Denník N

Neexistuje rovnosť medzi heterosexualitou a homosexualitou. Ani na Západe

Napriek úspešnému Írskemu referendu a stúpajúcemu počtu štátov, ktoré legalizujú zväzky homosexuálov, sa nedá hovoriť o rovnosti medzi heterosexualitou a homosexualitou . V žiadnom štáte totiž spoločnosť neuznáva homosexuálny spôsob života rovnako ako heterosexuálny.

Druhá stránka írskeho referenda 

Írske referendum spustilo vlnu eufórie, aj keď výsledok bol viac menej jasný už dopredu. Homosexuálne manželstvo sa totiž po prvý krát v histórii úspešne legalizovalo prostredníctvom ľudového hlasovania. A to ešte v krajine so silnou katolíckou tradíciou.

Titulky médií a komentárov teda boli jasné: „Íri majú viac katolíkov ako Slovensko, no gejovia a lesby majú v referende väčšie šance“, „Katolícke Írsko podporilo v referende sobáše homosexuálov“. Čítať sme mohli aj výroky typu „Malá krajina s veľkým odkazom o rovnosti do celého sveta“ alebo „(referendum) verejne zotrie pretrvávajúce bariéry a predsudky a iracionálny strach z ‚nich‘ a ‚nás'“.

Je síce pravda, že v Írsku dúhoví aktivisti zaznamenali úspech, ale nedá sa konštatovať, že homosexuálne páry dosiahli rovnakého postavenia ako páry heterosexuálne. Dôvod je jednoduchý. Výsledky írskeho referenda ukazujú, že homosexuálne sobáše nemajú plnú podporu spoločnosti, ako sobáše heterosexuálne. V Írsku je stále 37,93% zúčastnených voličov, ktorí homosexuálne sobáše odmietajú. A 39,48% voličom je to jedno, keďže sa ľudového hlasovania nezúčastnili. Úspech to je, ale rovnaké spoločenské uznanie nie.

„Nestopercentne“ gay-friendly

Podobná situácia je aj v iných gay-friendly krajinách. V USA, ktoré sa v poslednej dobe stávajú gay-friendly, bola v roku 2014 podpora homosexuálnych manželstiev 55%, pričom medzi osobami vo veku 18-29 rokov bola 78%. Čísla dokazujú, že podpora má stúpajúcu tendenciu, ktorá sa v blízkej budúcnosti potvrdí. Avšak, tvrdiť, že sa raz dosiahne 100% podpora, ktorej sa teší heterosexuálne manželstvo, je utopický sen.

Môžeme to vidieť na príklade Holandska, bašte liberalizmu a práv sexuálnych menšín. V roku 2006, teda päť rokov po prvom sobáši osôb rovnakého pohlavia, bola podpora 82%. Na prvý pohľad, vysoké číslo, ale stále to nie je „stovka“.

Výskum z ďalších významných gay-friendly krajinách dokazuje to isté. Vysoká, resp. jemne väčšinová podpora, ale úplné a 100% spoločenské uznanie, akému sa teší heterosexálne manželstvo, neexistuje. „Za“ v nasledovných krajinách, okrem Dánska a Švédska, nikde nedosiahlo tri štvrtiny: Spojené Kráľostvo (55%), Nemecko (66%), Dánsko (79%), Švédsko (79%), Nórsko (70%), Fínsko (57%), Francúzsko (47%). Priemerný nesúhlas v týchto krajinách bol 28%, čo je takmer tretina. Nevedolo sa vyjadriť zhruba 10% respondentov.

Bude raz rovnaké spoločenské uznanie? 

Otázkou teraz je, či sa raz homosexuálnym manželstvám dostane rovnakého spoločenského uznania ako heterosexuálnym? V istom zmysle sa to v niektorých krajinách už podarilo, ale aby sa dúhoví aktivisti mohli hrdiť úplnou rovnosťou, je treba ju získať aj vo verejnej mienke. A tá, ako sme mohli vidieť, vôbec nekladie „rovná sa“ medzi týmito dvoma druhmi manželstiev.

Bude však verejná mienka raz úplne „za“ sobáše gejov a lesieb? Myslím si, že nie. Ak by tomu tak bolo, krajiny ako Holandsko, Švédsko a Dánsko by ju už dávno dosiahli. Podľa mňa, čísla sa zastavia maximálne na 90%, ale vyššie nepôjdu.

O dôvodoch v tomto článku veľmi nechcem diskutovať, ale myslím si, že hlavným faktorom je neprirodzenosť homosexuality a homosexuálneho spolužitia, ktorá je dokonca aj na Západe nevedome vnímaná. Homosexualita ide totiž jednoznačne mimo biologický rámec človeka. Môžeme polemizovať o evolúcii spoločenského vnímania, o rôznych sociálnych konštruktoch alebo o sexuálnej (r)evolúcii, ale biológia, ako neoddeliteľná súčasť podstaty človeka, je nemenná.

