Nenásytnosť je len príznak

Územie Slovenska obývajú štyri kmene. Ľudia, ktorí kradnú z verejných peňazí vo veľkom. Potom takí, ktorí kradnú v malom. Tí, ktorí nekradnú a ticho sa prizerajú. A ešte skupina tých, ktorí nekradnú a prehovoria, ak boli svedkami korupcie. Každý z týchto štyroch kmeňov má svoje vlastné pravidlá, rituály a jazyk. Ale všetci máme aj niečo spoločné. Väčšina z nás v korupčnej situácií prechádza malým peklom vnútorného konfliktu – rozhodovania, či prestúpiť hranicu vlastných morálnych zásad (a korumpovať)  alebo hranicu vlastných inštinktov (nebáť sa a korupciu oznámiť).

Samozrejme, sú tu aj takí, ktorí sa zúčastňujú korupčného kruhu s ľahkosťou, elegantne a bez zachvenia. Bez dobiehajúcich nočných desov a telesných symptómov, o ktorých sa na večierkoch nerozpráva. Podobní odsúdencom za korupciu v rumunských väzniciach, ktorí podľa holandskej štúdie síce nepopierajú svoje činy, ale vehementne odmietajú, že by urobili niečo zlé. Aj títo ľudia majú peklá vnútorných konfliktov okolo korupcie. Aj oni majú červenú čiaru etiky, za ktorú sa nechodí. Len posunutú. Je to ako s prahom bolesti. Máme ho všetci, ale každý niekde inde.

Neznesiteľná prvá osoba

Ako prežívame tých pár chvíľ keď zvažujeme prekročenie červenej čiary svojej vlastnej etiky v korupčnej situácií – a ako ju spracúvame neskôr? Za tri roky rozhovorov s ľuďmi rôznych generácií, rolí a životných príbehov začíname v Nadácii Zastavme korupciu zachytávať možné obrysy vzorca.

Na začiatku je často zmätok a hmlisto. Ani neviem ako sa to zbehlo. Bol to strašný tlak.  Zrazu sa to stalo. Slepá škvrna. Situácia, ktorú sa nedalo mať pod kontrolou. V tranzovom polosne zastaveného času sledujeme svoje vlastné pohyby rúk, sami seba počujeme hovoriť slová. Potom sa zvyčajne čas znovu rozbehne. Keď hovoríme o chvíľach, keď sme prestúpili hranicu spoločenských alebo vlastných morálnych zásad, vyhýbať sa použitiu prvej osoby jednotného čísla je to najmenej, čo v tej chvíli pre seba môžeme urobiť. Použiť prvú osobu jednotného čísla v takých chvíľach znamená priznať osobnú zodpovednosť a stratiť tvár. A to je ako umrieť. Zároveň je to dobrá správa – odosobnením signalizujem, že morálnu hranicu niekde v sebe mám – inak by sa prvej osobe nebolo treba vyhýbať. Tretia osoba jednotného čísla prináša úľavu vzdialenia sa od ohrozujúcej situácie a zárodok náhľadu. Mohol by to byť dobrý začiatok. Tu ale mnohí z nás končia.

Architektúra našich potrieb

Jedna z teórií konfliktu hovorí o tom, že za každým, aj vnútorným konfliktom, je nerovnováha v uspokojovaní potrieb. Konflikt bude trvať dovtedy, kým potreby všetkých zúčastnených strán nebudú aspoň čiastočne uspokojené. Racionalizácie okolo korupcie, ktoré v Nadácii počúvame, odkazujú na tri druhy základných ľudských potrieb. Nie, nie je medzi nimi potreba mať stále viac. Taká neexistuje, nenásytnosť je len príznak. Jedna po druhej sa objavuje potreba spravodlivosti, potreba sebaúcty a potreba ostať v bezpečí – teda prežiť. V tomto poradí.

“Racionalizácie okolo korupcie odkazujú na tri druhy základných ľudských potrieb. Nie, nie je medzi nimi potreba mať stále viac. Taká neexistuje, nenásytnosť je len príznak.”

 

Abraham Maslow zoradil architektúru základných ľudských potrieb do pyramídy od fyziologických potrieb v základoch stavby, cez potrebu bezpečnosti, potrebu lásky, príslušnosti ku komunite, potrebu sebaúcty, potrebu sebarealizácie a nakoniec celkom navrchu, potrebu prepojenia s niečím, čo ma presahuje. Tvrdil, že tieto potreby má každá ľudská bytosť, od mafiána po sväticu, od mentálne postihnutého dieťaťa po IT génia.  V rozhovoroch o korupčných zážitkoch ako prvá zvyčajne prichádza téma spravodlivosti. Po chvíli odpadne ako vonkajší mäkký obal vlašského orecha a spod neho vykukne potreba sebaúcty. Táto škrupina je už tvrdšia. Pod ňou v chránenom prostredí čaká pradávny inštinkt prežitia, živený potrebou pocitu bezpečia.

