Denník N

Nesprávny čas

Ako inak nazvať túto situáciu…

Zdena vletela do kancelárie, hlavu inštinktívne otočila smerom doľava. Dvere do kancelárie boli pootvorené, za stolom zbadala šéfa. Hlavou jej preblesklo, do kelu, zase bol rýchlejší. Navonok sa tvárila profesionálne, nedala na sebe nič znať. Otvorila veľkú skriňu so širokými dverami a zložila sa.

Potom sa tichým krokom priblížila k jeho pracovni a chcela privrieť dvere. V tom okamihu sa ozvalo: „Zavolajte mi pána Kolára.“ Hneď vedela koľká bije, tváril sa nenápadne, ale veľmi dobre si bol vedomý, že zase meškala. Ako na potvoru, vždy sa jej to podarí v nesprávnom čase. Ako inak nazvať túto situáciu, keď je nadriadený na pracovisku z obeda skôr ako jeho zamestnanci.

„Prepáčte, pán riaditeľ, dnes som trocha meškala,“ vysúkala zo seba a túžobne čakala na reakciu. Sama nevedela, či sa má ozvať, alebo byť ticho. Napokon si vybrala prvú možnosť. „Nechajte to teraz tak a zavrite mi dvere, prosím,“ znel jeho direktívny tón. Okrem neho jej venoval jeden nepríjemný pohľad, cítila, že ju prebodáva skoro ako šíp. Radšej rýchlo stisla kľučku a pritiahla zelené čalúnené dvere.

Zvalila sa na stoličku, keď sa ozvalo zaklopanie. „Je tam? s úsmevom na perách vošiel do dverí vedúci technikov. „Akú má náladu? zaujímalo ho. „Sama neviem, ale asi horšiu.“ Len čo sa za ním zatvorili dvere, odfúkla si, konečne chvíľku pokoj. Hodiny ukazovali len čosi po trinástej hodine, do konca pracovnej doby zostáva ešte veľa času.

Do rýchlovarnej kanvice nabrala vodu, chce to levanduľový čaj, ten by jej mal spraviť dobre. Už jej láskavá starká jej ho odporúčala na upokojenie. Kým zovrela voda, jej myseľ patrila spoločným chvíľam so starkou, mala ju tak rada, boli si blízke. O chvíľku bola kancelária plná príjemnej levanduľovej vône, nedočkavá Zdena pomaličky sŕkala horúci nápoj, snáď zaberie.

Teraz najčítanejšie