Nepodarený manuál o Slovákoch?

Michael z Montany je ojedinelý úkaz: žije na Slovensku už vyše 15 rokov a po slovensky hovorí tak dobre, že by ste žasli nad tým, že sa našu reč takto dokáže naučiť Američan. Isteže pomáha, že má slovenskú manželku a „poloslovenské“ deti, ako aj to, že pôvodne vyštudoval za učiteľa a má jazykové vzdelanie. Napriek tomu – klobúk dolu! Na brožúru od zostavovateliek Heleny Tužinskej a Ľubice Voľanskej ma sám upozornil.

[V prepise rozhovoru som Michaelove vyjadrenia predsa len upravil a uhladil, aby sa lepšie čítali a zneli prirodzene. Toto isté – uhladenie vyjadrení zahraničných respondentov – však očividne neurobili editorky brožúry, o ktorej je reč.]

Michael, v prvom rade: ako ti mohlo prísť na um prečítať si brožúru v slovenskom origináli, keď ju vydavatelia sprístupňujú na svojom webe aj v anglickom, ruskom a arabskom preklade?

Žijem na Slovensku už vyše 15 rokov, tak sa snažím všetko, čo môžem, čítať po slovensky. Táto brožúra mi je tematicky blízka – veď som si všetkým, o čom sa v nej píše, ako cudzinec na Slovensku sám prešiel. Vedel som, že v nej nenájdem nič mimoriadne prekvapivé. Keď pri čítaní niektorému slovu nerozumiem, vyhľadám si ho v slovníku. Ale najlepšie nie v slovensko-anglickom slovníku, ale vo vašom výbornom slovensko-slovenskom slovníku. Tak sa človek najlepšie učí cudzí jazyk: keď nečíta preklady, ale čo najviac originálov; a keď nepoužíva prekladové, ale výkladové slovníky v pôvodnom jazyku.

Ja by som mohol otázku obrátiť a teba sa spýtať: keď sa chceš zlepšiť v angličtine, čítaš si slovenské preklady z angličtiny, alebo radšej priamo knižky v angličtine?

Dobre, dostal si ma.

Ale je tu ešte jeden dôvod. Prepáč, že to poviem priamo – neuraz sa. Z toho, ako na Slovensku prekladáte texty do angličtiny, ma bolí hlava. Viem, že sa snažíte, aj ty sa snažíš, občas aj narazím na dobrý preklad. Ale väčšinou je to bieda – hlavne na úradoch, v prekladoch oficiálnych zmlúv alebo zákonov, ale aj v jedálnych lístkoch v reštauráciách… V lepšom prípade sa na tom človek zasmeje, ale po čase už tá lámaná angličtina začne liezť na nervy aj tolerantnému človeku. Viem, že je to aj tým, že prekladatelia majú na Slovensku často veľmi nízke honoráre, takže preklady robia aj nekompetentní ľudia. Možno je táto brožúra výnimkou a je preložená do angličtiny dobre, ale radšej som sa do anglickej verzie nepozrel, aby som sa precvičil v slovenčine.

Takže ťa čítanie brožúry v slovenčine potešilo?

Naopak! Bolo to hrozné. Teraz povieš, že je to preto, lebo som Američan a nerozumiem dobre, keď čítam po slovensky. Ale čítať túto knižku bolo pre mňa naozaj utrpenie. Na konci som bol frustrovaný, rozčarovaný, možno aj trocha vydesený a šokovaný, že taká knižka vôbec mohla vyjsť. Myslím si, že z hľadiska štylistiky je na katastrofálnej úrovni – samé kostrbaté, neobratné vety, niekedy veľmi ťažko zrozumiteľné.

Povedz konkrétny príklad.

Napríklad tu na strane 55 súboru PDF, zo 7. kapitoly (knižka má 9 kapitol):

Kým u nás, keď niekto príde na návštevu, kto nechodí často, tak u nás je to príprava.

