Denník N

Nemožno mi mlčať

Sú chvíle, kedy nie je možné mlčať.

Bol jeden politik, ktorý sa zasadzoval za vymenenie skorumpovaných ministrov, zmenu systému za iný, ktorý by pre občanov bol spravodlivejší, sľuboval prácu, národnú hrdosť, sebestačnosť, brojil proti svetovému poriadku a morálnej dekadencii. Oslovoval množstvo tzv. slušných občanov. 30. januára 1933 sa dostal k moci a už sa jej do smrti nevzdal. Jeho sympatizanti v tú noc pochodovali ulicami Berlína.  Na konci jeho vlády bol Berlín v troskách.

Vtedajší politici si mysleli, že sa im ho podarí zastaviť, on však moc už nepustil z rúk. Podobne tak si vo februári 1948 Edvard Beneš myslel, že ak dá moc Klementovi Gottwaldovi, tak sa sám vybije a jeho popularita klesne. Nestalo sa tak. Totalitné ideológie hneď ako získajú moc, tak ju už z rúk nepustia. Jedno čo sa deje. Ako prvý krok vždy zničili demokraciu a pár mesiacov po prebratí moci urobia tzv. demonštratívne voľby s jednotnou kandidátkou.

Historici potom spätne riešia, kedy bol ten moment, keď sa to dalo zastaviť. Ten moment nastáva aj teraz.

Je večnou otázkou, či demokracia má byť až tak otvorená, že dovolí kandidovať aj stranám, ktoré ju chcú zničiť. Hnutiam, ktoré sa krčia v kúte v strachu, pokiaľ si nie sú isté svojou silou. Hnutiam, ktoré potrebujú davovú psychózu (v minulosti na masových stretnutiach, kde sa vodca stane prevtelením masy, dnes hromadným zdieľaním nezmyslov po sociálnych sietiach). Mobilizácia však bola vždy rovnaká – mobilizačným faktorom je menšina, ktorá ohrozuje väčšinu – čim menšia menšina a menej známa, tým lepšie. Najviac sa ľudia boja neznámej hrozby. Čim je hrozba abstraktnejšia, tým sa jej dá viac báť. Väčší strach je z vlkodlaka ako z vlka. A ľudia milujú strach. Najväčší strach býva zo seba samého a z vlastnej zodpovednosti za svoj život. Preto sa hľadá vinník či vodca. Existenciálne odsúdenie mať slobodnú vôľu býva pre časť ľudí vždy neznesiteľné.

A život je zložitý, preto je jednoduchšie ho vysvetliť riadením z pozadia. Pretože priznať vlastné zlyhania, pády a omyly je ťažké. Veľa ľudí to neznesie. Totalitné myslenie sa živí vyhľadávaním nepriateľa. Lebo nájsť priateľa je vždy ťažšie. Nemôže byť abstraktný a všeobecný. Nepriateľ áno. Nepriateľa netreba ani nikdy v živote vidieť naživo. Stačí, že ho človek tuší za rohom. Ako vravel už Dostojevskij, milovať ľudstvo je ľahké, milovať človeka je však náročné.

Mýtus slušných ľudí je vždy na programe v čase, kedy sa vymedzujú a tvoria dejiny. My a oni, oni a my. Premieňajúc sa na manichejský boj dobra a zla. Imanentizácia náboženského eschatonu. Nebu na zemi bránia tí druhí. Iní. Cudzí.

A tak sa nastoľuje namiesto neba  – peklo na zemi. Lebo iných a tých druhých vždy nakoniec povraždia. Vždy. Len treba hodiť snehovú guľu z kopca.

Nemožno mi v tejto situácii mlčať. Je potrebné kričať z celého hrdla, že ide o našu slobodu. Slobodu žitia všetkých, akokoľvek iných, pospolu. Lebo všetci sme ľudia a nikto nemá právo sa nad niekoho vyvyšovať. Neoprávňuje ho k tomu ani jeho vlastná frustrácia.

Farebný svet bol vždy krajší ako čiernobiely. Nedajme šancu ovládnuť ho farboslepým.

Teraz najčítanejšie