„Malé deti musíš nechať vyrevať, inak budú rozmaznané“

Autor: Zuzana Zimová, špeciálny pedagóg a terapeut, odborník na deti z detských domovov, odborný garant programu www.tvojBUDDY.sk

ZVLÁŠTNE SPRÁVANIE MALÝCH DETÍ

Videli ste malé deti bez mamy v nemocnici? Že nie? Tak asi patríte k mladšej generácii. A máte šťastie, že žijete v dobe, v ktorej je samozrejmosťou, že spolu s dieťaťom je v nemocnici aj mama. Nie vždy to tak bolo. Naši starí a prastarí rodičia možno zažívali to, že choré deti boli doma a chodil za nimi domov lekár. Potom sa sprofesionalizovala starostlivosť o chorých a presunula sa do nemocníc. Túto profesionálnu starostlivosť samozrejme chceli dopriať aj deťom. A tak sa stalo, že choré deti už nezostávali doma ale odviezli ich do nemocnice. Mamy za nimi mohli ísť len v návštevných hodinách.

Ošetrujúci personál v nemocniciach si všimol, že deti sa počas návštevných hodín správajú ku svojim mamám zvláštne. Namiesto toho, aby sa tešili z príchodu matky, boli deti odmietavé. Zdalo sa až, akoby svoje mamy nepoznávali. Napriek tomu, že prvé dni v nemocnici za nimi žialili. Odborníci sa čudovali a pokúšali sa zistiť,  prečo to tak je. K čomu teda dospeli?

BEZPEČIE, ISTOTA

Počas života si človek vytvára niekoľko vzťahových väzieb a každá má svoj význam. Ako už to tak chodí – tá prvá je základná. Prvá je prvá, veď viete. A väčšinou vzniká práve medzi bábätkom a jeho mamou.

Kvôli pochopeniu významu tejto vzťahovej väzby sa treba vrátiť úplne na začiatok. Na začiatok ľudského života a na začiatok existencie živočíchov, ktoré musia chrániť svoje mláďatá. Zachovanie života je základný program, ktorým sa riadia živé tvory. Vďaka nemu nikto zbytočne nešpekuluje keď ho naháňa divá zver a uteká do bezpečia. Dospelí sú rýchlejší a silnejší. Mláďatká sú ľahšou korisťou pre divé zvery.  Napriek tomu ľudstvo prežilo. Ako je to vôbec možné?

Istí to práve vzťahová väzba. V nebezpečenstve matka najskôr vezme do náručia svoje dieťa a až potom beží. Napriek tomu, že to znižuje jej šance na prežitie. Vzťahová väzba je tu preto, aby sa mláďatá cítili bezpečne. Navyše ten, kto sa ako bábätko cíti bezpečne, má v dospelosti vybudovaný vnútorný pocit bezpečia a istoty.

MATERSKÁ OSOBA

Psychoanalytici s trochou nadsázky tvrdia, že za všetko môže matka. Všeobecná predstava je, že matka je žena, ktorá porodila dieťa. Život má však svoje vlastné cestičky, ktoré nie vždy kopírujú tú, po ktorej cestuje väčšina. Deti niekedy nemôžu byť s mamou, ktorej sa narodili. Môžu byť ale s ockom, babičkou, náhradnou mamou… A vytvárajú si s nimi tú dôležitú, tú prvú vzťahovú väzbu.

Či už je to mainstreamová matka alebo niekto, kto ju nahrádza, musí mať dve základné vlastnosti, aby všetko bolo tak, ako má byť.

STÁLOSŤ

Stálosť v zmysle nemennosti. Materskou osobou má byť pre dieťa jeden človek.  Pokiaľ sa v starostlivosti o dieťa striedajú viacerí ľudia a ono nemá možnosť pripútať sa k jednej osobe, necíti sa dostatočne isto na to, aby si budovalo bezpečnú vzťahovú väzbu.

Jednou z potrieb človeka je porozumenie tomu, ako svet funguje. Buduje si schopnosť predvídať čo sa stane, aby sa na to mohol pripraviť. Dodáva mu to pocit bezpečia a istoty (všímate si ako sa tu niektoré pojmy začínajú neustále opakovať?).

Aj maličké bábätko potrebuje mať taký pocit. Celý jeho svet sa točí okolo uspokojovania jeho potrieb. Najvzrušujúcejšie je očakávanie, či a kto mu tie potreby uspokojí. Jeho istotu zvyšuje, ak sa to deje opakovane pri čo najmenších obmenách. Jedna opatrujúca osoba zaručuje rovnaký hlas, ktorý sa dieťaťu prihovára, rovnaký spôsob dotyku, rovnaké tempo, rovnakú vôňu a ešte kopec iných rovnakých vecí, ktoré si ani neuvedomuje.

