Blog
piatok

Nekonečný mesiac na psychiatrii v čase chrípkovej karantény

Ako ma po ôsmich rokoch zaskočila ďalšia epizóda psychickej poruchy

Pred vlaňajšími Vianocami som si do denníka zapísala:
„Už pomaly každodenná klasika. Je čosi po druhej hodine v noci z piatka na sobotu. Zaspala som a po troch a pol hodine som hore. Som doma sama a chytá ma úzkosť. Po rozume mi chodia rôzne obavy. Uvedomujem si, že sa musím nejako upokojiť. Možno nejakou tabletkou by som sa znova uviedla do spánku, ktorý potrebujem. V poslednom čase spávam len štyri-päť hodín a zajtra začína víkend. Bude treba poprať, navariť. Je mi jasné aj to, že idú Vianoce a ja musím spávať viac, lebo inak tie Vianoce budú doma bezo mňa. Zvažujem, ktorá tabletka ma upokojí a bude lepšou voľbou. Nejako to zvládnem. Musím.“

V tom čase som už antipsychotiká ani antidepresíva nejaký čas vôbec nebrala. Vysadila som aj tie minimálne dávky, na ktorých som dlho fungovala. Len na spanie som podľa potreby brala benzodiazepamíny. Okrem najbližších o tom nik nevedel. Aj doktorov som nechávala v tom, že minimálne dávky antipsychotík a antidepresív stále užívam. Popravde tieto lieky končili svoju púť z lekárne doma na poličke.

Vianoce som zvládla, no na konci roka sa to nalomilo. Darmo všetci najbližší brali na mňa ohľad snažiac sa ma nerozrušovať, aby som vedela spávať. So spánkom to šlo naďalej dolu vodou a rovnako odchádzal aj môj zdravý rozum a úsudok. Myseľ mi čoraz viac opantávali obavy, strach a rôzne úzkosti. Nakoniec som bola ako paralyzovaná. Nič som už nerobila, nedokázala som ani len navariť, prestala som jesť, ... Blízki boli zo mňa zúfalí.

V snahe o vlastnú záchranu som šla v doprovode manžela k psychiatričke, kde sme priznali pravdu, že lieky neužívam. Súhlasila som s obnovou medikamentóznej liečby, s pravidelným užívaním antipsychotík, antidepresív i benzodiazepamínov.

Doma mi však preplo a lieky som odmietla. Môj stav sa nakoniec zvládnuť doma nepodarilo. Musela som byť hospitalizovaná.

Pamätám si, ako som s manželom a mojou sestrou sedela pred prijímacou kanceláriou v nemocnici. Aj to ako ma zdravotná sestra v kancelárii prijímala a volala doktora. Viem, že som tam nevedela obsedieť, bola som nepokojná. Viac si nepamätám.

Jasne si však spomínam na okamih, keď som si uvedomila, že ležím na lôžku s popruhmi, avšak nepripútaná a spoza mňa mi čísi hlas vraví: „Tuto to podpíšte!“ Vzhľadom na okolnosti som si domyslela, že ide o súhlas s elektrokonvulzívnou terapiou. Popravde, v tej chvíli som nemala silu a ani vôľu prečítať čo len jednu vetu z toho, čo mi pred oči predložili. Papier som podpísala a už o chvíľku som obklopená personálom prežívala blažený pocit zaspávania v anestéze.

Vraj som tých elektrošokov tentoraz absolvovala šesť. Pamätám si len to podpisovanie a posledné dva, tri elektrošoky. Po nich som sa už cítila lepšie. Viem, že som už jedla, pila, umývala sa, prezliekala, aj keď to neraz bolo minimálne rozpačité. Mám na to aké – také spomienky. Každým dňom som tam fungovala normálnejšie, hoci dlho som bola ešte vzťahovačná. Takmer do posledného dňa hospitalizácie som si musela vravieť: „ Nevšímaj si to. Toto nie je o tebe. Toto sa teba netýka...“

Manžel tvrdí, že za mnou chodil prvý týždeň denne. Ja si pritom z tých prvých návštev len matne spomínam, že bol za mnou raz so synom a to som kázala synovi, aby mi z mobilu, ktorý mi doniesli a mala som ho k dispozícii raz za deň na desať minút, odstránil messenger. Ďalšia spomienka sa viaže na to, že som si z depozitu od vrchnej sestry vybrala celú sumu, čo som tam mala uloženú. Potom som so slovami, že by mi to zo stolíka i tak ukradli, odovzdala peniaze manželovi, nech si ich vezme.