Takéto kostrbaté vety sú v celej knihe, a nielen vtedy, keď sa akože citujú cudzinci, ale aj v sprievodnom texte. Je to pozoruhodné, že knižku, jej jednotlivé kapitolky, napísalo 6 rôznych autoriek, ale ich vyjadrovanie je podobne kostrbaté od začiatku do konca. Naozaj na Slovensku takto bežne píšete? Možno som doteraz nečítal tento druh akože vedeckých (alebo popularizačných?) publikácií, ale bola to pre mňa hrôza. Niektoré slová z knižky som ani v slovníkoch nenašiel.

Napríklad?

Na strane 20 je slovo prepážky. Na strane 62 ma pobavilo slovo brandingovej (kampane), a to je sprievodný text (nie vyjadrenie cudzinca); tomu slovu ako Američan rozumiem, ale v slovníku ho nemáte. A na strane 49 sa píše, že niektorí ľudia sú odťažití, ale keď som si to slovo vyhľadal v slovníku, písalo sa tam, že to znamená abstraktný – tak neviem.

Hmmm, moment… Vyhľadal som si teraz tú pasáž a asi chcú tým povedať, že niektorí ľudia sa „odťahujú“ od ostatných, stránia sa ich.

Chcú povedať… ale nepovedali. Na mňa tá knižka pôsobí, akoby ani nebola zredigovaná. Čo je zvláštne, lebo v tiráži sú uvedené editorky, producentky, korektorky, recenzentky (samé ženy, ale to je v poriadku, samozrejme), dokonca z inštitútu Studia Academica Slovaca Filozofickej fakulty UK. Nerozumiem, ako takýto jazykový produkt mohli vypustiť z rúk. Keď už v slovenčine to takto dopadlo, naozaj mám strach vziať do ruky preloženú verziu. Prosím, nenúť ma do toho – odmietnem.

Keby niekto chcel namietnuť, že všetky tie chyby, nelogickosť, kostrbatosť vyjadrovania sú úmyselne citované z vyjadrení cudzincov, tak nie, lebo podobným štýlom je napísaný aj sprievodný text. A jedna zo spovedaných cudziniek, Nemka, hovorí, že nevie po slovensky, čiže to evidentne nie sú (aspoň nie všetky) zápisy pôvodných vyjadrení cudzincov v lámanej slovenčine. Takže teraz tomu nerozumiem: niekto ich vyjadrenia neobratne tlmočil a knižka teraz verne zachytáva koktanie tlmočníkov? A aký to má zmysel, keď to už potom nie sú autentické výpovede cudzincov? Čo ak sa cudzinec vyjadril úhľadne a zrozumiteľne, a neobratnosť, kostrbatosť vyjadrovania bola výlučne na strane tlmočníka? Ústne výpovede predsa treba jazykovo upraviť, nedá sa ich takto priamo knižne vydať. Aj teba prosím, aby si tieto moje odpovede v interview poriadne učesal, aby sa dali po mne normálne čítať, nie ako v tej brožúre. Ja v nej dokonca aj ako cudzinec vidím nielen neobratnú štylistiku, ale aj pravopisné, lexikálne, interpunkčné chyby! Od začiatku do konca. V sprievodnom texte aj vo vyjadreniach cudzincov – nevedno, či prekladaných alebo neprekladaných.

Bol som prekvapený, keď som na toto v knižke narazil, lebo na Slovensku pozorujem skôr opačnú tendenciu a tradíciu: radi „falzifikujete interview“. Vidím to často pri novinových interview napríklad s vašimi hokejistami. V novinových článkoch sa vyjadrujú ako literárni klasici, majstri pera… ale v televíznych interview ledva zo seba vytisnú jednu súvislú vetu. Prečo vyjadrenia športovcov v novinách uhladzujete až nevierohodným spôsobom, ale tu v knižke nechali autorky vyjadrenia cudzincov len tak halabala, hoci pravdepodobne ani nešlo o ich priame vyjadrenia, ale len ich preloženú verziu? Nie je jeden („celkom uhladený“) aj druhý („nijako neupravený“) prístup k prepisu ústnych vyjadrení jazykovo nevhodným extrémom?

