Denník N

Nenápadná óda na supermarket

Čo by sme si v jeho denníku prečítali?
Čo by sme si v jeho denníku prečítali?

Iný (zľudovený) používaný názov – pumpeľ, bachor , denník.
Vlastnosti -Vnútorný orgán ošípanej. Žalúdok má zvnútra typické zvrásnené steny. Samotný žalúdok je nevýraznej chuti a tuhej konzistencie. V zložení žalúdka stojí za pozornosť relatívne vysoký obsah minerálov (vápnik) a nízky obsah tuku.
Kuchynské použitie – Pri výrobe tlačenky ako prírodný obal, inak najčastejšie na varenie – polievky, guláše, perkelty podobne ako hovädzie držky.
Tip na úpravu – Ak chcete žalúdok plniť, dajte pri kúpe pozor, aby žalúdok nebol prerezaný.Žalúdok sa predáva buď stužený -teda vypratý v horúcej vode, alebo solený. Solený žalúdok je na povrchu akoby slizký v dôsledku pôsobenia soli, avšak má dlhšiu trvanlivosť ako stužený. Žalúdok je možné v prípade potreby aj mraziť.Po naplnení žalúdka ho môžete zošiť bežnou hrubšou niťou.
Zdroj informácií – masodomov.sk

Relatívne mladá žena vbehne do supermarketu kúpiť jablká. Cestou k nim sa zastaví v sekcii s oblečením, aby checkla zľavy. Nič jej nepadne do oka. Istým krokom bezcieľne blúdi medzi tovarom a v rýchlosti vyhodnocuje, či má strácať čas a vôbec jednotlivé kúsky brať do ruky. Zláka ju plyšová mikina na spanie. Dotkne sa jej, no vzápätí si uvedomí, že ju nepotrebuje. Energicky vykročí ďalej, no v tom jej zrak spočinie na nočnej košeli s nápisom, ktorý anglicky hlása, že Život je lepší s pyžamom. Uznanlivo pokýve hlavou, toto sa marketérom podarilo. Zhrnuli banálnu životnú pravdu do jediného úderného hesla. Naozaj dobrá práca, no ona nemá rada nápisy na tričkách, tak prečo by mala mať nápis na pyžame, ktoré je vlastne nočnou košeľou? Je to aspoň bavlna? Vraj na sto percent. Vyrobené v Bangladéši. Sklamane vracia nočnú košeľu na stojan k ostatným veľkostiam. Majú jej veľkosť a cena nie je zlá. Nepotrebuje nočnú košeľu, má ich doma viac ako dosť. Vyrobená v Bangladéši! Necháva ju za sebou. Pokračuje rýchlym ráznym krokom a ako na potvoru, objaví ďalší stojan s ďalšími nočnými košeľami, tentoraz bez nápisov, kockované, farebné, presne také, aké nosila v puberte. Vtedy v nich chodila do školy, boli flanelové a znamenali revoltu. Teraz neznamenajú nič, sú bavlnené a má v nich spať? Do myšlienok jej vkročí pochabá bezdomovkyňa. „Pani, nemace dakus drobné?“ Zaskočená sa usmeje a previnilo popravde povie, že veru nie.

Ako pichnutá štrikovacou ihlicou, peláši k jablkám. Naberie si pár, odváži ich, zosníma moderným zariadením a vloží do tašky. Zrak sa jej mimovoľne zastaví pri exotickom ovocí. Mango, ananás, avokáda. V ústach sa jej zbehnú sliny pri predstave, že si večer urobí guacamole. Ak nájde slušné paradajky. To je základ. V rýchlosti si vyberie strapcové. Váženie, snímanie, taška. Rýchly presun k avokádam. Vo vnútri jej hlodá vnútorný hlas, ktorý ju nabáda, aby nebrala príliš tvrdé avokáda. Majú zelené i čierne. Podľa jej skúseností sú čierne lepšie, no tie zelené vyzerajú aj naomak lepšie a nie sú balené. Ohmatáva čierne avokáda v sieťke, keď tu zrazu sa k nej prihovorí starší pán. „To vyzerá jak zhnite vajca.“ Zaskočená sa na neho pozrie a nevie, čo mu na to má povedať. Teda aj by vedela, len ho nechce uraziť. Pán jej nevenuje vôbec žiadnu pozornosť, akoby si hovoril sám pre seba. „Co ja by s tym robel? To svet nevidzel…“ Nastane veľavýznamná pauza, z ktorej sa žena pokúša vymaniť z nekonečného zaskočenia pravdivou odpoveďou s prívetivou tvárou. „Napríklad guacamole si môžete urobiť.“ Pán ani nezdvihne zrak. „Šak to neznam ani vysloviť…“ namosúrene odchádza do uličky s psím žrádlom. V ampliónoch sa ozve s výrazným časovým predstihom vianočná koleda a situácia naberá na obrátkach bizarnosti. Čierne avokáda putujú do tašky.

