Denník N

Neberte nám komfort, povedali v Prešove týraným ženám

Poznáte film Pláž (The Beach) s Leonardom DiCapriom? Dokonalý film o dokonalom svete. Na prekrásnej ostrovnej pláži žije komunita krásnych pohodových ľudí, ktorí žijú bezstarostne, v mieri, láske, idylke. Až do momentu, kým jedného z nich nenapadne žralok.

Zranenia spôsobené útokom a chýbajúcim lekárskym ošetrením spôsobia, že v krásnom a dokonalom svete sa ozýva stonanie, plač. A dokonalý svet padá ako domček z kariet. Všetko je preč. Ale komfort sa dá zachrániť. Zraneného a umierajúce muža spracú z dohľadu. Odnesú ho pomaly umierať a stonať ďaleko od tábora, na pláž do stanu.

Keď som žila v Košiciach, mala som presne zmapované centrá pre ľudí v problémoch. Všetky boli na okraji mesta, izolované. Azylový dom pre ľudí bez domova bol pri rieke Hornád za priemyselnými budovami. Sociálna bytovka na Furči bola okrajová posledná bytovka na sídlisku. Krízové centrum pre matky s deťmi bolo pri blšáku  medzi športovými halami. Keď zhorelo, mali sa presťahovať do budovy bývalého detského domova v Košickej Novej Vsi, ktorý bol tiež na konci sveta. Ale bolo tam pár domov a ľudia protestovali. Nakoniec to klaplo a krízové centrum na Poľnej funguje už tuším sedem rokov.

Dôležitosť takýchto zariadení si bežný človek nevie ani predstaviť. Deti, ktoré sa nenarodili pod šťastnou hviezdou ako tie naše, tam nájdu aspoň aký taký domov. Nemusia sledovať pravidelné hádky rodičov a večer mame prikladať studenú vreckovku na monokel. A deti, ktoré by inak skončili v detskom domove, lebo ich mamy nemajú kde bývať, tam s nimi môžu žiť, učiť sa a mať pocit, že niekam patria. A mať budúcnosť.

Potom som sledovala vznik centra Dorka uprostred sídliska. Bol to vyšší level, za ktorý môže Úsmev ako dar. Centrum pre obnovu rodiny. Rodiny, ktoré sa o seba nevedeli z rôznych dôvodov postarať a rozpadli sa, tam dostali druhú šancu. Deti sa vrátili z detských domovov k rodičom, k otcovi aj mame. (Viete, že väčšina detí v detských domovoch sú deti žijúcich rodičov? ) A to sú veľmi veľké veci!

No a proste takéto zariadenia sú na konci sveta väčšinou preto, lebo ľudia sa nechcú dívať na problém, chudobu. Chcú žiť v dokonalej bubline, na dokonalej pláži. A áno, tie matky nemajú na sebe Gucci a občas nemajú aj zuby, lebo odkiaľ by vzali 20 eur na zubára? A hej, deti sa namiesto X-boxu naháňajú hlučne na ulici.

A tak sa vraciam k Pláži a odporu v  Prešove voči azylovému domu, ktorý skončil petíciou a billboardami. Skutočná skúška ľudskosti nastáva až v konfrontácii s vlastným komfortom. Lebo poplakať si večer pri Modrom z neba a ráno spisovať petíciu proti centru pre týrané ženy je veľmi smutná vec.

Dá sa neprekročiť hranicu komfortu a byť skutočne empatickým? Asi menej. Poviem taký príklad. Keď ľudia chceli darovať šatstvo na charitu a bolo potrebné dať ho predtým do čistiarne, vyvolalo to odpor. (Nebol to síce najlepší prípis, ale logiku mal.) Šaty neraz darujeme, lebo si sami potrebujeme urobiť miesto na nové. Aj ja to tak robím. Iným pomôžem, aj sebe. Ale dať si námahu a vyčistiť to, odviezť to niekam, dokúpiť do vyradených hračiek baterky. To je tá pridaná hodnota. A potom sú tu oveľa väčšie veci, ako sa dá obetovať komfort. Adoptovať si dieťa napríklad. Nemudrujem. Len uvažujem. Veď ani ja adoptované dieťa nemám. Toto sú už ťažké témy.  Skutočná skúška ľudskosti sa odohráva napríklad cez vojny. A nikto z nás nevie, ako by obstál. Ani ja. Schindler a Winton sa tiež nerodia každý deň. Preto sa o nich točia filmy.

Obetovať sa pre druhých totiž nie je človeku až tak prirodzené, ako by sa mohlo zdať.

Rozumiem aj ľuďom, ktorí necítia potrebu správať sa ako Matka Tereza, lebo na to nemajú energiu a chcú len slušne žiť. A koľkí podnikatelia každý deň krvopotne riešia ako zabezpečiť prácu pre svojich zamestnancov, aby mohli živiť rodiny? Aj to stačí.

Ale najsmutnejšie, čo sa môže stať, sa stalo práve v Prešove. V momente, keď okolo nás niekto chce vykonať niečo dobré a postarať sa o tých, ktorým my pozornosť nevenujeme, brániť tomu odporom a petíciou – to je to smutné. Kedysi sa dvihla v jednom meste vlna odporu proti budovaniu hospicu. Lebo ľudia sa nechceli pozerať na pohrebné autá a sanitky, keď im pôjdu vôkol domu. Dnes je na rade centrum pre týrané ženy v Prešove. To naozaj nám niekto musí umierať, alebo nás naháňať s nožom, aby sme pochopili, o čo ide?

Milí obyvatelia časti Šidlovec. Neverím, že ste zlí ľudia. Skúste sa prosím nad tým zamyslieť. Prekročiť hranicu komfortu je ťažké. Všetci o tom vieme. Ale oplatí sa – ako pri športe, turistike, lyžovaní. Najväčšie veci sa dajú zažiť až za ňou. Inak len budete žiť v bubline. Na pláži. Ale neďaleko môže byť piesok od krvi. Držím vám palce, aby ste to prijali.

 

Teraz najčítanejšie