Cieľom zrejme skutočne bolo to, aby výpovede cudzincov pôsobili spontánne, autenticky.

Je mi ľúto, ale ako človek s literárnym vzdelaním ťa musím ubezpečiť, že takto sa autentickosť ústnej výpovede zachytiť nedá! Len to popletie čitateľa a spôsobí mu to hlavobôľ, keď musí s námahou lúštiť, čo každá druhá veta chcela vyjadriť. Hlavne by som upozornil na veľmi fádnu, často priam nesprávnu interpunkciu v tejto knižke – v sprievodnom texte aj vo vyjadreniach cudzincov. Keď niekto pri písaní používa z interpunkčných znamienok len fádne bodky a čiarky, sem-tam ešte možno otáznik či výkričník, nemá šancu zachytiť melódiu živej reči. Myslím si, že arzenál interpunkčných znamienok v angličtine aj slovenčine máme veľmi úzky, preto by sme mali – najmä pri pokusoch zachytiť písmom hovorenú reč – používať čo najvariabilnejšie a najvyváženejšie všetky interpunkčné znamienka, ktoré máme k dispozícii: teda napríklad aj dvojbodky, pomlčky, bodkočiarky, zátvorky. To všetko má pri prepise hovorenej reči svoje miesto; povedal by som, že až nezastupiteľné miesto! Ak existuje aspoň minimálna šanca zachytiť melódiu a živosť hovorenej reči písmom, tak len pomocou využitia celého arzenálu interpunkčných znamienok. Tým štýlom, ako je to v brožúre, že sa používajú viac-menej len bodky a čiarky, a ak pomlčky, často na nevhodných miestach, kde narúšajú logiku súvetia (a kde by logicky patrilo iné interpunkčné znamienko) – tým spôsobom spontánnosť živej reči nikdy písmom nezachytíme.

Rád by som náš rozhovor predsa len ukončil niečím pozitívnym. Kým sa k tomu dostaneme, máš ku knižke ešte nejaké ďalšie výhrady?

Že či! Nepohodlné bolo už to, že som ju musel čítať vo formáte PDF. To sa ťažko číta, navyše formát stránok tejto brožúrky je štvorcový a displej tabletu je podlhovastý. Zle sa to čítalo. Mali tú knižku zverejniť aj vo formáte elektronickej knižky EPUB, prípadne vo formáte pre čítačku Kindle (MOBI), to by ma tak nerozčuľovalo.

Ďalší problém je v tom, že v súbore PDF už je predurčený typ písma (font) a už si ho nemôžeš ako čitateľ zmeniť na iný. A font v tejto knižke sa mi veru vôbec nepáčil. Veľmi nerád čítam knihy v bezpätkových fontoch, ale tento súbor PDF bezpätkový font na čítanie vnucuje. Čo je ešte horšie, všetky vyjadrenia cudzincov v knižke nie sú uvádzané v úvodzovkách, ale kurzívou, pričom však pri tomto konkrétnom fonte, ktorý si vydavatelia zvolili pre súbor PDF a tým ho vnútili čitateľom, je rozdiel medzi bežným variantom a kurzívou taký (relatívne) nenápadný, že som si pri čítaní každú chvíľu musel približovať tablet na 10 centimetrov k očiam, aby som rozlíšil, či ešte čítam sprievodný text od autorky alebo niektoré vyjadrenie od cudzinca, lebo prechody medzi oboma sú v knižke mnohonásobné aj uprostred viet. (Editori občas aj chybne zabudli „vypnúť“ kurzívu pri sprievodnom texte od autorky, prípadne ju zabudli „zapnúť“ pri citovanom vyjadrení od cudzinca.) Keby knižku boli zverejnili vo formáte EPUB, zvolil by som si na jej čítanie taký font, pri ktorom je kurzíva výrazne odlišná od bežného písma, takže spomínané problémy s čitateľnosťou by som nemal.

