Nespravená domáca úloha
Som učiteľka základnej aj strednej školy. Učím rada. Moji študenti nie sú dokonalí. Nájdem medzi nimi skvelých, aktívnych a zanietených s vynikajúcim prospechom a správaním. No a potom je tu skupinka tzv. „odhodlaných flákačov“. Svojich študentov sa snažím motivovať a dávať aj druhé šance. Aj tretie. Ba aj päťdesiate. Niekedy sa to vyplatí, niekedy nie. Vo víre ostatných udalostí som si uvedomila určitú paralelu medzi študentmi a našimi politikmi.
Naši politici a vláda sú ako študenti, ktorí si opakovane nerobia domáce úlohy a čakajú, že sa im to prepečie. Ako chápavá učiteľka im dám druhú šancu. Veď určite mali veľa práce, chúďatká. Nevadí, posuniem termín odovzdania, nech majú šancu predsa len úlohu spraviť. No opäť nič, opäť iba výhovorky, že nestihli, nemohli, niečo im do toho prišlo. Nadýchnem sa, napočítam do desať a skúsim pokus – dám tretiu šancu, veď trojka je magické číslo, snáď sa to tentokrát podarí. No študenti znova úlohu nemajú. Nič sa nedá robiť, dostanú nedostatočnú. Mrzí to viac mňa, pretože viem, že na to hlavy majú, ale sú leniví. Takto sa to zopakuje niekoľkokrát. Moje idealistické predstavy sa rúcajú. Nahnevám sa. Prečo by som mala byť práve ja tá, ktorá naháňa študentov, aby sa spamätali a začali niečo robiť, nech ich nemusím nechať prepadnúť?! Stačilo! Som rozhodnutá neklasifikovať, nechať prepadnúť, už ďalšiu šancu nedostanú. Teraz je rad na študentoch. Musia sami vyvinúť námahu a ukázať, že im ich známky a vedomosti nie sú jedno. Nech sa idú teraz aj pretrhnúť, aby som im dala šancu, aby som prijala všetky ich projekty a práce.
Presne ako aj naši politici. Ich sľuby – úlohy – už neboli splnené roky. Čakali sme dosť. Už nechcem sľuby, tie počúvam z každej strany. Teraz chcem vidieť činy. Nech sa politici a vláda snažia vylepšiť si známku a neprepadnúť v mojich očiach ani v očiach verejnosti. Pretože zatiaľ sú to iba flákajúci sa študenti. A klasifikácie – voľby – sa blížia.
Zuzana Barančoková
