Denník N

Netušíme, prečo si teroristi vybrali práve Nórsko, ale povieme vám to

http://i.huffpost.com/gen/1427065/images/o-WORLD-facebook.jpg
http://i.huffpost.com/gen/1427065/images/o-WORLD-facebook.jpg

Je ISIS ISIS? Pár faktov a troška utópie, vitajte v redakcii.

Minulý rok v novembri som na Facebooku našla túto malú absurditku:

tralala-kopia

Eduard Chmelár, historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ, publicista a občiansky aktivista, rektor Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie obvinil diskutéra z nenávisti k muslimom, keď sa mu tento snažil vysvetliť, že Daeš resp. ISIS/ISIL znamenajú to isté, akurát v inom jazyku.

Iste je dobré povedať, že Daeš nereprezentuje všetkých muslimov. Zdá sa mi celkom fajn aj myšlienka používať v politických vyhláseniach a médiách výraz Daeš, aby si veci neznalý západný čitateľ, divák či poslucháč zbytočne nespájal všetko „islamské“ s terorizmom. Ako spomenul vo svojom komentári J.D., „Daeš“ v arabčine nie je kompliment.

No akronym je jednoducho akronym, bolo by fajn nepliesť si to.

Vec vyzerá na prvý pohľad neuveriteľne, ale v kontexte slovenskej žurnalistiky až príliš reálne.

Ako príklad mi napadá článok SME z 22. júla 2011 a dôvody teroristického útoku v Osle. Analýza za všetky drobné. Autori spomínajú 5 možných motívov a z nich len 5 sa viaže k muslimom v Nórsku a vo svete. Bolo že to plaču a škrípania zubami v redakciách, keď si všimli, že terorizmu sa nedopúšťajú len 1. muslimovia, 2. muslimovia, 3. muslimovia, 4. muslimovia a 5. muslimovia. V júli 2011 som mala pocit, že kopa novinárov (a nie málo politikov) nechce vedieť nič o situácii vo svete počas posledných 100 rokov a o terorizme bez islamistického pozadia počujú prvýkrát v živote.

ahradines

Pravda, to, že „teroristický útok“ sa automaticky prisudzuje iba muslimom, nie je zásluha slovenských novinárov. No rovnako som nepostrehla, že by sa slovenskí novinári (a politici) zubami-nechtami bránili tomuto trendu a držali sa faktov. Po desaťročiach islamofóbie sme zistili, že by bolo treba pomôcť arabským utečencom – a zase Sodoma Gomora a v serióznych médiách nepochopenie – Slováci ich nechcú, lebo sa boja terorizmu.

scoop

Nemecké médiá snáď posledných 15 rokov pravidelne zásobujú čitateľov z front page myšlienkami o islamizácii Európy, svätej vojne, odhaľujú, že si nás „islam“ podrobuje – sýrske matky s deťmi, ktoré nikdy nikomu nič neurobili, sa akosi nedostali ani na prvú stranu novín a časopisov. Teda, až do chvíle, keď zrazu stáli na hraniciach a bolo im treba pomôcť.

A čuduj sa svete, nie málo Nemcov + zopár slovenských SaSkárov hľadá ochranu pred islamizáciou u krajnej pravice.

express-cover-montage

Dlhoročná nenávistná kampaň britského bulváru namierená proti muslimom a najnovšie prisťahovalcom z EÚ a utečencom nám priniesla aktuálne prípravy na Brexit. Zdá sa, že pomaly prichádza vytriezvenie Leavers z prvého nadšenia, začínajú sa napĺňať predpoklady odborníkov – politická a ekonomická neistota a nestabilita, odchod bánk a investorov a ako bonus nárast rasistických a xenofóbnych útokov a možný rozpad Kráľovstva.

Konečne budeme mať krivé uhorky! Hurá! Hurá! Hurá! Mohli sme ich jesť aj doteraz, ale nezistili sme si to.

Staré chyby sa nedajú zmeniť. Oheň je na streche – nielen u nás – a budeme ho ešte poriadne dlho hasiť (alebo doňho budeme prilievať olej).

Nie, neprirovnávam Denník N, SME, Pravdu alebo Hospodárske noviny k odpadu ako je the Daily Mail alebo The Sun. Na tie sa nechytajú ani naše bulvárne plátky. Zamyslela som sa – utopicky – nad tým, ako by malo vyzerať zahraničné spravodajstvo na Slovensku v ideálnych podmienkach.

