Blog
piatok

Nástrahy fonetickej abecedy IPA

Nech žijú jednotné medzinárodné štandardy! Teda ak ich používanie skutočne prinesie všetkým zúčastneným zjednodušenie a nespôsobí im v mysliach zmätok.

Ilustračné foto – Flickr/englishmeeting (CC BY 2.0)

diskusii na Facebooku sa viacerí prispievatelia s nadšením vyjadrili o výhodách medzinárodnej fonetickej abecedy IPA – ako skvele sa pomocou nej zapisuje výslovnosť slov pri výučbe cudzích jazykov, konkrétne angličtiny.

Takisto som fanúšikom abecedy IPA a zazlievam americkým slovníkom, že ju zväčša bojkotujú. (Pripomína to americkú úzkoprsosť, s ktorou sa kŕčovito držia Fahrenheitov, stôp a libier, hoci sa zvyšok planéty už dohodol na jednotnom medzinárodnom štandarde.)

Ťažkopádnosti abecedy IPA

No najmä vtedy, keď sa niekto začína učiť cudzí jazyk (napríklad aj angličtinu), treba zvážiť, či ho abeceda IPA vo svojom kompletnom rozsahu nemôže zmiasť. Abeceda IPA má aj svoje nevýhody a niektoré hlásky zapisuje vyslovene ťažkopádne: napríklad [tʃ] namiesto jednoduchého slovenského [č]. Slovenskú hlásku [ť] zasa abeceda IPA zachytáva pre Slováka mimoriadne mätúcim spôsobom ako [c], čo spôsobuje, že samotnú slovenskú hlásku [c] potom musí IPA zapisovať znova „zbytočne zložito“ ako [ts].

Nemotorné pre praktické potreby môže byť v rámci IPA aj zapisovanie dlhých samohlások pomocou „špeciálnej dvojbodky“ [ː]. Dlhé „ú“ oveľa praktickejšie zapíšeme pomocou nášho bežného písmena [ú] než spôsobom predpísaným IPA, čiže [uː].

Aj preto môže učiteľ zvážiť, či výslovnosť anglického slova chin začiatočníkovi neprepíše radšej ako [čin] namiesto [tʃɪn]; alebo slova cheat radšej ako [čít] namiesto [tʃiːt] v plnom súlade s IPA. Tie druhé, hoci vedecky presnejšie zápisy, by mohli najmä nesmelších žiakov (nie každý musí mať nadanie práve na jazyky...) zastrašiť a znechutiť. Študenti aj sami uvidia prepisy pomocou abecedy IPA v anglicko-slovenských slovníkoch, prípadne v britských výkladových slovníkoch. A zrejme by bolo už celkom prehnané požadovať od začiatočníkov, aby dokázali výslovnosť slov z cudzieho jazyka aj sami ultra-precízne zapisovať pomocou abecedy IPA.

Pekelné dvojpísmeno „th“

Za výnimku by sa dalo považovať problematické dvojpísmeno „th“, ktorým sa v angličtine zapisujú dve rôzne, v slovenčine neexistujúce spoluhlásky: [θ][ð]. Tieto sú natoľko odlišné od slovenských spoluhlások [s], [f], [d] alebo [t], ktorými sa niekedy „amatérsky“ pre Slovákov prepisujú, že je podľa mňa potrebné do správnej výslovnosti hlások [θ][ð] zaučiť aj každého začiatočníka už od prvého dňa. Ak študentov necháme namiesto týchto hlások vyslovovať [s], [f], [d] alebo [t], môžu si anglickú výslovnosť pokaziť doživotne.

Preto by sa začiatočníkom výslovnosť anglického „this thought“ vari dala prepísať aj ako [ðis θót] (určite nie ako [dys sót]) a na úvod by sa azda dalo upustiť od striktného [ðɪs θɔːt] podľa IPA.

Pri IPA by možno bolo najlepšie nechať veci voľný, nenásilný, prirodzený priebeh. Ako naznačil kolega na Facebooku, mohlo by postačiť, keď sa študenti vizuálne stretávajú s odlišnými znakmi abecedy IPA (napríklad v slovníkoch) a keď učiteľ vyslovuje cudzie hlásky tak, ako treba. Študenti (tí pozornejší) sa ma po čase aj sami začínajú vypytovať, vraj prečo „tak čudne vyslovujem“ napríklad anglické krátke „i“, krátke „e“ – prečo pri týchto hláskach „tak veľmi otváram ústa“. V odpovedi sa takým študentom dajú predstaviť symboly z abecedy IPA – „otvorenejšie“ anglické [ɪ][ɛ] namiesto „uzavretejších“ slovenských [i][e].

