Denník N

Netesajme interpunkčné pravidlá do kameňa

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860) by do vety čiarku dal alebo nedal – podľa toho, ako by sám uznal za vhodné. Karikatúra – Bob Row
Arthur Schopenhauer (1788 – 1860) by do vety čiarku dal alebo nedal – podľa toho, ako by sám uznal za vhodné. Karikatúra – Bob Row

Na jeseň sa chystá konferencia jazykovedcov o kodifikácii. Môžeme sa na ňu tešiť? Alebo sa jej máme obávať?

Schopenhauer – jeden z mojich guru – bol brilantný štylista a presadzoval svoju vlastnú teóriu interpunkcie, ktorá by (myslím si) aj dnes stála za pozornosť. (Jeho neprajníci tvrdia, že bol lepší štylista než filozof, ale to nechajme bokom.) Schopenhauer bol schopný pravidelne písať súvetia na 10 riadkov, na 15 riadkov, ba aj na celú stranu – a predsa sú priezračné a zrozumiteľné. Prečo? Lebo vedel majstrovsky používať všetky druhy interpunkčných znamienok. Formálne pravidlá ich používania pritom ignoroval. Áno, dokonca aj to najzákladnejšie pravidlo o oddeľovaní vetnej vsuvky zľava i sprava interpunkčným znamienkom neraz úmyselne porušil. Jeho argument znel: „Ak by som tam bol dal čiarky, čitateľ by pri čítaní súvetia ‚príliš spomalil‘ – celé súvetie by stratilo ten správny rytmus, to ‚tempo‘ čítania, ktoré som mu predurčil na jeho optimálne pochopenie čitateľom.“

Netvrdím, že máme byť až takí extrémisti ako Schopenhauer, ale na tom, čo hovorí o interpunkcii, niečo bude. Vezmime si príklad dilemy, o ktorej diskutovali slovenčinári na Facebooku: má sa písať „Neviem ako na to“ alebo „Neviem, ako na to“? Som za druhú možnosť (JÚĽŠ takisto), ale Schopenhauer by odpovedal: „Ak si želáte, aby čitateľ tú vetu prečítal rýchlym tempom, čiarku tam nedajte; ale ak si želáte tempo vety spomaliť, napríklad s cieľom zdôrazniť slová, ktoré budú nasledovať po čiarke, čiarku tam vložte.“

Z nadchádzajúcej jesennej „kodifikačnej konferencie“ (pomerne hrozivý termín) jazykovedcov, o ktorej padla zmienka v skupine slovenčinárov na Facebooku, mám skôr obavy. Obávam sa, aby sa (zrejme by sa to nestalo prvý raz) nezakodifikoval a do kameňa nevytesal súbor školometských pravidiel o (nielen) interpunkcii, ktoré sa potom budú nemilosrdne všade pretláčať bez ohľadu na kontext. Podľa mňa netreba všetky jazykové zásady tesať do kameňa a nekompromisne požadovať ich dodržiavanie. Za lepšiu stratégiu by som považoval odporúčania toho, čo sa považuje za „dobrý štýl“ – s ponechaním otvorených vrátok pre inú interpretáciu, podľa uváženia pisateľa či hovoriaceho.

V konkrétnom prípade súvetia, o ktorom sa diskutovalo v predmetnom vlákne na Facebooku, som aj ja za nepoužitie čiarky pred „alebo“ tak, ako to vyplýva z pravopisných poučiek. Zrútil by sa však svet, ak by niekto niekedy na takomto mieste v súvetí – najmä v inom, oveľa dlhšom a neprehľadnejšom súvetí – čiarku použil? A vložil by tam čiarku práve v záujme sprehľadnenia dlhého súvetia, takže vloženie čiarky by sa dalo považovať za ústretový krok voči čitateľovi, za „službu čitateľovi“? Podľa mňa by v takom kontexte bolo použitie čiarky celkom v poriadku, hoci by odporovalo striktne interpretovanému pravopisnému pravidlu.

Áno, v jazyku sú aj také pravidlá, o ktorých sa nediskutuje. Ale v jazyku sú aj diskutabilné oblasti a jednou z nich je a vždy bude interpunkcia. Na tom nič nezmení ani desať „kodifikačných konferencií“. Ak by som ja danú konferenciu o niečo poprosil, tak o toto: „Dajte nám odporúčania dobrého štýlu, syntaxe i lexiky. Veď kto by nechcel písať a hovoriť dobre? Ale nedávajte nám nový súbor dogmatických zákazov a príkazov (ktoré budú neraz obratom o 180 ° oproti doterajším dogmatickým zákazom a príkazom), lebo dobre vieme, že v jazykovej praxi majú ľudia tendenciu dogmatické zákazy a príkazy skôr ignorovať.“

A niet sa im čo čudovať – ak niekto k druhému človeku pristupuje z pozície vyššie postaveného, štekajúceho príkazy a zákazy, skôr to vzbudí v tom zdanlivo „nižšie“ postavenom nevôľu a rebelskú chuť inštrukcie nerešpektovať. Komunikácia by nemala smerovať zhora nadol, ale na rovine – medzi rovnocennými partnermi. Jeden z partnerov v konverzácii je síce jazykovo kvalifikovanejší, ale to neznamená, že druhý partner v konverzácii, ktorý vzhľadom na svoju nevedomosť (v danej oblasti!) žiada toho druhého o pomoc a radu, je menejcenným či nižšie postaveným partnerom v konverzácii.

Jazykovedcov by bolo optimálne vnímať ako našich najlepších radcov, na ktorých sa s dôverou obraciame vždy, keď nemáme v niektorej jazykovej otázke jasno. Veď keď za niekým idem po radu, neočakávam od neho namiesto rady dogmatické zákazy a príkazy. Sám sa živím poskytovaním (aj) jazykových služieb a keby som rozkazovačne zaobchádzal s klientmi, keď sa na mňa obracajú so žiadosťami o pomoc pri napĺňaní svojich jazykových potrieb, čoskoro by mi zutekali.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.