Vážim si prácu Karima el-Gawharyho, ktorý už viac ako 20 rokov pôsobí ako reportér rôznych nemeckých a rakúskych médii v arabských krajinách. Narodil sa v roku 1963 v Mníchove ako syn Nemky a Egypťana, vyštudoval politológiu a islamistiku, žije v Káhire. Páči sa mi jeho prednáška o revolúcii v Egypte – je to staršia vec, asi z roku 2012, ale odporúčam pozrieť (video je v nemčine, bez titulkov). Zaujalo ma hneď niekoľko postrehov o tom, ako médiá ukazujú (nielen arabský) svet:

  • veľký dôraz na rýchlosť, skoro až akčnosť správ – všetko treba vedieť okamžite
  • nepoužívame slovo neviem, aj keď naozaj niečo nevieme
  • veľká kritika povolania expertov na terorizmus (česť výnimkám); spoliehame sa na expertov na terorizmus, ktorí nám povedia, prečo islamistickí teroristi útočili v Osle, hoci rovnako ako my 15 minút po útoku netušia, čo sa stalo
  • nezaujímame sa o procesy, príčiny diania vo svete, v dôsledku toho nás šokujú (vojnové) konflikty; konflikt treba zase rýchlo-rýchlo objasniť za pár minút

Príčiny a dôsledky konfliktov? Bežný život na opačnom konci sveta? V médiách?

V ideálnom prípade by podľa mňa noviny a televízie mali mať spravodajcov v zahraničí. V utopickom scenári reportér žijúci v zahraničí ovláda jazyk krajiny slovom aj písmom, orientuje sa v miestnej histórii, politike, kultúre, chápe, ako funguje spoločnosť. Stretáva sa s ľuďmi, píše o rôznych aspektoch života, čo je dobré, čo je zlé, kde sú problémy, aké konflikty môžu vzniknúť, ako sa im predchádza, ako sa riešia, čo je nové… Najmä v krízových oblastiach novinár by mal odprezentovať názory jednotlivých strán a kriticky zhodnotiť, aké sú fakty. Nie za každú cenu vytvárať zdanie neutrality alebo rovnosti v konflikte, keď si strany v konflikte nie sú rovné. Neidealizovať a nedémonizovať.

Predstavujem si napríklad španielsky a portugalsky hovoriacich reportérov v Južnej Amerike, novinára, čo by písal z Austrálie a Oceánie, schopného sinológa, čo by nám priblížil Čínu, Taiwan, Hong Kong, Mongolsko… Jedného v Iráne a strednej Ázii. Aspoň jedného, ktorý by mal na starosti Indiu, Bangladéš, Nepál… Jedného na Thajsko, Malajziu, Indonéziu, Vietnam… Jeden v Japonsku a Kórey… Jeden v JAR, jeden v Nigérii, jeden v Keni/Tanzánii/Ugande. A na Blízkom východe okrem hebrejsky hovoriaceho aj jedného turečtinára a aspoň jedného arabistu, ktorý sa nebude báť Palestíny ako čert kríža.

Bolo by fajn mať aj Európu rozdelenú na viac častí – napr. „odborník“ na Rusko, Ukrajinu, Bielorusko, ďalší na Balkán, niekto na Taliansko, ďalší na Španielsko s Portugalskom. Jeden expert v UK, aspoň jeden na nemecky hovoriace krajiny, jeden na „severské“ a pobaltské.

Kedysi na Markíze poňali zahraničné spravodajstvo ako cestu okolo sveta za 80 sekúnd – záplava tam, havária autobusu tam, kobylky zničili úrodu. Analýza, pochopenie, porozumenie z toho teda nečíha. Rovnako v médiách serióznejších od Markízy by človek niekedy netušil, že existuje napríklad Austrália a čo sa tam deje – rozumej, ak nie sú práve tisícročné záplavy a kobylkové pohromy.

Správy by nemali byť len počty obetí, nešťastia, katastrofy a pár technických vynálezov. Stálo by za to, keby sa denníky usilovali o spoluprácu s ľuďmi všade vo svete – napríklad vo forme cielenej propagácie ich blogu o danej krajine na svojich stránkach (za dohodnutú odmenu). Verím, že máme dosť odborne schopných ľudí, ktorí vedia poskytnúť dôležité informácie o svete, ktoré u nás chýbajú.

Nečakám, že Denník N alebo RTVS v januári otvoria miesto v Angole. Tento blog splní svoje poslanie, ak poslúži ako inšpirácia hoci len v tom, že uverejniť hlúposť ako prví nie je „víťazstvo“ v konkurečnom boji médii, ktoré by sme mali chcieť dosiahnuť.

 

Teraz najčítanejšie