Nastane na Západe zmena zmýšľania? 

Napriek tomu, že homosexuálnym manželstvám nepraje celá populácia, nemôžeme ignorovať a banalizovať fakt, že majú väčšinovú podporu. Zmení sa však toto číslo? Nastane delegalizácia homosexuálnych manželstiev? Prestane to spoločnosť vnímať ako súčasť normy? Ja som presvedčený, že áno. Aj keď to bude zopár desaťročí trvať.

Ak sa totiž LGBTI aktivistom podarilo v liberálnych baštách (Holandsko, Švédsko, Dánsko) vyžmýkať „len“ 80% a nie „stovku“, znamená to skrytý problém. Totiž aj najliberálnešie spoločnosti sveta kdesi vo svojom vnútri tušia, že tento stav nie je prirodzený. Tento problém som už vyššie naznačil. Je ním biológia. Aj najliberálnejší liberál nedokáže preargumentovať biologickú podstatu človeka. Môže ju ignorovať a potlačiť, ale poprieť nie. A práve preto sa nazdávam, že dúha, ako symbol hnutia LGBTI, je len výkyvom doby a podpora dúhovej agende raz klesne na číslo blížiace sa k nule.

Homosexualita ako zdravá sexuálna orientácia v očiach spoločnosti? 

Prieskumy verejnej mienky týkajúce sa homosexuálnych sobášov majú dôležitý, aj keď skrytý, súvis s povahou homosexuality ako sexuality človeka. Ak totiž volič alebo respondent nevyjadrí podporu homosexuálnemu manželstvu, minimálne latentne dáva najavo svoje negatívne stanovisko voči homosexualite. Ak by ju totiž vnímal ako úplne zdravú variáciu ľudskej sexuality, označil by „za“.

Nie je mojim úmyslom tvrdiť, že nesúhlas s homosexuálnymi manželstvami automaticky predpokladá negatívny postoj k tvrdeniu „homosexualita nie je zdravá“, ale indikácie tam sú.

Stále tak značná časť západnej populácie (v priemere tretina) nevníma homosexualitu ako orientáciu, ktorá by bola rovná heterosexuálnej. Ináč by táto tretina nemala problém vyjadriť plnú podporu týmto zväzkom.

Stráca Katolícka Cirkev vplyv? 

Írske referendum a dúhová vlna naznačujú, že Cirkev stráca svoj vplyv, dokonca je v procese zániku. Na prvý pohľad, je odpoveď jasné áno. No skutočnosť je však iná. Posolstvo Cirkvi v podobe pápeža Františka, emeritného pápeža Benedikta XVI. a pápeža sv. Jána Pavla II. je radosť a nádej. Pápeži sa hrajú s deťmi, navštevujú chorých, búrajú bariéry, venujú sa mládeži a sú stelesnením pokory. To sú jednoznačne hodnoty, ktoré môžu pripraviť podhubie pre budúci rast, ktorý je už vidno na Svetových Dňoch Mládeže, ktoré sa budú michodom konať už budúce leto.

Situácia homosexuálov je však úplne iná. Svojmi pochodmi hrdosti (dúhové prajdy) nám ukazujú najrôznejšie formy sexuálnych orgií, vrátane homosexuálneho sadizmu. Sú taktiež hlučné a plné alkoholu a nahoty. A nie je to výnimočné správanie, ktoré sa vymyká normám samotných LGBTI aktivistov. Tí to nielenže nekritizujú, ale aj organizujú. Toto nie je podhubie pre rodinu a zdravý vývin človeka. Skôr je to cesta neviazanej rozkoše do absolútnej prázdnoty, ktorá bude viesť len k úpadku.

Nechcem tvrdiť, že každý homosexuál sa stotožňuje s dúhovými pochodmi, ale je to jediná vec, ktorá túto komunitu verejne prezentuje.

Rovnosť medzi homosexuálmi a heterosexuálmi? 

Existuje teda rovnosť medzi homosexuálmi a heterosexuálmi? Áno, jednoznačne existuje. Všetci sme totiž ľudské bytosti, ktorým dal samotný Boh rovnakú hodnotu a dôstojnosť. Homosexuáli by nemali byť bití, nemali by byť prenasledovaní a ani by sa im nemala odmietať zdravotná starostlivosť a vzdelanie. Taktiež je nevyhnutné odsúdiť excesy typu vyhodenie mladého geja alebo mladej lesby z domu rodičmi.

No napriek tomu, treba sa držať aj druhej strany pravdy. Heterosexualita a homosexualita rovnocenné nie sú. Druhá z nich totiž popiera podstatu človeka.

 

Teraz najčítanejšie