Denník N

Ne(tradičné) zákutia (ne)tradičnej slovenskej rodiny

Keď sa slovenské knižné vydavateľstvo, zaoberajúce sa najmä kvalitnou prekladovou literatúrou, rozhodne vydať v krátkom čase niekoľko domácich autorov, je určite vhodné spozornieť a aj uznanlivo pokývať hlavou.

Je to totiž zo strany vydavateľa určitý krok do neistoty, pretože pri svetových bestselleroch je úspech aj na lokálnom poli predvídateľný, v niektorých prípadoch dokonca zaručený.

Samozrejme odporúčanie na uznanlivé spozornenie je určené najmä milovníkom literatúry, tej pôvodnej nevynímajúc. Mňa osobne v tomto konkrétnom prípade zaujali dve mená, zhodou okolností v obidvoch prípadoch ide mužských autorov, čo je v kontexte s prezentovanou orientáciou ich románov na partnerské vzťahy, tiež nie nezaujímavý fakt, keďže v tejto oblasti dominujú v súčasnej literatúre najmä ženské autorky.

O kom teda bude reč?

Ondrej Štefánik ma v nedávnej minulosti oslovil svojím veľmi súčasným mestským románom s kriminálnou zápletkou. Jeho próza Bezprsté mesto sa dostala aj do finálovej desiatky Anasoft litery, čo samozrejme nemusí byť vždy objektívnym meradlom kvality, no v tomto prípade som bol skutočne ochotný bezvýhradne prijať jej víťazstvo, pretože celý text dokonale lavíroval medzi vysokou kvalitou a tým, čo sa dá označiť ako prijateľnosť u väčšinového čitateľa.

Môj záujem o autora Martina Kubuša vzbudil zase najmä  fakt, že som mal skúsenosť  s jeho prekladateľskou prácou. Keďže u nás mu vyšli aj preklady poviedok a iných textov od W. Allena (Nežiaduce účinky, Bez peria), a priori ma asi zaujímalo, či niečo z tejto Allenovej poetiky prenesie aj do svojho slovenského autorského debutu.

Po prečítaní predmetných kníh, Štefánikovej – Som Paula a Kubušovej – Ani ryba, asi rak, som medzi nimi našiel niekoľko spoločných styčných plôch, aj keď v obidvoch prípadoch bol použitý iný kreatívny prístup k samotnej tvorbe textu.

som-paulaKým román Som Paula má všetky znaky postmoderného románu, mixujúci rôzne žánrové postupy, pričom niektoré pasáže sú až hyperbolické zakrivené, Kubušova próza je lineárnejšia, a tak svojím spôsobom aj  zrozumiteľnejšia.

Ak by som mal použiť prirovnanie  z oblasti televízie, išlo by o porovnanie medzi filmom z kategórie „filmový klub“ a toho vysielaného v „prime time“, pričom akékoľvek kvalitatívno-hodnotiace kritéria okamžite negujem deklarovaním práva na slobodu výberu, rešpektujúc, že tak ako televízny divák, aj čitatelia disponujú konkrétnymi preferenciami.

Niekomu v próze vyhovujú formulácie na úrovni filozofického textu, niekto vyhľadáva najmä príbeh. Hoci v obidvoch spomínaných prípadoch ide viac-menej o sociálno-kritické romány, resp. texty reflektujúce určité patopsychologické javy súvisiace so životom v mediálno-marketingovej dobe a v čase prebujnených virtuálno-sociálnych kontaktov, Kubuš sa predsa len rigidnejšie pridŕžal tradičnejšej románovej formy, čo ho preto prirodzene viac približuje k väčšinovému čitateľovi.

Próza Som Paula je zase skôr autorsky invenčný román, ktorý chorobné symptómy doby popisuje nemilosrdne a presne, ale mám pocit, že autor až priveľmi elitársky rezignoval na kreovanie konzistentného príbehu s pointou.

Osobne mi totižto už dlhodobo v slovenskej literatúre chýba príbeh, ktorý by čitateľa hoci aj v mnohých odbočkách viedol z bodu A do bodu B. Po skúsenostiach so slovenskou prózou mám pocit, že mnohých autorov opantala predstava, že príbehy patria iba do žánrovej literatúry, a to aj napriek tomu, že svetová literatúra v podstate pravidelne dokazuje opak.

Späť  však k podstate.

Štefánikov román je opäť veľmi súčasný a istým spôsobom pôsobí dokonca ako generačná výpoveď. Je to moderná rodinná dráma, v ktorej hlavní protagonisti celú svoju životnú energiu premieňajú na každodennú pozornosť, ktorú neustále venujú dieťaťu, partnerovi, klientom a priateľom, pričom sa o priazeň iných tiež uchádzajú, a to až tak, že keď to nejde osobne, tak aspoň zviditeľnením sa na Facebooku.

Život sa však takto často javí aj pre samotných protagonistov ako klamstvo. Štefánik vlastne rozpracováva ontogenický problém súčasného človeka, teda problém samotného bytia v liberálnej, no napriek tomu rigorózne preddefinovanej spoločnosti. Postavy skúšajú svoj život žiť naozaj, a to aj napriek tomu, že riskujú opovrhnutie za svoje poklesky a výstrednosť.

ani_ryba_asi_rakPróza Ani ryba, asi rak, svojím spôsobom tiež pracuje s podobným konceptom. Hlavnou postavou je Jonatán, ktorý sa vo veľkomeste preslávil ako celebrita reality šou. Po rýchlokvasenej sláve si poangličtil meno na Jonathan. Postupne samozrejme upadá do zabudnutia, pričom ľuďom (divákom) utkvela v pamäti iba jeho sexuálna orientácia.

Jeho homosexualitu plánuje ako knižný príbeh využiť (zneužiť) mladá bulvárna novinárka. Jonatánova biografiu si predstavuje ako rozprávanie plné pikantérií zo života homosexuálov, pričom postupne zisťuje, že predstava minoritnej inakosti je často iba samoprojekciou  majority a publika.

Hoci som vyššie pozitívne deklaroval, že Kubušova próza disponuje čitateľnejším príbehom, musím tiež podotknúť, že miestami sa jeho sujet vyvíjal až priveľmi prvoplánovo.  Respektíve, ak sa autor snažil akoby na pôvodne celebritnom motíve odhaliť bežnosť života ľudí s takýmto statusom, tak sa v živote hlavného hrdinu stretlo až priveľmi veľa nevšedných okolností na jednom mieste.

Komparácia týchto dvoch literárnych počinov mi napokon vnukla takéto resumé. Vo svojej podstate sú obidve knihy o rodine. Kým Štefánik tému rodiny uchopil netradične, Kubuš symptómy tzv. tradičnej rodiny zaobalil do tradičnejšej formy.

 

Ondrej Štefánik: Som Paula, Vydavateľstvo: Tatran, 2016

Martin Kubuš: Ani ryba, asi rak, Vydavateľstvo: Tatran, 2017

Teraz najčítanejšie