Blog
štvrtok

Navštívili sme pobočku Barnevernu. Áno, tej sociálky v Nórsku.

Nie je veľa príležitostí, aby sa spolu mohli stretnúť slovenskí policajti, sociálni pracovníci a ľudia, ktorí pomáhajú ľuďom zažívajúcim násilie v partnerských vzťahoch so svojimi nórskymi kolegami z rovnakej oblasti.

V októbri sa tak podarilo vďaka slovenskému Úradu vlády a bilaterálnemu fondu, ktorý financuje práve nórska vláda prostredníctvom svojho finančného mechanizmu. Účel návštevy viac než jasný – inšpirovať sa, nabrať skúsenosti a vidieť naživo, ako rôzne inštitúcie pomáhajú ženám, deťom a iným obetiam domáceho, partnerského a sexuálneho násilia.

Počas niekoľkodňovej návštevy sme tak mali možnosť navštíviť azylové centrum pomoci ženám a deťom, ale aj ďalším obetiam násilia. V Nórsku napríklad existujú aj azylové domy pre mužov a chlapcov, ktorí zažili násilie vo svojich rodinách či vzťahoch. Mali sme možnosť sa zoznámiť aj s prácou Centra pre obete sexuálneho násilia či s prácou projektu November na policajnej stanici, ktorý sa zameriava na výsluchy a prácu s obeťami.

Ak si na Slovensku zadáte do googlu vyhľadať Barnevern, resp. Barnevernet (nórska sociálno-právna ochrana detí), nájdete odkazy na šokujúce správy o tom, ako Nóri bezdôvodne odoberajú deti, nezriedka sa stretnete s výrazmi ako “kradnú” či “unášajú” a to vo veľkých počtoch ako “tisíce” či “desaťtisíce” ročne. Spoločným znakom väčšiny týchto odkazov je, že sa nachádzajú na konšpiračných weboch s neoverenými alebo nijakými zdrojmi. Po prečítaní viacerých z nich sa celkom logicky opýtate, ako by bolo možné odoberať deti len tak, kam by ich umiestňovali v tak veľkom počte a ako by jedna sociálka mohla disponovať takou mocou, aby neoprávnene oberala rodičov o deti a deti o rodičov a prečo by to robila? Samozrejme, že vám napadne aj známe porekadlo, niečo na tom musí byť, veď bez vetra sa ani lístok nepohne. Takže keď máte jedinečnú možnosť sa stretnúť s jej pracovníkmi priamo tam, kde pracujú, viete, že sa budete pýtať aj na toto.

Októbrové ráno, Oslo, mestská štvrť Gronland, hmlisto a daždivo. Náladovo ako v detektívke Jo Nesba. Miesto činu: hlavná policajná stanica. A zároveň sídlo sociálnej pohotovostnej služby Barnevernvakten. Dole na recepcii nás už očakáva jej tímlíder, Younas Mohammad-Roe, aby nás previedol pracoviskom a poskytol čo najviac informácií o svojej práci.

Policajná stanica v Gronland, Oslo (pohľad zo vstupnej haly)

Hlavnou náplňou práce tejto pohotovosti, ktorú zriadila sociálnoprávna ochrana detí je poskytovať včasnú pomoc a podporu deťom a mládeži, ktoré sa nachádzajú v kríze – vyjadrené konkrétnejšie, ktoré zažívajú násilie od svojich rodinných príslušníkov, sú nútené k sexuálnemu styku, prostituované či inak zneužívané. Pomoc a podpora prebieha formou telefonickej linky, ako aj výjazdov do terénu, kedy pracovníci tejto služby môžu zasiahnuť priamo na mieste a zistiť ďalšie informácie. Nahlásiť zneužívanie môžu samotné deti a mladí ľudia, ktorých sa to týka, ako aj iní rodinní príslušníci – svedkovia zneužívania, ale aj iné tretie strany, ktorým nie je ľahostajné, keď čelia tomu, ako nejaké dieťa zažíva násilie. Pýtate sa, ako to teda je? Nejaký sused nahlási plač a krik z nejakého bytu a dôjde Barnevern a dieťa odoberie? Nie.

