Denník N

Neopúšťajme sa!

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Poďme moralizovať. Z postele.

Čítala som teraz taký Štúrov článok o tom, že sa nemáme opúšťať – nemáme hlivieť, je treba sa zdvihnúť a priložiť ruku k dielu a hlavne nerobiť pre seba, ale pre všetkých. Na čo je to dobré, že ty sám budeš driečny, keď zvyšku dediny trčí slama z vlasov? Strom, hovorí Štúr, je iba vtedy pekný, keď zakvitne rovnomerne, nie že jedna vetva a zvyšok nič.

Štúr pritom asi trikrát hovorí o túlení. To je etymologicky strašne pekné slovo, ale snažím sa výnimočne držať témy, dohľadaj si doma. Utúlený je schovaný. Utúlený je zohnutý, prikrčený. Slovenčina je, ako vždy, ľubozvučnejšia, ale podľa mňa to ináč bude viac-menej to isté, čomu sa po česky hovorí přizdisráč.

Nebuď utúlený, hovorí Štúr, nie sme my deti rabstva.

Doma hromžíš, hovorí Štúr, doma sa zastrájaš, ale keď dôjde na lámanie chleba, na to, aby si sa niekde ukázal, niečo urobil, zapojil sa, zrazu máš osem výhovoriek, zrazu si srdca babského, sedíš v chyži a vypisuješ statusy.

Ja som tie Štúrove zobrané spisy začala čítať asi pred pol rokom, keď som nemohla zaspať, lebo som si myslela, že to ma po pár riadkoch spoľahlivo položí. Miesto toho ma to rozrušovalo a doteraz rozrušuje – a neraz hlboko dojíma.

Pritom sa zároveň skoro hanbím za to pohnutie – veď je to ohromný pátos a to sa dnes nenosí.

Na druhej strane, držať sa nad vecou a všetko obracať na žart, to je asi tá najľahšia cesta, tam nám nič nehrozí; a pred mesiacom som predsa písala o tom, že je treba vydať sa na milosť a nemilosť, a tomu verím, skutočne verím.

Proti sebe

Dotkla sa ma, keď som ten svoj obľúbený Štúrov článok včera v noci čítala znova, jedna jeho poznámka; medziiným vyzýva – neosočujme sa. Lebo – ja neosočujem? Neviem. Začnem s dobrým úmyslom, ale nepoznám mieru a ľahko sa nechám uniesť, grobianim.

Pri tom nedávnom pražskom stretnutí s Tomášom Strakom sedel pri stole ešte Tomáš Hučko, slovenský dramaturg a publicista. Keď si Straka odsadol, Hučko sa ma spýtal niečo v tom zmysle, či si uvedomujem, že to z mojej strany pôsobilo dosť arogantne. Na to ma občas voľakto upozorní a popravde, obvykle si toho zas tak dobre vedomá nie som.

Pre mňa sú Strakove odpovede jednoducho neprípustné a asi nie som dosť v súlade s vesmírom na to, aby som reagovala láskavejšie. Navyše mám prirodzene pocit, že by mal byť konfrontovaný a volaný k zodpovednosti.

Dalo by sa to zredukovať na otázku miery?

Asi sotva.

Každé také stretnutie je iné.

Keď som vtedy dávno naložila v jednom článku Jakubovi Juhásovi, Juhás sa mi ozval – podotkol, že kritika textu je jedna vec, vyvodzovať nejaké závery ohľadom autora, či je hipster a podobne, vec druhá. Nesmierne na mňa zapôsobilo, že na moju živelnú, útočnú sedemstranovú tirádu niekto odpovie tak vecne. Ako keď dieťa, ktoré zašlo priďaleko, neprefackáte, len sa naň trochu vyčítavo zadívate.

Z tohto pohľadu sú za čiarou aj moje poznámky o tom, ako sa kde tvári Uriková, to je jej vec, vôbec som to nemala komentovať.

Robím chyby. Ospravedlňujem sa.

Pravda, radšej by som sa ospravedlňovala takto selektívne, pretože v mnohých prípadoch nemám najmenší pocit previnenia.

Čo ma trápi

Stretla som sa s námietkou voči svojim pripomienkam k zanedbanej redakčnej stránke a korektúram. Vraj sa tým nemám zaoberať, pretože sú to predsa drobnosti, niekto dokonca povedal, že malé slovenské vydavateľstvá nemajú dosť peňazí na to, aby zaplatili redaktorov. To pre mňa nie je argument. Ak niekto nie je schopný odviesť poriadnu robotu, nech ani nezačína.

A že sú to drobnosti? Nie. Je to dôležité. Je to naša kultúra. Chápem, ak sa to niekomu vidí podružné, a myslím, že týmto ľuďom to ani nevysvetlím, ale čosi k tomu poviem.

Asi pred dvoma rokmi som čítala niekoľko článkov, určite to bola aj Potreba písaňja v tomto nárečí, ale aj ďalšie, kde sa súvekí jazykovedci vyjadrovali k otázke, či je slovenčina životaschopná a vôbec potrebná, a vedela som, pravda, ako táto napínavá prestrelka dopadla, a predsa ma obchádzali mrákoty, aká hrozivo blízka sa mi zrazu zdala možnosť zostať bez vlastného jazyka – lebo bez neho by sme vskutku boli ničím, nie? Ako ten Drobček, drevená hlava a nevieš, odkiaľ sa berie hlas; či?

Zimomriavky, znoj.