Uznaj: keď ku všetkým jazykovým problémom s knižkou prirátaš ešte aj tieto „technické“, nie je to na zbláznenie? Problémy sa začínajú od prvého okamihu, lebo už v Obsahu na strane 9 sú nesprávne uvedené (posunuté o dve vpred) čísla strán, na ktorých sa začínajú jednotlivé kapitoly. Ani typograficky sa mi knižka nepáči. Pri niektorých prechodoch medzi odsekmi sú medzi odsekmi medzery (vynechaný riadok), pri iných nie, ale vnútornú logiku som v tom nenašiel. Tam, kde medzi odsekmi vynechaný riadok chýba, nie je zase zreteľná hranica medzi odsekmi, lebo pri prvom riadku nového odseku chýba typograficky tradičné odsadenie zľava. Potom texty pôsobia, akoby ich len niekto rýchlo zbúchal vo Worde a prehodil do formátu PDF.

Tak už stačilo kritiky a môžeme prejsť k pozitívnemu?

Ešte nie! Mám aj „obsahové“ či dokonca „morálne“ výhrady.

Už len to nám chýbalo! Prosím, čo najstručnejšie…

Zdá sa mi, že v podaní tém cítim akúsi „autocenzúru“ autoriek – akoby sa veľmi snažili nikoho neuraziť; teda myslím tým najmä vás, Slovenky a Slovákov. Akoby sa autorky báli povedať jasné kritické slovo na adresu svojich krajaniek a krajanov – a keď, tak tú kritiku radšej nechajú povedať ústami cudzinca… ale typicky sa hneď poponáhľajú uviesť aj slovo iného cudzinca, ktorý tú kritiku hneď zase zrelativizuje. Neviem, ako ostatných, ale mňa tento „alibizmus“ v podaní tém po pár desiatkach stránok už začal unavovať. To už si radšej prečítam nejaké autentické svedectvo cudzinca o Slovensku, možno aj subjektívne a jednostranne zaujaté, ale aspoň úprimne pôsobiace – nie také, že sa snaží nikoho neuraziť, neustále „brnkať na obidve struny“ a hrať na obe strany.

Neviem, či to náhodou nesúvisí s tým, že knihu vydali prevažne „etablované“ vedkyne, pôsobiace na štátnej univerzite či v akadémii vied – zrejme patrí k bontónu „nešpiniť do vlastného hniezda“, lebo kto namieri kritiku do vlastných radov, ľahko sa stane vyvrheľom a ohrozí tým svoju „etablovanú“ pozíciu. To už si radšej prečítam názory na Slovákov od cudzincov alebo aj od Slovákov samotných, ktorí „nemajú čo stratiť“, a preto si „môžu dovoliť“ napísať úprimne a od srdca to, čo si o Slovákoch myslia. Nebudú musieť každé svoje vyjadrenie o svojich krajanoch hneď zase spätne relativizovať a zjemňovať, aby sa náhodou niekto neurazil. V tomto vidím pomerne prudkú dávku irónie v brožúrke: že tendencia Slovákov „hlavne nikoho neuraziť“ akoby platila aj pre samotné autorky brožúrky, ktoré pri jej písaní zvolili analogickú stratégiu.

V niektorých pasážach som bol pri čítaní z tohto „obojstranného“ prístupu dosť zmätený. Autorky neraz akoby dospeli ku konštatovaniu, že Slováci sú „aj takí, aj takí“ – ako sa to vezme a v závislosti od toho, kto to posudzuje. A nejde len o zemepisné hľadisko, že (napríklad) podľa ľudí z Východu sú Slováci relatívne poriadni, podľa ľudí zo Západu zas relatívne neporiadni. Pokiaľ si spomínam, citované boli v istom ohľade aj vyjadrenia dvoch rôznych Nemcov, pričom podľa jedného z nich boli Slováci v diskutovanom ohľade „takí“, podľa druhého Nemca však presne naopak „onakí“. Čo si má potom pomyslieť zahraničný čitateľ knižky? Neuvedie ho takýto štýl podania „sme takí aj onakí“ skôr do zmätku, než aby mu užitočne predstavil mentalitu Slovákov?

