Neviditeľní ľudia: Keď odborníci na vzdelávanie rozhodujú o odstraňovaní bariér

Projekty, ktoré boli podporené v roku 2016, môžete nájsť tu.

V pondelok som bola v Piešťanoch, v utorok v Zlatých Moravciach. Stretla som tam skvelých ľudí. Na oboch školách robia pre svoje decká (aj pre tie odrastené) jeho riaditeľky a učiteľky maximum. Lenže nedá sa všetko robiť bez adekvátnej podpory a bez záujmu.

Na jednej škole za peniaze zrekonštruovali toalety na dvoch poschodiach, na druhej kúpili schodiskovú plošinu, aby sprístupnili prvé poschodie školy. Ale samozrejme z môjho pohľadu to nie sú riešenia, ktoré by si deti zaslúžili a nielen deti, ale aj ich rodičia, ktorí sa o ne neustále starajú a aj tí, čo s nimi denno-denne pracujú a s podmienkami musia bojovať.

Na obe školy chodia deti s viacnásobným a zväčša veľmi ťažkým postihnutím. Napriek tomu učiteľky na mňa na konci roku nepôsobili unavene a deti boli šťastné, že majú túto možnosť. Jedna zo škôl má pre absolventov centrum voľného času, kde sa im aj po ukončení školy venujú a veľmi im to prospieva. Otázka je dokedy. Tiež príde čas, kedy do centra kvôli veku nebudú môcť chodiť. Všetci si kladú otázku, čo budú robiť ďalej. Nikto z nich nechce zostať medzi štyrmi stenami.

V druhej škole takáto možnosť chýba, tiež by ju privítali. Boli by vďační za denný stacionár v meste, kde by mohli každý deň tráviť pár hodín, no západné Slovensko ich má celkovo málo. Aj preto, že ministerstvo práce sa od stola rozhodlo, že táto forma sa zneužíva. Treba pripomenúť, že takíto ľudia nemávajú absencie, pokiaľ nemajú vážne zdravotné problémy, lebo akákoľvek forma spoločenského života je pre nich zmysel života.

Školy zväčša bojujú s limitovanými financiami, ale aj limitovanými priestorovými možnosťami. Malo by byť úlohou ministerstva, aby špeciálne školy, ktoré si inak plnia svoju úlohu skvele a robia doslova zázraky, nemajú možnosť fungovať vo vyhovujúcich priestoroch. Na to jednoducho sami stačiť nikdy nebudú, to musí byť úlohou štátu, aby ich efektívne umiestňovala a spravovala.

A to si pripomeňme, že špeciálne školy patria nie pod ministerstvo školstva, ale pod ministerstvo vnútra, ktoré je známe tým, že má ministra, ktorý vie s budovami čarovať. A tak ho vyzývam, aby sem-tam vymenil budovu aj pre tých najzraniteľnejších, pretože sú tiež súčasťou tejto krajiny a chcú v nej dôstojne žiť po celý život.

Na oboch školách som sa stretla tak s deťmi i dospelými, pre ktorých sú alebo boli školy určené, ako aj s ich rodičmi. Zo všetkých strán sa na mňa valilo množstvo podnetov, čo všetko by potrebovali. Telocvičňa, kuchyňa, funkčný internet (infovek ani edunet im veľa radosti nepriniesol), možnosť objednať si bezbariérový autobus… Samozrejme dostatok asistentov. Doteraz nechápem, ako môžu dve dospelé osoby zvládnuť prechádzku s takým počtom detí na vozíkoch. Ja im samozrejme prajem oveľa veľkorysejšie priestory, ktoré ten počet vozičkárov bezproblémovo zvládnu a nemusia bojovať s logistikou, ako sa pomestiť. Tiež im prajem oveľa bezpečnejší vchod do budovy a aj dôstojné chodníky. Inak to chce veľkú zručnosť sa po nich pohybovať.

Ako to už býva, plošiny som ani nechcela použiť – neboli nastavené na vyššiu hmotnosť a ja som ich nechcela preťažiť, môj vozík, žiaľ váži viac. Rovnako som na svojich cestách vo všetkých zariadeniach nenašla vhodnú toaletu a tak sú pre mňa takéto cesty logisticky veľmi náročné. Je mi smiešne, keď som kolegyni v parlamente hovorila, že idem na  „wecko“ do vedľajšej budovy a ona sa čudovala, „prečo tak ďaleko?“. Za posledný týždeň som kvôli záchodom precestovala desiatky  kilometrov – do úplne iného kúta mesta, alebo dokonca aj do iného mesta, lebo tak to u nás chodí: bezbariérové toaleta realizovaná podľa vyhlášky 532/2002 je zatiaľ stále rarita a zdá sa nám to normálne. Nemuselo by… keby sme len trochu chceli, keby sme len trochu viac mysleli na všetkých.

Aj preto si myslím, že projekty ako tento, o odstraňovaní bariér, by mali posudzovať odborníci na bezbariérovosť, a nie odborníci na vzdelávanie. Je alibizmus tvrdiť, že oni nebudú dohliadať nad realizáciou, sú zodpovední iba za výber, tak ako mi v interpelácii odpovedal minister. Možno aj to je chyba.  Odborníci na odstraňovanie bariér by mali pomáhať školám hľadať najlepšie riešenia a nie núdzové riešenia. Len vtedy sa dokážeme posúvať dopredu a nie prešľapovať na mieste.

Budem sa zaujímať o osudy aj ďalších starých projektov a samozrejme aj o osudy tých nových, ktoré sa v týchto dňoch schvaľujú.