Mám vzťah k našej klasike, čo mnoho ľudí zrejme nemá, a tak hovorím len za seba. Keď tie veci čítam, prózy aj teoretické state, básne, čokoľvek, cítim obrovský rešpekt a vďaku za to, koľko úsilia – nezmerného úsilia – venovali niektorí ľudia cieľavedomej kultivácii nášho jazyka, koľko obetovali – pre nás.

Z toho mávam fakt na krajíčku.

Akurát včera som si čítala esej Hviezdoslav ako automýtus od Valéra Mikulu, pekne tam vysvetľuje, ako sa zrodil klasik – a my všetci zo školy vieme, že má pre nás úplne zásadný význam, ale je to už dávno taká abstrakcia, nič zvláštne si pod tým vlastne nepredstavujeme. Nevidíme ho ako človeka, ktorý sa pre slovenčinu rozhodol, nemusel, ale rozhodol sa, choďte si to nájsť, veď je to veľké a krásne, ja by som aj začala, a bojím sa, že sa príliš rozbehnem, okrem toho som ozaj diletant, v pravom zmysle toho slova – mám viac lásky než vedomostí.

Kam tým mierim? Že – tento odkaz ja nepošliapem. Ani sa nebudem mlčky prizerať, ako po ňom šliape niekto iný.

Je to banálne, ale pripomeňme si – pre spisovateľa je jazyk jeho nástrojom, mal by ho vedieť používať. Samozrejme, sám človek nevidí všetko. Presne na to má svojich pomocníkov, korektora a redaktora.

Tu môžem spomenúť trebárs Gibovú – jej ostatná kniha podľa mňa mohla radšej nevyjsť, čo robí v nomináciách na Anasoft Literu, tomu vôbec nerozumiem, ale Gibová má svoje témy a vie ich pútavo podať, v čomsi je sympaticky neskrotná, z jej starších próz je to zrejmé. Akurát očividne hádže na papier všetko bez výberu, opakuje sa, potkýna. Si myslím. Usúdilo moje oko. Redaktor by tomu veľmi pomohol.

Viem, že niektorí autori sa navrhovaným zmenám urputne bránia, prípadne sa im nezdá, že by vôbec mohli potrebovať pomoc. S tým nič nenarobíme.

O čo mi ide

Ide mi o literatúru. Bola by som si myslela, že to je už dávno jasné.

Žijem dosť izolovane a som idealista. Zostával mi rozum stáť nad tým, aký vietor sa strhol okolo toho článku k Analfabetovi, a to sa ku mne zrejme dostal len zlomok reakcií. Utúlení v chyžiach komentovali ako o život. Asi som to nepochopila doteraz. Potom som tu ležala s tým Štúrom a hovorila si, ej, keby si vedel, keby si ty vedel, či by si sa na to radšej nevykašľal.

Neuvažujem príliš nad tým, akú rolu hrá literatúra v živote človeka, len robím to jediné, čomu aspoň trochu rozumiem.

O tom, že je naša kritika nekritická, som písala už predtým, v článku Kritika všetkého. Za tým si stojím. Nemôžeme sa donekonečna potľapkávať po pleci, takto jedine ustrnieme a pokrivíme sa. A nikdy, nikdy nesmieme byť spokojní, ani ako autori, ani ako čitatelia. Martin Ciel napísal pred časom súhrnný článok o knihách nominovaných na Anasoft Literu, som z neho popravde skôr rozpačitá, no v závere, do zátvorky vložil niečo, čo stojí za pozornosť:

Najzábavnejšie bolo, keď sme sa o vyššieuvedených knihách v krčme bavili, tak mi tam voľakto vyčítal, že prečo ich porovnávam s Dostojevským, Kafkom, Bolaňom, no dobre, tí sú už mŕtvi, so Samuelssonom, Larsmom, Ishigurom, Austerom, Chabonom, Sorokinom, Ulickou, Tučkovou… Nuž preto, lebo aj oni píšu knihy. Aké iné komparatívne kritérium by mohlo byť?

Súhlas. Ak chceme byť svetoví, porovnávajme sa so svetovými. Ak nechceme, potom by sme to rovno mohli zabaliť.

Sme maličký národ, hovorí Štúr, ale na veľkosti nezáleží, záleží len na vôli, vôľa robí všetko.

Že na veľkosti nezáleží, to si nemyslím, ale my nemáme na výber a trebárs by nás naše kvantitatívne limity mohli vyburcovať k nejakej kvalitatívnej kompenzácii. A možno je to vlastne to isté. Sme maličkí – takže sa musíme viac snažiť.

Zo mňa láskavý kritik nebude. Kým sú slovenskí králi nahí, budem na nich ukazovať prstom. Môžem sa však, pravda, trochu kontrolovať, aby som bola férová a nenavážala sa do niekoho zbytočne, neosočovala. A nenadávala toľko. Diletantizmus na veselú nôtu, bez urážok.

Na druhej strane, ozaj, študovala som divadlo, väčšinu života robila upratovačku, zo súčasnej slovenskej tvorby čítala pár desiatok vecí. Mám to pre istotu uvedené aj v profile. Neviem, prečo ma vôbec niekto berie vážne.

Záverom

By som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí čítajú aj tie menej atraktívne články – o našej staršej či menej vychytenej súčasnej literatúre. A tým, ktorí sa ozývajú s konštruktívnymi pripomienkami.

Kto by chcel, Štúrov článok Neopúšťajme sa! nájde na stranách 201 až 219 v 14. zväzku Knižnice slovenskej literatúry s názvom Ľudovít Štúr: Dielo, vydal Kalligram. Alebo v elektronickej podobe tu. Ak vás to nebude baviť, za mnou nechoďte.

Zatát!

 

Teraz najčítanejšie