SPOĽAHLIVOSŤ

A je tu druhá dôležitá vlastnosť – spoľahlivosť. Dieťa sa môže spoľahnúť na to, že keď bude niečo potrebovať, jeho materská osoba bude nablízku a použiteľná. Že sa nebude riadiť ideálom popísaným v knihách, ale potrebami svojho dieťaťa. Že ich bude vnímať, bude im rozumieť a bude ich napĺňať.

Psychológovia hovorievajú, že dieťa do pol roka nemožno rozmaznať. Tento výrok je úplne pochopiteľný v súvislosti s teóriou vzťahovej väzby. V našej kultúre má zadávanie hraníc veľkú tradíciu. Z teórie vzťahovej väzby sa možno naučiť aj to, kedy a ako tie hranice zadávať. Naozaj nemá význam bábätká „vychovávať“. Bábätká treba „chovať – pestovať“. A až keď sú riadne popestované, môže sa začať s výchovou. Takže nie, nenechávajte deti vyrevať, nepomôže to ani im ani vám.

V závere jedného kúzelného filmu zaznieva veta: „Nikto nie je dokonalý“. Na počudovanie ani matky nie sú. Aby sa neutápali vo výčitkách svedomia – existuje pojem „dosť dobrá matka“. Pre bábätko je dôležité, aby mama (pri tejto nežnej téme sa ťažko používa výraz materská osoba) bola stála a spoľahlivá väčšinou. Vždy to nedá nikto.

AKO SA PRADÚ NITKY – POTREBA, SIGNÁL, USPOKOJENIE, DÔVERA

Predstavte si bábätko, ktoré bolo v pohode a zrazu zistí, že niečo potrebuje. Je mu to nepríjemné a chce byť opäť v pohode (kto by nechcel, že?). No ale predsa pre názornosť – má mokrú plienku a chce byť v suchu, je hladné a chce byť napapané, cíti sa samé a potrebuje aby sa mu niekto prihovoril, dotýkal sa ho…

Vo chvíli, keď si dieťa uvedomí, že niečo potrebuje, vydá signál. Znie to technicky, ale je jasné, že netelefonuje, ani nepíše e-mail. Jednoducho začne kričať čo mu sily stačia. Tak ako vie, sa snaží privolať niekoho na pomoc.

Podarilo sa! Mama príde, skontroluje plienku, prihovorí sa, prebalí. Alebo nakŕmi, alebo… To, že mama spraví niečo, čo vráti bábätko späť do pohody, má veľký význam. Ak sa to opakuje dostatočne často a dostatočne dlho, bábätko začína dôverovať tomu, že svet je bezpečné miesto. Že vždy sa nájde niekto, kto ho zachráni. Predstavte si, aké bezmocné je malé dieťa – je to doslova záchrana jeho života. A táto rastúca dôvera ho posmeľuje, aby v prípade potreby opäť rozozvučalo hlasivky a hlásilo sa o svoje práva J.

Tým sa kruh uzatvára. Točí sa ako kolovrátok. Pradie sa na ňom nitka, ktorá spája dieťa s matkou. Ale ešte dlho potrvá, kým sa z tejto nitky stane bezpečné, istiace horolezecké lano.

DETI Z DETSKÝCH DOMOVOV

Mnohé deti z detských domovov takéto horolezecké lano nedostali.  Ich rodičia neprichádzali pravidelne, stabilne a nenapĺňali ich potreby tak, aby v nich vybudovali pocit bezpečia a vlastné sebavedomie.  Je ľahké takýchto rodičov odsúdiť, ale mnohokrát to nie je preto, lebo by nechceli alebo nemali deti radi, ale preto, lebo to nevedeli alebo nemohli.  Výsledkom je, že deti sa nevedia zaradiť do spoločnosti, mať stabilnú prácu a bývanie, funkčnú vlastnú rodinu nie preto, lebo by možno nevedeli ako sa to robí, alebo by boli málo vzdelané alebo zlé, ale preto, lebo to jednoducho nedokážu – nemajú horolezecké lano vybudované svojimi rodičmi.

Preto program Buddy nachádza dobrovoľníkov, ktorí sa učia od detí spoznať ich svet a na na druhej strane im ukážu niečo z toho svojho sveta, kde všetky deti z detských domovov nakoniec budú žiť svoj život.  Učia sa spojiť dva svety a spoznať tak seba, mať kvalitný vzťah, ktorého sa dá chytiť ako horolezeckého lana.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas.

Ďalšia časť:           Vypijem si kávičku a hneď ťa nakŕmim, zlatíčko (vývoj dieťaťa do 3 rokov)