Najviac ma v knižke zarazili veľmi eufemistické zmienky a len nepriame narážky na tému korupcie. Slovo korupcia sa v knižke neobjavuje ani raz, ale zato hneď dvakrát pozoruhodný eufemizmus extra odmena, extra odmeňovanie. A pritom ani nie v negatívnom kontexte! Na túto tému je vyjadrovanie autoriek natoľko opatrné, že si nie som istý, či teda autorky vôbec považujú prax dávať a prijímať „všimné“ (to je zasa môj eufemizmus…) za odsúdeniahodnú či nie. Ak to zjednoduším: či autorky odporúčajú cudzincovi, ktorý príde žiť na Slovensko, tento (zlo)zvyk praktizovať alebo nie. Pravdupovediac, nie som si istý, aký majú autorky na túto tému názor. Z brožúrky takmer až znie, akoby prax dávať všimné odporúčali, lebo inak vraj na Slovensku človek nič nevybaví – ale nie som si istý, či to skutočne naozaj takto bolo autorkami myslené, tu som to možno naozaj zle pochopil ja. No už to samo osebe je veľavravné, že vyjadrenia autoriek k tejto pálčivej téme sa nedajú ľahko „rozšifrovať“ – či teda cudzinec na Slovensku má alebo nemá dávať „všimné“. Možno práve takúto jasnú a praktickú radu by očakával zahraničný čitateľ brožúrky? A nie opatrné a neutrálne lavírovanie na obe strany?

Prosím, stačilo už tej kritiky, lebo mi z nej hlava praská! Neuverím ti, že si na knižke nenašiel nič pozitívne. Ja musím povedať, že na zbežný pohľad na mňa pôsobí veľmi úhľadne, aj práve po stránke dizajnu.

Áno, na prvý pohľad… Dobre, poviem niečo pozitívne: veľmi sa mi páčili vtipné ilustrácie od Adely Režnej na tému vašej pôvabnej rozprávky „vajca na vandrovke“ v rôznych moderných životných situáciách. A ako hovoríš, obálka od Lívie Lörinczovej je takisto pekná. Typografia samotného textu už nie – len čo ide o text, začínajú sa problémy.

Pokús sa, prosím, byť na záver menej cynický, Michael. Neverím, že v deviatich kapitolách aj samotného textu na tému, ktorá ti je vzhľadom na tvoju životnú púť taká blízka, si nenašiel absolútne nič, čo by sa ti zapáčilo.

Dobre, dobre, uznávam… Viem, že zbieraš citáty, tak tri som ti pripravil, ktoré sa mi dokonca aj v tejto knižke páčili. Ale uvidíš, že som ich musel dosť poskracovať a redakčne ich „vyjasniť“, lebo dokonca ani v týchto dobrých pasážach sa…

Stop! To si celý ty – ešte aj na tom, čo chváliš, nájdeš niečo vhodné na kritiku. Sem s tými citátmi – ale už bez komentárov, prosím.

Dobre. Prvý citát je hneď z Úvodu na strane 15:

Podľa [cudzincov my Slováci priveľa] pritakávame, lebo sa nám nežiada riešiť veci okamžite a dôsledne a snažíme sa vyhovieť všetkým a tak udržať vo svojom okolí harmóniu.

Druhý pekný citát som ti vybral z 5. kapitoly na strane 42:

Podľa cudzincov Slováci pri práci nie sú príliš ochotní prijať nejakú zmenu alebo sami nejakú iniciovať. Často robia veci tak, ako sú zvyknutí, po svojom: „ležérnejšie“, chýba im možno orientácia na výsledok, snaha neustále sa zlepšovať a robiť veci profesionálne. Nedostatočná iniciatíva v práci súvisí aj so systémovými opatreniami spred roka 1989, keď bola povinná zamestnanosť. Niektoré pracovné miesta boli nadbytočne udržiavané, pričom náplň práce nemusela súvisieť s efektívnosťou, so zmysluplnosťou a sebarealizáciou.

