Denník N

Nebojme sa vyjsť z labyrintu monológov hluchonemých

Tento blog sa netýka len katolíkov, veriacich, ale aj neveriacich, je pre všetkých. Včera som si vypočul koncoročnú kázeň v kostole. Dnes som si bol vypočuť tú novoročnú už v inom, tiež v katolíckom kostole. Chcel by som preto zhrnúť viacero podstatných rozdielov a môj pohľad na ne.

Monológy hluchonemých

V nedeľu 31. decembra bol v Katolíckej cirkvi slávený sviatok Svätej rodiny. V tomto duchu sa chcela niesť aj kázeň. O rodine sa toho hovorí v poslednom období veľa. Na Slovensku sa jedná už o dlhoročnú diskusiu, alebo skôr o monológy hluchonemých, tak bola aj menená Ústava. Zo včerajšej kázne som mal podobný pocit, ak nie extrémnejší.

Síce je čas Vianoc, včerajšia kázeň bola zakončená slovami vytvárajúcimi strach : „je vedená vojna proti rodine“. Dozvedel som sa aj o vykorenených Slovákoch, pretože odchádzajú za prácou do zahraničia. Negatívnych slov o rozvrate rodiny, o vojne proti katolíkom a proti našim tradíciám, bolo celkom dosť. Nepočul som však o tom ako sa naši nepriatelia konkrétne pričiňujú na tomto rozvrate. Ani o tom, či náhodou neoznačujeme za nepriateľov aj členov našej rodiny.

V tomto istom kostole som počul už aj príjemné a pokrokové kázne, napríklad o Svätej trojici. Duch svätý predstavuje vedomosť rozmýšľať a nutnosť tak vytvárať a prijímať pokrok.  Tak ako aj kedysi Cirkev progres prijala a v konečnom dôsledku aj podporila, síce ťažkopádne, či už akceptovaním že Zem nie je stredom vesmíru alebo skončením križiackych výprav a ospravedlnením sa za teror, ktorý spôsobovala inkvizícia.

Rozdiely medzi rôznymi kázňami, v tom istom kostole, ako i postojmi rôznych cirkevných predstaviteľov, ma privádzajú k rôznym pocitom.

Cirkev dnes nemá možno väčšieho nepriateľa než svoju veľkosť a moc. Boj za a proti rodine tak prebieha hlavne v jej radoch vedúcich predstaviteľov.

Od malička som vnímal tento vnútorný rozkol v Cirkvi a teda aj v sebe. Veriť v Boha som chcel, i keď som bol vždy veľmi racionálne a teda vedecky založený človek. Keď som nedávno znova čítal o Štefánikovom živote, dozvedel som sa, že mal rovnaký problém. Táto diskusia je však dokonca i dnes, na Slovensku 21.storočia, skôr tabu.

Časť cirkevnej moci dnes stráda pochopenie života jedinca nie ako kameňa, ktorý postaví tam kde chce ona, ale ako dýchajúce, cítiace a rozmýšľajúce stvorenie, vytvorené na obraz boží, prijímajúce nielen Otca, Syna ale aj Ducha svätého. Predstavitelia Boha na Zemi by preto mali dávať veľký pozor na to, ako interpretujú Božie slová zo Svätého písma. Čo je však dôležitejšie, ako sa dokážu otvoriť samotnému Duchu svätému, múdrosti, progresu, a teda aj svojim bratom, či už veriacim alebo neveriacim.

Rozhovor s Bohom je každého osobná záležitosť. Slovo božie však chceme aj počuť, nielen čítať, aj preto chodíme do kostola. Stretnúť sa s Bohom v jeho dome, počuť jeho hlas. Aj preto som sa dnes odhodlal napísať tento blog. Chcel som spomenúť tiež dnešnú kázeň, ktorá sa mi veľmi páčila. Dnes, na nový rok, som bol v inom kostole. Cítil som, akoby som Boha naozaj počul. Motivovalo ma to, potešilo a posilnilo.

Omša bola už od začiatku celkom iná. Premohol ma príjemný pocit už od prvej piesne. Počas kázne nebolo rozprávané o vojne proti rodine, o vykorenených odídencoch či o boji proti katolíkom. Dokonca sa nejednalo o monológ, ale o rozhovor.

Pán farár sa nás najskôr pýtal na naše predsavzatia do nového roka, ak sme si nejaké dali. Mohli sme sa hlásiť. V kostole bolo pritom plno. Tiež vravel o sebe, ako by chcel viac cvičiť. Ďalej rozprával o svojom prianí pre každého z nás. O prianí, ktoré by sme mali mať všetci, aby sme vedeli otvárať svoje srdcia rodine, svojim blízkym, svojmu okoliu, vedieť načúvať s láskou, vedieť sa rozprávať s láskou, ale hlavne, vedieť si nájsť pre nich čo najviac času, koľko len môžeme.

Kto je prvý bez viny, nech hodí kameňom

Dve kázne, jedna prebitá strachom, tá druhá naplnená božskou láskou, duchom svätým, pokrokom, načúvaním, rozhovorom a porozumením. Chcel by som teda myslieť už len na tú druhú. Ako sme všetci božími deťmi, stvorenými na obraz boží, sme si teda rovní, aj v tom, že nikto z nás sa nenarodil bez hriechu, bez neomylnosti, ako je dôležité jeden druhého počúvať. Slová Ježiša hovoria jasne, kto je prvý bez viny, nech hodí kameňom. Tento Boží apel pre viac počúvania toho druhého, pre ľudskú blízkosť a otvorenosť našich sŕdc, tento apel pre ľudskosť a pre pokrok, v tomto období hlbokých zmien vo svete, je tým správnym, ktorý nám dokazuje dôležitosť viery i dnes.

Aj pri odchode do zahraničia kvôli práci či kvôli štúdiu som sa vždy snažil byť nablízku mojej rodine a známym. Nie vždy sa mi to darilo. A niekedy zabúdame ako a kde hľadať silu ako otvárať svoje srdce, dokázať byť blízko i keď na diaľku. Ekonomické či iné problémy premáhajú dnes často mnohé rodiny. Je preto veľmi dôležité vedieť si nájsť čas a počúvať toho druhého, bez toho aby sme chceli hneď viac.

Mnoho rodín má strach z inakosti, z rozdielnosti, zo zmien. Je preto o to viac potrebné počúvať s láskou a nie sa uzatvárať s nenávisťou. Riešenia a pochopenie možno nenájdeme hneď, o to však nejde. Rozdielny pohľad na svet nám nechce ublížiť. Tak ako nejde o to či viete alebo nie spievať, keď Vám niekto počas Štedrej večere rozdá hárky s Vianočnými pesničkami a chce s Vami spievať. Ten pocit po spoločnom speve je k nezaplateniu. Sám s tým mám skúsenosť.

Vedieť otvoriť svoje srdcia nesmie byť klišé či inak zosmiešneným slovným zvratom. Týka sa nás to všetkých, nielen kresťanov.

Spôsobov ako sa vlastnej rodine, blízkym a k svojim známym či k neznámym priblížiť je viacero, najdôležitejšie je však najskôr chcieť a nečakať zázraky hneď. O tom je rodina, o tom je láska, a aj o tom je podľa mňa samotná viera. O otváraní svojich sŕdc, a nie o vytváraní strachu, nenávisti, teda o otváraní brán pekelných. Položme otázku, načúvajme s láskou, hľadajme pochopenie, tešme sa možnosti rozmýšľať, učiť sa, a hlavne sa nebáť.

Teraz najčítanejšie