Ľudia niekedy vezmú úplatok, lebo majú pocit že im vyššie ohodnotenie spravodlivo patrí. Na svetskú spravodlivosť sa pritom spoľahnúť nedá, čakať na tú božiu je únavné. Jedného dňa vezmú svoju vec do vlastných rúk. Presnejšie, vezmú si tie peniaze. Vezmú si ich za mesiace strádania z niekoľkých stoviek štátneho platu v hrubom pri hypotéke a študujúcich deťoch. Alebo si ich vezmú napriek miliónom na konte ako svojpomocné zhojenie zdedených mýtov o večných krivdách a práve silnejšieho. Vezmú si ich za všetky tie odmeny či bonusy, ktoré veria že mali prísť a nikdy neprišli. Vezmú ich za bublanie v žlčníku pri sledovaní susedovej audiny cez okno. Privoliť korupcii je pre niektorých z nás istá forma občianskej neposlušnosti – divoká pudová svojpomoc hnaná energiou pomsty. Beriem si vlastne späť to, čo si myslím, že mi vždy patrilo. Áno, je to hnusná skratka na úkor ostatných. Áno, má to veľa spoločné s účelovým sebeklamom. To na veci nič nemení, že sa to deje a chce našu pozornosť.

“Privoliť korupcii je pre niektorých z nás istá forma občianskej neposlušnosti – divoká pudová svojpomoc hnaná energiou pomsty. Beriem si vlastne späť to, čo si myslím, že mi vždy patrilo.”

Ľudia korumpujú, lebo im chýba sebaúcta. Ak sa mi nedostalo žiadneho ocenenia, keď som bola dieťa, lebo zlé treba pomenovať a dobré sa chváli samo, ak som nemala ako neprijať darček od predkov v podobe roly večnej obete, z ktorej neviem ako vystúpiť a ani vlastne neviem, či chcem, ak nemám žiadnu profesnú identitu a práca je nutné zlo na panskom, lebo tam, kde som, nie som správne, ak neviem nič o vlastnej sile zmeniť svoj život, keď treba – vtedy sa moja sebaúcta prepadá do bdelej kómy a láka lupičov. Zabudnúť na vnútornú integritu je v takomto prípade riešením. Nie, toto korupčníkov neospravedlňuje. Ale pomáha pochopiť, čo sa vlastne deje. A keď lepšie chápeme, nie sme slabší ani horší. Naopak.

Flashback

Keď odpadnú škrupiny potreby spravodlivosti a sebaúcty, objaví sa inštinkt prežitia. Korumpujeme, keď náš plazí mozog vyhodnotí, že sme v situácii ohrozenia života. Pocit ohrozenia, hocijako nezmyselný v kontexte súčasnosti plných chladničiek v mierovej zóne, je v okamihu zaplavenia skutočnejší, ako akýkoľvek racionálny fakt. Ľudia, ktorí prežili traumu, to dobre poznajú, volá sa to flashback. Kým sa nevylieči rana zo zážitku ohrozenia života z minulosti, udalosť traumy prežívaná akoby v prítomnom čase vyskakuje opakovane, aktivovaná nejasnými spúšťačmi aj dávno po tom, čo sa podmienky zmenili a ohrozenie pominulo. Urputné zhromažďovanie zásob potravín, vecí či peňazí v časoch pokoja a dostatku. Práca výlučne pre zachovanie pokrvnej línie. Verejný záujem ako luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť, lebo ohrozí bezpečie a prežitie najbližších. Vo flashbackoch núdzových režimoch každý rieši len seba a svoj klan. Korupcia tým bujnie a odčerpáva bohatstvo krajiny. Krajina chudobnie. Trauma z nedostatku sa recykluje do ďalších generácií. Točíme sa v kruhu. Aj by sme už vystúpili, žalúdok sa krúti, ale kolotočiar išiel na pivo.

Územie Slovenska obývajú štyri kmene. Keď sa blíži červená čiara, každý robí, čo vie. Príslušníci štvrtého kmeňa sa vtedy vedia oprieť o zmysel pre spravodlivosť, o svoju sebaúctu a o vedomie, že prežijú. Ak sú tieto tri potreby v subjektívnych vesmíroch jednotlivcov z rôznych dôvodov dlhodobo nedosýtené alebo zranené, stávajú sa hnacou silou korupcie. Tak nečakajme, kým sa kolotočiar vráti z piva. Čo takto vystúpiť, zrovnať si žalúdky a pokračovať rovno, bez skratiek a v prvej osobe? Prežijeme to.

Text: Zuzana Vasičák Očenášová

Ilustrácia: Michaela Novosadová  

Chceš sa zapojiť do pomoci oznamovateľom korupcie? Podpor Nadáciu Zastavme korupciu malým finančným darom, vďaka ktorému dokážeme veľké veci!