Ani v slovenčine nemáme jasno

Treba si však dať pozor, aby sme sa v snahe o precíznosť fonetických symbolov do nich nezamotali tak, že z toho začnú bolieť oči a brnieť uši nielen žiakom, ale aj učiteľovi. Veď dokonca ani v samotnej slovenčine (!) sa slovenskí fonetici nevedia dohodnúť, ako zapisovať výslovnosť niektorých (všetkých?) našich slovenských samohlások. Napríklad pri krátkom slovenskom „a“ sa nevedia zhodnúť, či ho prioritne vyslovujeme (podľa abecedy IPA) ako [a], [ɐ] alebo [ɑ]. Každý z týchto troch fonetických symbolov navyše môže pri sebe mať ďalšie diakritické značky, ktorými sa odlišujú jeho subvarianty! Ako dodatočný štvrtý (hoci „nesprávny“) variant existuje aj slovenské krátke „a“ s maďarským prízvukom, čiže [ɒ].

Nedávno prebiehali na Facebooku škriepky aj o tom, či je v slovenčine naďalej povinná mäkká výslovnosť slabík „ľe“ a „ľi“. (Asi kľúčová otázka napríklad pre tlmočníkov!) Na jednoznačnej odpovedi na túto otázku sa nevedia zhodnúť ani rodení Slováci s jazykovým vzdelaním. Niektorí slovenskí fonetici zastávajú názor, že mäkké „ľ“ sa vyslovuje inak, keď po ňom nasleduje samohláska [a], [o] alebo [u], a zase inak, keď po ňom nasleduje samohláska [e] alebo [i]. V oboch prípadoch sa síce „ľ“ má (musí?!) vysloviť „mäkko“, no vraj „rozlične mäkko“ („výraznejšie mäkko“ pri prv uvedenej trojici samohlások).

Drzí Novozélanďania?

Keď ani vlastný materinský jazyk nedokážeme jednoznačne zapisovať pomocou abecedy IPA, treba zvážiť, do akej miery budeme do jej detailných zákutí zaťahovať študentov, ktorí sa začínajú učiť cudzí jazyk. Veď aj zápis anglických slov pomocou abecedy IPA je všetko iné, len nie jednoznačný. Obrovské výslovnostné rozdiely existujú nielen medzi britskou a americkou angličtinou, ale aj vo vnútri britskej angličtiny (napr. „kráľovská angličtina“, resp. RP oproti severnému Anglicku, nehovoriac o škótskej či írskej angličtine), ako aj vo vnútri americkej angličtiny (napr. okolie Bostonu/severovýchod alebo južné regióny USA oproti väčšine krajiny).

Áno, krátke „e“ sa v angličtine zrejme (?) vyslovuje trochu inak oproti slovenskému krátkemu „e“, ale hneď sa zamotáme do otázky, o ktorej angličtine je vlastne reč. Pri slovenskom krátkom „e“ sa v súlade s IPA objavujú zápisy [e] aj [ɛ] a podobne sa síce v britskej aj americkej angličtine krátke „e“ zapisuje v IPA ako [ɛ], ale v austrálskej angličtine už je to [e] a v novozélandskej angličtine – senzačne a šokujúco – dokonca [ɪ]. Inými slovami: Novozélanďania sa „opovažujú“ namiesto krátkeho „e“ vyslovovať krátke „i“, tak ako sa typický Američan opovažuje namiesto krátkeho „o“ [ɒ] vyslovovať dlhé „á“ [ɑː] – z britského „Džonyho“ sa tak po prekročení oceánu stáva „Džány“.

Zhrnutie

Abeceda IPA ako jednotný medzinárodný štandard je skvelá vec, ale v niektorých kontextoch môže byť aj ťažkopádna či vnášať neistotu; treba si dať pozor, aby sme sa pri výučbe cudzieho jazyka nezamotali do jej fajnovostí. Za tie by sa, minimálne z pohľadu začiatočníkov, dali označiť už odchýlky pri zápise výslovnosti základných samohlások v slovenčine a v cudzom jazyku. Ak správne neodhadneme mieru detailnosti, do akej je vhodné pri konkrétnych študentoch zachádzať, mohlo by sa stať, že sa z nuáns abecedy IPA pod paľbou otázok od študentov nakoniec nevysomári ani sám učiteľ.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice na adrese klavesnica.avenarius.sk.

Blogy

|

Už viac ako 103230 z vás dostáva správy e-mailom