Na záver citát z najlepšej, záverečnej 9. kapitolky, ktorá sa snaží byť najkritickejšia, hoci aj v nej pozorovať všeobecný trend z knižky: spätne relativizovať kritickejšie vyjadrenia. Kapitolka sa volá »O klapkách« – a možno už slovo „klapky“ je tu zdvorilým pomenovaním vlastnosti ľudskej mysle, ktorá by sa dala nazvať aj inak a priamočiaro.

Cudzincov na Slovensku zaskočí sklon nemeniť stav vecí, nezvyšovať kvalitu, ponechať, akoby stačilo, že to ako-tak funguje: „[…] Ľudia si myslia, že […] zmenou niečo podstatné stratia, neznesú kritiku, a tak si ju ani sami radšej nepovedia. Klapky na očiach.“ […]

Ruka v ruke so zotrvaním v nemennosti idú výhovorky […] „[…] Ponoriť sa do hĺbky a skutočne niečo doviesť až do excelentnosti, to je problém. Byť poriadny, presný […]“ […]

Vo svete je známe, že čím viac na Východ, tým sa o problémoch hovorí zaobalenejšie. Slovensko […] je niekde uprostred v opisovaní veci v náznakoch, v snahe vyhnúť sa konfliktu, radšej nikoho neuraziť, nestratiť tvár. […]

Kamuflovanie je známe ako v rodinách […], tak na pracoviskách (radšej komunikujeme „v zamatových rukavičkách“, „chodíme okolo horúcej kaše“ alebo „nehasíme, čo nás nepáli“). Chodenie okolo horúcej kaše sa dá pozorovať aj na pracovných poradách: „Mám pocit, že keď sa ide riešiť nejaký problém, tak očakávajú, že im niekto povie, čo majú robiť, a nerobia veľmi ani nič z vlastnej vôle, hoci ten problém sami veľmi dobre poznajú a vedia, o čo ide. […]“

Cudzinci si všímajú, že napriek zjavnej chybe sa skôr stretnú s vyratúvaním a opismi odťažitých príkladov než s výstižným označením problému. „Pocit ťažoby musí byť skutočne veľmi, veľmi veľký, aby sa začalo niečo naozaj riešiť.“ […]

[…] Zo Slovenska pochádzajú aj vynálezcovia, umelci či inak tvorivosťou a nezávislosťou obdarení ľudia. Cudzinci však zaregistrovali viac takých, ktorí radšej presne dodržiavajú postupnosť – ako pri recepte z kuchárskej knihy[;] ak recept nemajú, pýtajú si radu a radi ju poslúchnu do písmena, priučia sa. […] Napriek tomu si ľudia niekedy [radšej nasadia] klapky a [neopúšťajú] známe istoty […]

Vďaka aspoň za tieto pasáže; kiežby ste sa z nich vy Slováci do budúcna poučili! A nemysli si, že vám tu chcem ako Američan čistiť žalúdky; hanbím sa za nášho dnešného prezidenta a za desiatky miliónov svojich krajanov, ktorí ho vyniesli do úradu. Padni, komu padni! Nik z nás by sa nemal báť pranierovať neduhy – či už ich zbadáme u cudzincov, alebo u svojich krajanov.

Ďakujem ti za rozhovor, Michael.

Moment, ešte niečo! Všimol som si, že zvykneš na svojich stránkach hodnotiť knihy či filmy hviezdičkami alebo písmenkami od A do F. Dovolíš mi, aby som to urobil tentoraz aj ja s touto brožúrkou?

Nech sa páči.

Takže: 1 z 5 hviezdičiek (alebo aj F- na škále od A+ do F-)

Ja som to tušil! Si nepolepšiteľný, Michael. Scram!