O niekoľko dní po ukončení elektrokonvulzívnej liečby, môj manžel doma dostal chrípku. Navštívila ma však dcéra a ja som akýmsi zázrakom dostala trojhodinovú vychádzku s ňou mimo areál nemocnice. S dcérou sme mi v meste kúpili ponožky a nejaké čisté oblečenie na ďalší týždeň. Cítila som sa už celkom dobre. To už začínala aj v nemocnici karanténa skrz chrípkovú epidémiu. Ja som bola na tom už značne lepšie a pýtala som sa takmer na každej vizite domov. Lekári tvrdili, že môj stav treba poistiť priepustkou domov na deň - dva. Vedela som, že by som ju zvládla, avšak priepustka skrz karanténu nebola možná. Karanténa trvala do odvolania a mňa bez úspešnej priepustky domov pustiť nechceli. Pripadalo mi to ako začarovaný kruh. Bola som z toho zúfalá. Mala som dojem, že sa odtiaľ nedostanem.

Návštevy boli zakázané. Jediné, čo mi pomáhalo boli samostatné vychádzky, ktoré som mala. Či bol čas či nečas, naplno som ich využívala. Denne dve hodiny poobede som trávila vonku v areáli nemocnice. Neraz ma v žltej erárnej vetrovke (na uzavretom oddelení vlastné na vychádzku dostanete akurát topánky) dobre prefúkalo. Už som poznala všetky budovy. Vedela som, kde je aj v poobedňajších hodinách otvorené WC, vedela som, v ktorej budove je automat na kávu (káva tam bola o poznanie lepšia než tá v bufete).

Na oddelení sa povrávalo, že Dôvera prepláca len štyri týždne a tak, keď som bola hospitalizovaná už štyri týždne, verila som, že ma domov konečne pustia. Primár však na vizite zdôraznil, že tam mám hádam dosť aktivít a domov ma nepustil. Bola som strašne sklamaná a zároveň nahnevaná. Myslím, že od zvýšeného tlaku mi praskla žilka v nose a valila sa mi z neho krv. Už mi samostatné vychádzky nestačili, mala som silnú potrebu ísť domov. Karanténa stále trvala a návštevy boli stále zakázané. Verila som, že každým dňom sa moja hospitalizácia skončí, a tak keďže manžel to mal do nemocnice cca 60 km, nechcela som ho preháňať, aby mi na otočku doniesol čisté veci. Čo som vedela, som si prepierala. Už mi chutilo aj jesť. Problém však bol, že okrem nemocničných raňajok, obeda a večere som nič iné nemala. Dochádzali mi aj peniaze, čo mi nechala dcéra, pritom denne som si na vychádzke dala jednu kávu a jeden keks. Posledný deň pred prepustením som si vypýtala aj posledné centy z vlastnej peňaženky. Tie som musela doplniť nájdenými zanechanými výdavkami v automatoch, aby som mala na kávu a najlacnejší keks z bufetu. „Čistá psychiatria,“ povzdychla som si vtedy.

Pred ďalšou vizitou som takmer celú noc nespala a v duchu som sa pripravovala na všetky možné scenáre rannej vizity a komunikácie s lekármi. Nikomu som o tom nevravela a noc som prebdela bez toho, aby som si pýtala liek na upokojenie. Ráno na vizite sa však prednosta psychiatrie s izbovým lekárom po dlhšej diskusii zhodli, že môžem ísť domov. Tešila som sa ako malé dieťa a verila, že už bude len lepšie.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o radostiach a starostiach, vlastných stavoch a postojoch.

Blogy

|

Už viac ako 88624 z vás dostáva správy e-mailom