rúk. Vo vode sa jej začnú premietať epizódy zo života. Akoby pozerala film. Deje sa to aj v večer pri sprchovaní. Pozerá ten film a zabudne na to, že sa vlastne sprchuje.

Celkovo bola rôznymi mužmi znásilnená viackrát.

Trauma je v psychiatrii akýkoľvek celkom neočakávaný zážitok, ktorý subjekt nie je schopný prijať. Bezprostrednou reakciou na traumu je traumatický šok. Neurotické poruchy majú podľa Freuda vždycky nejakú predohru v detstve. Traumatická neuróza tak môže byť dôsledkom infantilnej traumy. Mohli by sme aj uvažovať o tom, že citlivosť k traumatizácii je ovplyvnená rôznorodými dispozíciami, či už biologickými, alebo získanými prostredím a výchovou. Inak povedané, nie každá žena po znásilnení bude mať posttraumatickú stresovú poruchu, i keď jej jednotlivé symptómy podľa mňa bude mať istý čas väčšina z nich.

Traumatofília je veľmi kontroverzný výraz, ktorý sa v psychoanalýze používal v súvislosti s pacientmi, ktorí majú, ako píše Charles Rycroft, veľkú prax v zhromažďovaní traumatických skúseností. Môže v tom byť isté osobnostné nastavenie? Masochistický element? Potreba trestu?

Dá sa to zhrnúť do slovka nešťastie?

Obeť útoku sa najprv vzpiera, bráni. Útočníka odstrkuje, zabraňuje mu prístupu k nej, zápasí. Hnevá sa, vyhráža, ak má silu a odvahu, tak aj kričí, ale napokon sa jej odpor oslabuje. Klesá k zemi, rezignuje, uvoľňuje sa v zovretí násilníka. Najprv chce zabrániť agresii, ale potom sa chce už iba udržať pri živote. Cíti, že len s ťažkosťou dvíha hrudný kôš, na ktorom je celá váha agresora. Začína sa sústreďovať len na to najdôležitejšie. Aby dýchala. Aby sa jej podaril ďalší…ďalší….a zase ďalší nádych.

Nemôže to byť pravda! Veď sa to deje proti jej vôli, skutočne bez jej účasti.

Možno aj preto sa zrazu od celej situácie odpája. Zľahostajnie k tomu, čo sa deje. Už necíti bolesť. Už jej viac nie je na zvracanie. Nevoľnosť sa rozplynula. Vie, že sa niečo odohráva s telom. Rozopína ju tam dole, pulzujúce pocity v brušnej dutine však miznú. Možno aj skutočne vidí zvrchu vlastné telo, možno má len ten pocit. Ale už tu nie je. Kto tu nieje, toho už nič nebolí. Najlepším anestetikom je smrť. A obeť nakrátko umiera, aby mohla žiť.

Ako spomína Ferenczi, ani najväčší sadista predsa nemôže spôsobovať bolesť mŕtvole.

Obeť presne tak vníma svoje telo. Nezaujíma ju ten nahromadený materiál istého tvaru a hmotnosti. Je niekým iným. Je tým, kto sa vznáša vo vesmírnom chlade, v astrálnom svete, v zvláštnom mieste medzi časom, priestorom a večnosťou. Tam už je človek ľahostajný k všetkému. I k svojmu znásilňovaniu.

Čo sa totiž nedá vyriešiť zmenou skutočnosti, to riešime zmenou svojho vnímania. I keby malo ísť o hlbokú anestézu pomocou psychických prostriedkov. To však nie je upokojenie, pozor, len dočasné znecitlivenie. Za pár okamihov sa človek prebudí. Možno ešte nebude hneď cítiť emócie. Možno však bude roky potom len akousi schránkou, do ktorej sa duša nikdy úplne nevrátila.

Bude o tom všetkom rozprávať psychiatrovi a nebude si schopná spomenúť, ako to vlastne naozaj bolo.

Vtedy, keď bola mimo, jej už žiadne násilie nemohlo ublížiť. Ale teraz to už nie je ona. A prosí o návrat k svojej pred-traumatickej osobnosti.