Pracovníci Barnevernu nesmú svojvoľne odoberať deti. Nech sa o ich činnosti dočítate čokoľvek, ich systém takto nefunguje a jedným z dôvodov, prečo sídlia na policajnej stanici je fakt, že dieťa môžu odobrať len za asistencie polície a tá zase musí disponovať rozhodnutím súdu a súd zároveň musí disponovať dôkazmi, ktoré preukazujú, že dieťa je týrané, resp. existuje silné dôvodné podozrenie, že sa tak deje. To, že spolu sídlia v jednej budove znamená, že dokážu efektívnejšie a operatívnejšie konať a pomáhať. Viem, znie to ako fráza. Ale štatistiky nepustia. Za rok 2016 ich služba poskytla 6000 intervencií.

A že nezverejňujú, čo sa dieťaťu stalo a sa nemôže/nemalo by sa písať o prípade otvorene? Žiadne tajomstvá, žiadne prekračovanie kompetencií. Zabrániť ďalšej traume dotknutého dieťaťa a posttraumatickej stresovej poruche môžu len tým, že o prípade zverejňujú informácie tak, aby dieťa neutrpelo ďalšiu ujmu a verejnosť jeho prípad nerozoberala. Skúste si predstaviť, ako by ste sa cítili, keby fakt, že vás zneužíval rodinný príslušník, rozoberajú všetky nové časy a topky? Najlepší záujem dieťaťa je pre pracovníkov Barnevernu alfa a omega.

Younas Mohammad-Roe nás privítal po slovensky

K odoberaniu detí však pri svojej práci a poskytovaní pomoci deťom v núdzi pristupujú až na poslednom mieste. Každé dieťa, dokonca aj bité vlastnými rodičmi často uprednostňuje ostať s nimi. Aj preto medzi hlavné úlohy vyškoleného personálu nepatrí to, že niekoho odoberú a niekam umiestnia, ale naopak – celú situáciu citlivo prešetrujú, monitorujú pravidelnými návštevami, komunikujú s rodičmi a deťmi, ponúkajú psychologickú a sociálnu pomoc od ďalších profesionálov, asistujú.

Pýtate sa, v čom tkvie ten povestný lístok, ktorý sa bez vetra nepohne? Iste. Nulová tolerancia násilia na deťoch. Ak v našej kultúre mnohí ľudia konštatujú, že výchovný prostriedok – plesnutie po zadku či dobre mienená bitka nie sú násilím na deťoch, tak nórska spoločnosť dáva zásadný signál – žiadna bitka nemôže mať výchovný potenciál a žiadne dieťa si nezaslúži byť od svojich blízkych bité (či inak zneužívané). Záujem rodičov sa teda končí tam, kde zasahuje do fyzickej či duševnej integrity dieťaťa. Nie, v Nórsku neodoberajú deti za plesnutie po zadku. V Nórsku odoberajú deti, ak na nich ich blízki páchajú násilie so závažnými dôsledkami, čo neznamená, že plesnutie po zadku považujú za normálne.

To, čo sa v tejto krajine deje, nie je teda žiadny masívny únos detí z Čiech, Slovenska, Poľska, alebo iných kultúr, ale hodnotová zmena vyjadrená jednoduchým sloganom: vaše deti nie sú váš majetok, ale partneri do diskusie.

Younas Mohammad-Roe vysvetľuje, v akých prípadoch ich treba kontaktovať

Táto správa vznikla na základe podkladov zo študijnej cesty do Osla v októbri 2017, ktorá sa realizovala v rámci bilaterálnej aktivity IVPR a NKTVS. „Aktivita je financovaná z grantov Nórska prostredníctvom Nórskeho finančného mechanizmu“/ Supported by a grant from Norway Grants „Spolufinancované zo štátneho rozpočtu Slovenskej Republiky“/ Co-financed by the State Budget of the Slovak Republic

 

Autorka: Jana Jablonická-Zezulová, expertka pre prevenciu a vzdelávanie, Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách, Inštitút pre výskum práce a rodiny

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Zastavme násilie je blog Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC). Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy. Zároveň vám chceme sprostredkovať, aké aktivity realizujeme a ako sa nám darí v prevencii násilia.

Blogy

|