Nedeľa ako pocta
pozitívnej závisti spojenia
Včera som cestovala z univerzity v meste, ktoré dokázalo exemplárne potešiť aj zabolieť – ako človek.
Od istého času sa rádiá dajú zniesť iba na ceste. Sedela som v strede autobusu, kde sa mi však úplne nerozplynula pieseň, takže útržkom refrénu som rozumela dobre… A na základe toho našla ešte niečo viac.
Čoskoro si pripomenieme výročie o dočasnom chýbaní ďalšieho majstra. Narodeniny oslavujem nielen s tmavším Wonderom, ale aj s Petrom Hapkom… Najviac ma, možno aj Michala Horáčka či Jarka Nohavicu, fascinuje, ako si najlepšie veci nechal pre seba. A nikto sa za neho preto nehnevá.
Na istom type umenia je úžasné, ako sa pri ňom nedá pochybovať o láske. O všetkom inom áno, ale o nej nie.
*
Sme ľahší a ľahší…
Nemyslíme si,
že sme to takto vymysleli.
V útlme
svitáme na hrane.
Po plnej strane
čakáme na list,
kde sme vždy stále bieli
s tým, čo sme už pozabudli.
*