Bez dlhého rozmýšľania sa vydá na svoju poslednú obvyklú zastávku v supermarkete. K jogurtom. Už cestou k nim detekuje významné zmeny v usporiadaní regálov, no tajne dúfa, že jogurty ostali na mieste. Zrada! Neostali. Sú tam palmaríny. Zaskočená v rýchlosti zaspomína, kedy vlastne v tomto supermarkete naposledy nakupovala. Nevie. Smelo a odhodlane sa púšťa do pátrania po hruškovom jogurte. Nájde všetky, len nie ten jej obľúbený, ktorý už aspoň dva týždne nemala. Trochu sa zatúla a vyplachuje si oči v oddelení so sladkosťami. Nájde novú sójovú tyčinku s čokoládovou príchuťou. Nebadane sa zaraduje, keď zistí, že energeticky spadá do kategórie prijateľných mlsadiel. Objav ju nadchne natoľko, že si ich do tašky pridá hneď šesť. Šestka je diablovo číslo. Ktovie prečo? Lebo sa po nej priberá, zažartuje si sama pre seba. Pekne, namiesto jogurtu! V tom na ňu z čista jasna vybafne jej pacient. „Dobrý deň, pani magistra, môžem mať jednu otázku?“ Zaskočená sa ho snaží v rýchlosti zaradiť. „Dobrý deň, samozrejme.“ Mladík na dovolenie počkal iba tak, aby sa nepovedalo. V zlomku sekundy sa žena v duchu baví predstavou, že mu namiesto kladnej odpovede dá zamietavé stanovisko a odíde stredom k samoobslužným pokladniam. „Viete, nechcel som sa pýtať, keď sme boli so ženou pri vás, ale povedzte, môže si ona farbiť vlasy, keď kojí?“ Žena nadvihne obočie a bleskurýchlo odpovie, že môže. Aj teraz sa zdá, že mladík o odpoveď v skutočnosti nestojí. „Už som jej toľkokrát hovoril, nech si tie vlasy nechá tak, ako sú a ona furt nepočúva. Veď dievčatá to vidia, že to nie je ona a aj sa tá staršia pýtala, že prečo si dáva na hlavu ten krém a keď jej povedala, že aby mala pekné vlasy, tak aj malá chcela. A ja nechcem, aby si malá farbila vlasy. Takže môže si ich farbiť?“ „Môže.“ blahosklonne prikývne žena. Mladík sa usmeje, poďakuje, pozdraví a odchádza. Žena chvíľku vstrebáva výživný rozhovor a stojí uprostred sladkostí. Každá druhá dobrota na ňu máva z police, každá prvá na ňu volá „Daj si ma!“. Zasmeje sa. Diabolská šestka. A čo ten jogurt? Má ho ísť hľadať? Má riskovať ďalší stret s mimozemskou civilizáciou? Veď už by ju to nemuselo zaskočiť…

Keď už je v tom supermarkete, tak nech to para tlačí! Ide na to. Obozretne našľapuje, veľmi ostražito postupuje priestorom a snaží sa zorientovať v chladiarenskom sektore. Otočí sa o stoosemdesiat stupňov a s úsmevom očakáva posledný úder. Rútia sa k nej dvaja rómski spoluobčania, ktorí držia v ruke akési sáčky. Ani ju nenapadne sa im vyhnúť. Rómovia ju s detskou nevinnosťou konfrontujú s jej vlastnou neznalosťou. „Pani, neznace co to je?“ S pochopením berie do ruky jeden neznámy chladený tovar. Nápis hlása : Bravčový denník na tlačenku. Prekvapená a definitívne zaskočená priznáva, že nemá najmenší šajn. Možno tlačová chyba. Čo je tlačová chyba? To by tam mohli stáť do rána. „Kde ste to vzali?“ pýta sa ich. „Tam, tam, tam!“ ukazujú jej úprimne a nadšene tí dvaja a spoločne sa vyberú k miestu pridelenému bravčovému denníku. Kým tam dokráča, otáča výrobok v ruke a snaží sa z obalu zistiť, čo by to tak mohlo byť. Okolonakupujúci jedinci na nich so záujmom i mierne pohoršene pokukujú. Žene to ani trochu nevadí. Netrvá dlho a pristaví sa pri nich starší pár. Žena ich prosí o radu a párik sa pripája k zaskočenému čudovaniu. Piati na jednom mieste skúmajú aj ďalšie výrobky, ktoré obklopujú bravčový denník a evidentne patria do portfólia toho istého výrobcu. Rómovia si berú hovädzie črevá na jaternice a nechávajú ženu so starším párikom v nevedomosti. Žena si pobavene výrobok fotí mobilom a odchádza hľadať jogurt.

Cestou domov premýšľa nad absurditou diania poslednej polhodiny v supermarkete. Prečo sú tie supermarkety tak zatracované? Veď je to zážitkové nakupovanie! Stretávajú sa tam všetky vrstvy obyvateľstva tak prirodzene, ako sa len dá. A koľko sa človek naučí! Musí si nájsť ten bravčový denník a dozvedieť sa o ňom viac. Keby v tom mobile mala aj internet, nemusela by čakať, kým dôjde domov a nebola by za blbú, pred Rómami, ktorí sa na ňu otočili v úprimnom očakávaní, že ona to vedieť určite bude. V istom okamihu sa jej zdalo, že ich do veľkej miery sklamala. Podobne aj ten pár dôchodcov. Očakávali, že keď vytiahne mobil, natiahne internet a odpoveď bude naporúdzi. A ona si to len vyfotila pre vlastnú potrebu. Nie je zvláštne, že sa v supermarkete nad bravčovým denníkom stretli tak odlišní ľudia s rôznymi životnými príbehmi a spoločným menovateľom im bola rovnaká nevedomosť a pocit zaskočenia z toho, že niečo nevedia? Je prirodzené, že nemôžeme vedieť všetko, no aj tak nás zaskočí, keď niečo nevieme. Ako smrť. Vieme o nej, rátame s ňou, no aj tak nás vždy zaskočí nepripravených.

A čo Vy? Už Vás niekto zaskočil bravčovým denníkom? A čo smrť? Ste pripravení?

 

 

Teraz najčítanejšie